História: čo to znamená?

História, dokonca aj najstaršia, má podivnú schopnosť nabudiť ľudí a vyvolať horlivé diskusie – aj pritom že nemá viditeľný vplyv na bežný život. Je stále použitá ako argument v aktuálnej politike a preto preniká do modernity – až ju pomenúvajú „politika, otočená do minulosti“. Často je podriadená súčasnosti a  bez hanby ju menia podľa potreby vodcov, strán a štátov.

V tom vidím príčinu aby sa zistilo, čo máme na mysli, keď o nej rozprávame.

 

Pojem „história“ sa používa v niekoľkých zmysloch. Prvý a základný z nich je „minulosť“, to čo sa už stalo, potok udalostí sám o sebe. História je nepretržitý proces, zložený s udalostí, ktoré sú jej elementárne (v zmysle – najmenšie a nedeliteľné) častice.

Dôležitou vlastnosťou historického procesu je jeho nezvratnosť. „Toto už je história“ – môžeme to takto povedať v rozhovore, majúc na mysli, že diskutovaná situácia už prešla a preto s ňou nič nezvládneme urobiť. Naozaj to čo sa už stalo, to nevrátime a nezmeníme (kým sa nepodarí možnosť cestovať v čase). Preto históriu v tomto zmysle sa nedá sfalšovať.

Čo počítame ako udalosť? Nielen bitky, puče alebo katastrofy. Teoreticky to by mal byť každý čin každého človeka, od jeho narodenia až po smrť. V praxi, ako ešte uvidíme, dejiny sa obyčajne zaoberajú rozsiahlymi epizódami, na ktorých sa zúčastnilo veľa ľudí a (alebo) ktoré mali významný dopad na spoločnosť. Toto voláme „historické udalosti“. Nie je to úplne korektné, pretože všetky príhody bez výnimky sú časticami histórie.

6 apríla 1930. Mohandas Gandhí (Mohandas Karamchand „Mahatma“ Gandhi, 1869 – 1948), prišiel so svojimi stúpencami k brehu oceánu a odparil trochu soli z jeho vody, čím demonštratívne porušil monopol Britskej ríše. Táto jednoduchá malá akcia sa považuje za zlom v histórii Indie a za začiatok konca svetového koloniálneho systému («Mass civil disobedience throughout India followed as millions broke the salt laws», from Dalton’s introduction to Gandhi’s Civil Disobedience. Gandhi & Dalton, 1996).

Určite aj pred tým veľa ľudí robilo podobné veci pre osobné potreby a to tiež bola časť príbehu. To historici uvideli kľúčový moment v Gandhího dejstve – pre samotnú históriu sú všetky momenty rovnaké.

Sú prípady, keď dejiny môže ovplyvniť aj to, čo jednotlivec neurobil (https://program2.blog.pravda.sk/2019/11/01/keby-bol-hitler-zniceny-v-roku1918/). Ale nemôžeme si byť istí že keby bol splnený nejaký čin, ktorý skutočne nebol urobený, to by reálne zmenilo príbeh.

 

Vzniká však otázka: ako zistíme, čo naozaj bolo v minulosti? Na to je história v druhom zmysle – ako popis minulého. Vidíme ho iba cez popisy a pamiatky materiálnej kultúry – zachránené budovy, veci, umelecké diela.

Takýto popis by mal byť iba faktografiou (od lat. factum). Fakt – to je objektívna a overiteľná informácia (Barry Gower. „Scientific Method: A Historical and Philosophical Introduction“, 1997). Keď hovoríme na niečo že to je fakt, máme na mysli že to je skutočné, že to naozaj bolo, alebo existuje teraz.

Ludwig Wittgenstein (Ludwig Josef Johann Wittgenstein, 1889 – 1951) poznamenal: „Svet je určený faktami a skutočnosťou, že sú to všetko fakty“ („Die Welt is durch die Tatsachen bestimmt und dadurch, dass es alle Tatsachen sind“, – „Tractatus Logico-Philosophicus“, 1921, 1-11). Ak udalosť je okamih potoku histórii, fakt je atómom jeho popisy.

Fakt v podstate je blízky k pojmu „pravda“, hoci ten sa niekedy používa v širšom zmysle (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/468681/pravda-a-historia.html).

Avšak, keď chápeme históriu v tom druhom zmysle, už nevyzerá ako nepretržitý proces, je vždy neúplná a diskrétna. Nikto nezvládne urobiť popis všetkého, čo sa deje vo svete.

5 marca 1946. Winston Churchill (Sir Winston Leonard Spencer-Churchill, 1874 – 1965) predniesol v USA známu Fultonskú reč (аngl. názov: „Sinews of Peace“), ktorú počítajú ako začiatok tzv. „studenej vojny“ (https://winstonchurchill.org/resources/speeches/1946-1963-elder-statesman/the-sinews-of-peace/). To je fakt, zapísaný v dejinách .

No okrem toho v ten deň komunikoval s americkými politikmi, určite si dal obed a večeru, samozrejme – aj obľúbený koňak, niekoľkokrát navštívil toaletu a konečne išiel do postele. To všetko sú bežné veci, ktoré sa každý deň opakujú, a preto sú nezaujímavé pre príbeh. Je to pochopiteľné, no kvôli tomu nikdy nemáme aj nemôžeme mať holistický obraz historického procesu.

Už nehovorím o tom že v ten istý deň miliardy ďalších ľudí mali svoje vlastné starosti a udalosti, venovali sa činnostiam, ktoré vôbec neboli zapísane v dejinách. Ale to oni vytvárajú celú tkaninu histórie a konečné majú väčší vplyv na jej pohyb ako akýkoľvek prejav akéhokoľvek politika.

