Vasil Lipitsky

Vlastenectvo alebo patriotizmus (od starogréc. πατρίς -„vlasť“) nemá iba jednu tvár. Emocionálne vlastenectvo je úprimná láska a oddanosť k rodným miestam a tam bývajúcim ľudom. Je takmer synonymom ľudskosti (humanizmu).

Politický a ideologický patriotizmus okrem toho obsahuje hrdosť minulosti a súčasnosti krajiny, úsilie chrániť záujmy vlasti, pod ktorou sa často chápe nielen príroda a ľudia, ale aj (alebo za prvé) štát. Nie vždy súvisí s humanizmom.

Kvintesenciu takého prístupu sformuloval ešte v roku 1816. Stephen Decatur (1779.-1820.): „Our country – In her intercourse with foreign nations may she always be in the right, and always successful, right or wrong“ („Niles‘ Weekly Register (Baltimore, Maryland) 20 April 1816.“). Zvyčajne sa táto veta prekladá a cituje zjednodušene: moja krajina sa môže mýliť, ale je to moja krajina. Solidarita s vlasťou, inak povedané so štátom, je tu kladená vyššie ako pravda. Podľa mňa to znie dosť cynicky.

Pojem patriotizmu bol už od dávnej minulosti často zneužívaný na odôvodňovanie nehumanistického správania. Preto iná postava americkej histórie Samuel Johnson (1709.-1784.) ho nazval „posledné útočisko darebáka“ („Patriotism is the last refuge of a scoundrel“ – https://www.samueljohnson.com/refuge.html). No nehovoril proti samého vlastenectvu – iba proti tým, ktorí ho používali na osobné účely.

Tradične považujeme obranu vlasti pred vonkajšou agresiou za vrchol rodomilského správania. Aj slovenská hymna vyzýva aby sme zastavili nepriateľské hromy – a to spievame pri absencii konkrétnych hrozieb, len pre zdôraznenie našej lásky ku krajine. Sme presvedčení, že je správne a dokonca aj nutné aby občania obetovali životy pre jej záchranu. Pokladáme tých, ktorí tak konali, za hrdinov, a tých, ktorí sa tomu vyhli, alebo, chráň Boh, spolupracovali s protivníkom – za zradcov. V takýchto situáciách ľudskosť zvyčajne ustupuje do pozadia.

Teraz však stále viac počúvame a hovoríme o priorite človeka pred akýmikoľvek inými hodnotami. Stále viac sa spochybňuje myšlienka, že naozaj existuje niečo, za čo by ľudia mali bez ľútosti obetovať životy. Humanistický svetonázor postupne (a pomaly) vytláča obetné vlastenectvo.

Raz už som niečo písal na túto tému a neplánoval som sa k nej vrátiť (https://www.noveslovo.sk/c/Musime_sa_o_krajinu_starat_viac_ako_o_seba). Ale výročie 2 svetovej vojny oživilo diskusiu o prípustnej korelácii humanizmu a vlastenectva, ako aj o zrade a zradcoch.

Nedávno ruský prezident Vladimír Putin (Владимир Владимирович Путин) zverejnil v neveľmi známom americkom časopise článok, venovaný tomuto výročiu  (https://nationalinterest.org/feature/vladimir-putin-real-lessons-75th-anniversary-world-war-ii-162982). Tam opakuje postoje, na ktoré už som reagoval: (https://program2.blog.pravda.sk/2020/01/01/historicky-suboj-putin-vs-ep-a-polska/,  a ešte: https://program2.blog.pravda.sk/2020/02/08/macron-sa-vyjadril-skoncil-sa-historicky-suboj/).

Avšak je tam aj niečo nové. Putin oboznámil verejnosť o svojej predstave o hlavných… renegátoch 2. svetovej vojny. „Také postavy ako Pétain, Quisling, Vlasov, Bandera… – sú zradcami a zabijakmi!“ („Such figures as Pétain, Quisling, Vlasov, Bandera… – are traitors and slaughterers! – Tamtiež). Podľa mňa, to potrebuje komentár, pretože je to tiež spojené so skúmanou témou.

Maršal Francúzka Philippe Pétain (Henri Philippe Benoni Omer Joseph Pétain, 1856.-1951.), hrdina 1 svetovej vojny, predseda francúzskej vlády, v roku 1940. kapituloval nacistickým jednotkám a stal sa hlavou „štátu“ z centrom vo Vichy (tzv. vichystické Francúzsko), ktorý tesne spolupracoval s Nemcami (hoci bol vtedy uznaný aj ZSSR, aj USA!!). Patrioti a antifašisti okamžite vyhlásili Pétaina za zradcu. Po vojne bol súdený a zomrel vo väzbe.

