Vasil Lipitsky

8 septembra 1944 sovietska („Červena“) armáda, bojujúc proti Nemecku a jeho vtedajším spojencom, vstúpila na územie Bulharska bez toho, aby čelila odporu. Už 9. septembra tzv. „Bulharská operácia“ bola dokončená. Podľa oficiálnych údajov neboli žiadne obete. V sovietskej a ruskej historickej literatúre, ako aj v bulharskej, patriacej do „socialistického“ obdobia, bol tento fakt jednoznačne interpretovaný ako oslobodenie tejto krajiny od hitlerovského fašizmu.

Nedávno bulharskí predstavitelia v oficiálnom vyhlásení uviedli, že pojem „oslobodenie“ je nekorektný, a činy sovietskej armády boli okupáciou, negatívne ovplyvnivšej ďalší rozvoj krajiny (https://www.mfa.bg/bg/news/22725). Vyvolalo to ostrú reakciu ruských orgánov, ktoré obvinili Bulharov zo snahy sfalšovať príbeh.

Tak aké sú vlastne fakty za postojmi strán a či tu naozaj existujú skutočné znaky falzifikácie?

1. Počas druhej svetovej vojny bolo Bulharsko spojencom nacistického Nemecka a nielen symbolicky sa zúčastnilo v bitke proti krajinám antihitlerovskej koalície. Iba tesne pred príchodom sovietskych vojsk bulharská vláda vyhlásila neutralitu.

Dnes bulharskí úradníci tvrdia, že sovietska invázia bola zbytočná, pretože v tejto chvíli sa krajina už bola neutrálnou a mala demokratickú vládu. Áno, je to historický fakt. Avšak to sa stalo možné len vďaka nátlaku koaličných krajín a priblíženiu „Červenej“ armády. Treba mať na pamäti aj to, že sa vtedy za 4 mesiace v Bulharsku vymenili 4 vlády, a z vonku bolo ťažké pochopiť rozdiely medzi nimi.

Vláda Konštantína Muravieva (Константин Владов Муравиев; 1893 – 1965), ktorú asi majú na mysli bulharskí predstavitelia, na túto chvíľu existovala do slova pár dni. Rozhodla vyhlásiť vojnu Nemecku, ale… posunula na 72 hodín zverejnenie tohto riešenia, čo pobudilo sovietske velenie podozrievať ju z dvojitej hry.

V bojujúcom ZSSR videli že táto z nedávna neutrálna krajina nezasahuje do pohybu nemeckých vojsk, ktoré v tom čase na jej území mali počet približné 30 tisíc ľudí (R. Ernest Dupuy, Trevor N. Dupuy. „The Harper Encyclopedia of Military History“, 1993), a jej ozbrojené sily bojujú v Grécku a Juhoslávii (Srbsko) na strane nacistov. Iba keď sovietska armáda už prišla, Bulharsko stiahlo vojská z Grécka a Srbska, a vyhlásilo vojnu Nemecku a Maďarsku.

Najmä vadila Moskve dosť početná nemecká flotila v bulharských prístavoch Burgas a Varná. Zahraničná vojenská prítomnosť v Čiernom mori až do dnes zostáva citlivá pre Rusko (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/477161/co-sa-deje-v-ciernom-mori.htm), a počas vojny sa v ZSSR považovala za vážne nebezpečenstvo.

2. Z vtedajšieho hľadiska antihitlerovskej koalície, „Červena“ armáda obsadila územie nepriateľa. De jure – vstúpila do teritória čerstvo upečenej neutrálnej krajiny. Diskusia ide len o tom, ako máme volať to, čo sa tam vtedy stalo. Slovo „oslobodenie“ má pozitívny zmysel, preto Rusko na ňom trvá. Pojem „okupácia“ v súčasnom lexikóne znie odsudzujúco. No tak to nebolo vždy.