Neskoršie a veľmi postupne hodnotenia jeho úlohy vo Francúzsku sa začali meniť. Prvý krok urobil… generál Charles de Gaulle (Charles André Joseph Marie de Gaulle, 1890.-1970) – zdá sa ako absolútny antipód aj nepriateľ Pétaina. Odmietol kapituláciu, úspešne bojoval proti nacistom (aj „vichystom“), spolu so spojencami oslobodzoval Francúzsko a  stal sa jeho prvým povojnovým prezidentom.

V roku 1966., na výročie bitky pri Verdune (1916.), de Gaulle prikázal položiť kvety na hrob maršala, ktorý tam velil francúzskej armáde. Neskoršie sa táto ceremónia stala každoročnou – bola ako by prevedená hranica medzi jeho úlohami v 1 a 2 svetovej vojne. Ešte neskoršie a veľmi nesmelo niektorí historici uznali, že kontroverzná politika Pétaina zratovala tisíce, ak nie milióny životov, dovolila aby Francúzsko počas vojny zachránilo obyvateľstvo, infraštruktúru a kultúrne dedičstvo – ako aj on sám tvrdil po vojne.

Inak povedané, z hľadiska ľudskosti správanie Pétaina vyzerá inak, ako z pozície patriotizmu. No až doteraz jeho reputácia je omráčená zapojením maršala v represívnych operáciách proti partizánom a vyhostení 76 000 Židov do nacistických táborov smrti. V tomto zmysle je možné ho považovať za zabijaka. Ale či je správne ho nazývať zradcom?

V čom vlastne bola jeho zrada? Že kapituloval? Tak Francúzska armáda v tej chvíli už nebola schopná bojovať proti Wehrmachtu. Keby sa nevzdala, bola by celkom zničená – nemyslím si že to bol cieľ vlastencov. Že spolupracoval s nacistami? Tak vtedy sa skoro polovica svetových lídrov správala rovnako – ale nevoláme ich renegátmi. Za týmto hodnotením sú čisto politické kritériá a konfrontačná logika.

Druha postava z putinskeho zoznamu je nórsky politik Vidkun Quisling (Vidkun Abraham Lauritz Jonssøn Quisling, 1887.-1945.). Je zaujímavé, že najprv sa preslávil ako… humanista – spolu zo slávnym polárnym prieskumníkom a Nobelovým laureátom Fridtjofom Nansenom (Fridtjof Wedel-Jarlsberg Nansen, 1861.-1930.) zorganizoval potravinovú pomoc hladujúcim v ZSSR a iných krajinách.

Slávny Nansen však bol nielen veľký cestovateľ a filantrop, ale aj krajne pravicový politik. Po jeho smrti, Quisling cítil sa byť jeho dedičom. Potom sa začal zaujímať o taliansky a nemecký fašizmus a vytvoril v Nórsku podobnú stranu. Táto však nemala úspech a vo voľbách získala veľmi málo hlasov.

Napriek tomu Quisling bol aj naďalej významnou osobnosťou nórskej politiky a ako taký navštevoval Nemecko a stretával sa s nacistickými lídrami, najmä s Führerom. Už vtedy otvorene vyhlasoval, že Nórsko by malo byť spojencom Nemecka a poskytnúť svoje vojenské základne a iné možnosti k jeho dispozícii. Bolo to jeho osobné pochopenie vlastenectva.

V roku 1940. nemecká armáda zajala Nórsko. Quisling okamžite využil túto situáciu na vyhlásenie seba za hlavu novej vlády. Nemci ho spočiatku podporovali, ale keď zistili, že nemá veľa stúpencov v politických kruhoch ani medzi obyvateľstvom, začali vládnuť samostatne.

Od tohto momentu Nóri považovali Quislinga za zradcu. Jeho činnosť na čele vlády však nebola jednoznačná: nie vo všetkom súhlasil s okupačným vedením, bol proti vyhladzovaniu Židov a masovým represiám. Ale to nezastavil, hoci niektorí historici si myslia, že Nemci ho nie vždy správne informovali. Po vojne bol Quisling odsúdený a popravený.

Meno „Quisling“ sa stalo slovom domácnosti, synonymom pojmu „zradca“ v mnohých jazykoch. Avšak formálne svoju zradu vytvoril iba v ten moment, keď sa vyhlásil za predsedu vlády, v podstate – urobil štátny prevrat.

Čo sa týka spolupráce s nacistami, táto vyplývala z jeho postojov a zámerov, ktoré otvorene deklaroval aj pred vojnou a dostával určitú podporu od krajanov – preto to je ťažké nazývať renegátstvom. Samozrejme je na ňom aspoň časť zodpovednosti za popravy antifašistov, deportácie Židov aj Nórov do táborov smrti, aj za obete nórskych jednotiek, ktoré bojovali na strane hitlerovcov.

Ako tretí na zozname Putina je sovietsky generál Andrej Vlasov (Андрей Андреевич Власов, 1901.-1946.). Od roku 1919. slúžil v „Červenej“ armáde, prisahal vernosť svojej vlasti. Mal skvelú vojenskú kariéru. Bol zachytený Nemcami, prešiel na ich stranu a bojoval proti krajanom. Podľa akýchkoľvek kritérií je to zrada.

V jeho predchádzajúcom správaní nebolo nič, čo by ukazovalo, že je toho schopný. Bol úspešný veliteľ, dívali sa na neho ako na obľúbenca Josifa Stalina (Иосиф Виссарионович Джугашвили – Сталин, 1878.-1953.). Na základe toho existujú aj fantastické hypotézy, že spĺňal jeho tajomnú úlohu: aby vytvoril s podporou nacistov v ich tyle ruské jednotky, ktoré by v pravý okamih  zaútočili na Nemcov.

Ale nič podobné sa nestalo. Naopak – bol lojálny novým pánom viac, ako starým. Mal možnosti sa zachrániť na konce vojny, ale dvojnásobne to odmietol. Teraz mu v Prahe chcú postaviť pomník na mieste, kde bola demontovaná socha sovietskeho maršala, pretože to jednotky jeho armády ako prvé prišli pomoc pražskému povstaniu (https://program2.blog.pravda.sk/2020/04/18/kontroverzny-marsal-a-jeho-pomnik/). Je to márne – Vlasov bol kategoricky proti tej operácii, veril, že musí zostať verný Führerovi. Vtedy ho podriadení neposlúchli a išli podporiť Pražanov.

No… sám Vlasov sa hodnotil ako ruský patriot – antikomunista. Niektorí historici to akceptujú ako skutočnosť, na základe ktorej ho neuznávajú za zradcu, ale za ideologického bojovníka a vlastenca. Ale, pozerajúc na jeho život pred prechodom na stranu nepriateľa, neuvidíme na to žiadne dôkazy.

Tu sú tri možnosti: alebo desiatky rokov starostlivo maskoval svoje skutočné presvedčenie, alebo ho zmenil už v čase vojny, pod vplyvom pôvodných porážok sovietskej moci, alebo… iba predstieral, že je antikomunistom, aby ospravedlnil svoju zradu. Asi už nepoznáme jeho pravú motiváciu, ktorá ho priviedla na túto hanebnú a tragickú cestu. Po vojne bol tiež odsúdený a popravený (podľa určitých zdrojov – neľudsky kruto).

Štvrtá osoba z putinského zoznamu nikdy nemenila svoje postoje. Stepan Bandera (Степан Андрійович Бандера, 1909.-1959.) od mladosti do smrti mal iba jeden cieľ – nezávislosť Ukrajiny, ktorej bol istým vlastencom. Preto vôbec nie je jasné, koho, kedy a ako zradil.

Narodil sa na území Rakúsko-Uhorska, vyrástol v Poľsku. Ale aj Poliaci by v ňom nemali vidieť zradcu, pretože nikdy nebol spolu s nimi, vždy ich pokladal za svojich nepriateľov. Určite bol terorista a zabijak (vydával priame rozkazy na zabitie politických oponentov), ale zostával verný Ukrajine, považujúc ju za svoju vlasť.

Začal byť protivníkom ZSSR v tej chvíli, ako sovietska armáda prišla na Zapadnú Ukrajinu. Uvidel v nemeckých nacistoch možných spojencov v jej oslobodení. Ale na spojenie s nimi pozeral iba ako na dočasné a taktické (Кондратюк Костянтин. Новітня історія України. 1914−1945. 2007.).

Chcel nacistov použiť, ale v skutočnosti to oni použili jeho. Nemci neplánovali nezávislú Ukrajinu a nepozerali na Banderu ako na rovnocenného partnera. Ako to pochopil, začal konať proti ich vôli. Tí ho hneď zatkli do koncentračného tábora. Uvoľnili ho až pred koncom vojny, keď potrebovali aby jeho zástancovia bojovali proti „Červenej“ armáde. Ten odmietol spoluprácu a do kapitulácie Nemecka bol nútený schovávať sa pred Gestapom.

Je dôležité, že na Norimberskom procese (medzinárodný tribunál, ktorý posudzoval fašistické vedenie) Bandera a jeho stúpenci boli označovaní za obete nacistov („Nuremberg, 14 November 1945. – 1 October 1946.“, In 42 vol., “The Blue Series” Library of Congress 1947.).