Po vojne na území Nemecka boli vytvorené a dosť dlho existovali tzv. „okupačné zóny“ („occupation zones“) víťazných krajín – Americká, Anglická, Francúzka a Sovietska, takto menované na základe medzinárodných dohôd. Nikto nevidel v takom názve nič zlé a odsudzujúce. Nikoho vtedy nenapadlo že aj Nemecko bolo oslobodené od fašizmu (napriek tomu, že to tak naozaj bolo) a to treba odraziť v názve stavu území, podmanených spojencami. Keď to platilo pre Nemecko, neviem prečo to nemôže platiť pre jeho vtedajších partnerov.

Netreba zabúdať aj na to, že Bulharsko bolo jednou zo 6 krajín, v ktorých sa konala Spojenecká kontrolná komisia (Allied Control Commission), vytvorená víťaznými krajinami na reguláciu vzťahov s bývalými nacistickými spojencami. Umiestnenie Bulharska v oficiálnom zaznáme nepriateľov ukazuje že nielen ZSSR ho nepočítal ako neutrálne a demokratické – to bol spoločný postoj antihitlerovskej koalície.

V realite komisia bola niečím dosť podobným okupačnej administrácie. Bola zložená z reprezentantov Anglicka, USA, Francúzska a ZSSR. Značne obmedzovala suverenitu kontrolovaných krajín aj mala úlohu ich potrestať. Určite všade, najmä v Bulharsku, mala veľký vplyv na ekonomický a politický život. V tomto tvrdom povojnovom období sa to považovalo za normálne a spravodlivé. Pojem „okupácia“ vtedy vôbec nepálil uši víťazov.

3. Teraz bulharskí úradníci vidia v okupácii príčinu následných deformácií rozvoja svojej krajiny. Neodmietajúc to, chcem sa opýtať: či sa nestalo ich primárnou príčinou rozhodnutie bulharskej elity pripojiť sa k Hitlerovi v roku 1941.? Alebo politika cára Borisa III Sasko-cobursko-gothajskeho (1894 — 1943), zameraná na zblíženie s fašistickými Nemeckom a Talianskom už od 30. rokov? Veď všetky ďalšie udalosti stali výsledkami presne týchto skutočne osudných krokov.

Vidím výsmech histórie v tom, že túžba panovníka nemeckého pôvodu si nájsť najsilnejších priateľov a podieľať sa na redundancii sveta, nakoniec priviedla Bulharsko k postaveniu sovietskeho satelitu. Je to aj národná tragédia, aj poučenie do budúcna…

4. Myslím si že bulharský prípad umožňuje dvojitú interpretáciu. V širokom zmysle to nepochybne bola časť (etapa) procesu oslobodenia Európy od hitlerovského fašizmu. No pre krajinu, sa zúčastnivšiu vo vojne na prehravšej strane, to bolo dobytie a následná dočasná okupácia víťazmi.

Je možné pochopiť prečo terajšia bulharská vláda sa chce cítiť dedičom demokratickej tradície, vraj spojenej z pár dni vlády Muravieva. Ale to bolo také krátke obdobie, že žiadna tradícia sa nemala šancu objaviť. Preto, keď odmietajú „oslobodenie“, vzniká dojem že sa asociujú z nacistickou minulosťou.

Nechápem načo ruské orgány takto bolestivo reagujú na bulharský postoj. V ZSSR vylúčili z príbehu pojem „okupácia“ aby nedráždiť partnerov zo „socialistického“ tábora. Ale terajšia ruská moc nemusí byť solidárna s tou ideológiou. Keď sa niekto v Bulharsko preferuje rátať za okupovaných – nech sa páči!

Nemôžem súhlasiť že tu je pokus o falšovanie histórie. Falzifikácia sa obyčajne definuje ako úmyselné skreslenie informácií, sledujúce určité ciele. V tomto prípade nikto nespochybňuje fakty – ide len o ich hodnotenia. Právo historika, rovnako ako aj každého občana, mať vlastný názor na minulé udalosti. Musíme to rešpektovať a rozlišovať to od falšovania príbehu.