Potom nacielil všetky sily na boj proti ZSSR, ktorý, podľa neho, okupoval Ukrajinu. Organizoval ozbrojený odpor voči sovietskej moci, početné teroristické činy. To trvalo dosť dlho už po vojne. Konečne bol zavraždený sovietskym agentom – rovnakým teroristickým štýlom, aký používal sám.

Nepochybne priniesol Bandera ZSSR veľa problémov a bol zodpovedný za mnoho zločinov. Všetko okrem zrady – nikdy nepatril na sovietsku stranu. V roku 2010. vtedajší ukrajinský prezident udelil Banderovi titul „Hrdina Ukrajiny“ – ale súd to zrušil kvôli tomu, že ten nikdy ani nebol ukrajinským občanom (čo je predpoklad, ustanovený zákonom).

Môže sa zdať divné, že z len štyroch „zradcov“, ktorých Putin vybral na ilustráciu svojich myšlienok, najmenej traja vyvolávajú vážne pochybnosti o tom, či skutočne patria do tejto málo slušnej kategórie. Ale vidím tu nielen subjektivizmus a nedbalosť. Naozaj je veľmi ťažké hodnotiť správanie ľudí, najmä v kritických situáciách, úplne sa abstrahovajúc z osobných a národných záujmov.

Napríklad, v Maďarsku v roku 1944. Ferenc Szálasi (1897.-1946.), de facto predseda vlády, zrušil prímerie so ZSSR. Ťažké boje na Maďarskom území trvali niekoľko mesiacov. Kvôli tomu utrpeli alebo prišli o život stovky tisíc ľudí, celé mestá (ako Székesfehérvár) boli takmer zničené. Ako máme nazývať jeho správanie vo vzťahu k svojmu národu: patriotické, alebo zradcovské a nehumanistické?

V Bulharsku, ktoré tiež bolo spojencom nacistického Nemecká, vláda Konštantína Muravieva (Константин Владов Муравиев; 1893.-1965.), vyriešila sa nebrániť postupu „Červenej“ armády a, naopak, sa starala o odstránenie zostatkov nemeckých vojsk z jej cesty (https://program2.blog.pravda.sk/2019/09/26/oslobodenie-alebo-okupacia/). V dôsledku toho sa sovietska invázia uskutočnila vôbec bez obetí alebo zničenia čohokoľvek. Určite tu vidíme ľudskosť, ale či to bolo aj národovectvo?

Na Slovensku generál Ján Golian (1906.-1945.) a iní organizátori SNP tiež chceli uvoľniť cestu „Červenej“ armáde aby sa vyhli bojom na svojom území. Pre nás to určite bol humanistický aj vlastenecký plán. Ale Nemci ho ocenili ako porušenie spojeneckých záväzkov a renegátstvo…

Svetová vojna sa skončila pred 75 rokmi. Ale stále je pre nás ťažké objektívne vyhodnotiť tieto udalosti studenou hlavou, mimo logiky nezmieriteľnej konfrontácie, smrtiacej bitky…

Jasné vidíme, že zradcami pre nás sú tí, ktorí sú spolu s našimi nepriateľmi. Keď robia úplne podobné činy v náš prospech, sú hrdinami. Pojem „zrada“ je viac politická, ako morálna kategória. Je vždy relatívna a potrebuje upresňovať, z akého hľadiska ju používame.

A ešte si musíme odpovedať na otázky: či môže byť zrada uskutočnená v prospech ľudskosti? A v prospech patriotizmu, z lásky ku vlasti? A či to vôbec bude zrada?

Tieto príklady ukazujú, aký hlboký môže byť rozpor medzi rôznymi chápaniami rodoľubstva. Základný tu je rozdiel v pohľadoch na to, čo je vlasť, krajina. Keď objektom našej lásky sú ľudia a príroda, budeme robiť všetko preto, aby sme ich chránili. Keď cítime oddanosť štátnosti, politickej moci (režimu), suverénnosti a národnej hrdosti – budeme ich brániť za každú cenu, najmä na úkor životov krajanov.

Najmodernejší prístup dáva ľudskosti absolútnu prioritu. Nie je však všeobecne akceptovaný. Dosť našich súčasníkov si je istých, že existuje niečo dôležitejšie, ako ľudské životy, ktoré, podlá takých názorov, ani nepatria do najvyšších hodnôt. Keď sa pozrieme na nekonečne ozbrojené konflikty, trvajúce v rôznych častiach sveta, hneď pochopíme, ako sme ďaleko od triumfu humanizmu.