A tak, história ako minulosť je obsiahla a nepretržitá, ale ako jej popis je neúplná a diskrétna. Keď sa obzrieme späť, ako na nočnú cestu, uvidíme iba jednotlivé ohníky (udalosti, fakty) a tmu medzi nimi. Čim hlbšie sa pozeráme do minulosti, tým je tam menej ohníkov a viac tmy.

 

Tu sa problémy nekončia. Popisy robia ľudia. To znamená že vždy sú subjektívne. Až do takej miery, že osobnosť autora má väčší vplyv na obsah popisu, ako skutočný priebeh udalosti (https://www.noveslovo.sk/c/Psychologia_historie). Tu ide o prirodzenú vlastnosť človeka, ktorý vníma realitu iba prostredníctvom vnútorného sveta, svojich presvedčení a emócií, aj keď sa usiluje o úplnú nestrannosť.

Okrem toho, objektívne okolnosti niekedy vyžadujú subjektivizmus. Napríklad, žiaci v škole dostávajú učebnicu, na ktorej je napísané „História“. Pre väčšinu ľudí táto kniha na celý život zostane jediným zdrojom poznatkov o minulosti. Do spomínanej učebnice je možné vložiť len obmedzené množstvo informácií. Je potrebné vybrať najdôležitejšiu, ale každý má vlastné predstavy o tom čo je dôležité. Samotný výber informácií však môže zmeniť vnímanie minulosti (https://program2.blog.pravda.sk/2019/10/05/strucna-prirucka-pre-zacinajucich-falsovatelov-historie/).

Treba brať do úvahy aj to že veľa ľudí môže presne pamätať a šíriť informácie o tom, čo sa vôbec nikdy nestalo, alebo sa stalo úplne inak. Tento jav sa volá „falošná pamäť“ alebo „Mandelov efekt“ („The Mandela effekt“).

Relatívne nedávno, sociológovia zistili že tisícky ľudí sú si istý že juhoafrický vodca a laureát Nobelovej ceny za mier Nelson Mandela (Nelson Rolihlahla Mandela, vlastným menom Rolihlahla Dalibhunga Mandela, 1918 – 2013) zomrel v 80. rokoch 20 st. vo väzení a presne si pamätajú správy o jeho smrti. Pritom Mandela bol živý ešte 30 rokov (https://www.independent.co.uk/news/science/mandela-effect-false-memories-explain-science-time-travel-parallel-universe-matrix-a8206746.html).

Tento jav bol známy dosť dávno, ešte ho popísali Sigmund Freud (nar. Sigismund Schlomo Freud; 1856 – 1939) a Pier Janet (Pierre Marie Félix Janet, 1859 – 1947). V roku 1974 Elizabeth Loftus (nar. Elizabeth Fishman) a jej kolegovia uskutočnili známe experimenty, potvrdzujúce existenciu falošnej kolektívnej pamäte (Loftus, Elizabeth F.; Palmer, John C.. „Reconstruction of automobile destruction: An example of the interaction between language and memory“. „Journal of Verbal Learning and Verbal Behavior“. 1974, 13 (5)).

Nebudeme sa tu zaoberať mnohými predstavami o pôvode tohto fenoménu (až do vzájomného prelínania paralelných svetov!). Pre nás je dôležite že história ako popis minulosti môže obsahovať aj prípady falošnej kolektívnej pamäte, početné svedectvá o udalostiach, ktoré naozaj neboli, alebo prebiehali úplne inak, ako si to niektorí ľudia (aj svedkovia!) uložili v pamäti.

 

Tretí zmysel – názov vedy o minulosti. Obsahuje nielen popis udalostí ale aj ich analýzy, interpretácie, koncepcie, hypotézy a úvahy výskumníkov.

Pamätám si ako som sa prišiel učiť na Historickú fakultu Moskovskej univerzity. Prvá prednáška v prvom ročníku bola venovaná zdôvodneniu toho že história je veda. Bol som vtedy prekvapený, ako aj moji spolužiaci. Pýtali sa sme: a na fyzickej fakulte tiež dokazujú že fyzika je veda?

Všetky spoločenské vedy sú však iné, ako technické a prirodzené. V nich väčšiu úlohu hrajú hodnotenia výskumníka, ktorý má oveľa viac možností interpretácií materiálu. Matematická formula je taká ako je – nič iné sa s ňou nedá urobiť. Historický fakt je možné vysvetľovať desiatkami spôsobov. Právo historika, rovnako ako aj každého občana, je mať vlastný názor na udalosti.

Už som písal ako jeden fakt (vstup sovietskych vojsk do Bulharska v roku 1944.) dá sa hodnotiť priamo opačnými spôsobmi (ako oslobodenie aj ako okupáciu), a obidve protiľahlé posúdenia je možno s istotou zdôvodniť (https://program2.blog.pravda.sk/2019/09/26/oslobodenie-alebo-okupacia/).

Historik má nielen nájsť nové fakty v archívoch alebo na vykopávkach a ich zverejniť, a ich spojiť s inými známymi faktami, ukázať na ich miesto v príbehu, vysvetliť ich význam. Pritom je skoro nevyhnutné že bude konať subjektívne, v rámci svojej vedeckej školy a koncepcie, ku ktorej sa zaviazal. Historická veda vôbec nie je konečná pravda, stále sa mení a rozvíja.

 

Štvrtý zmysel slova „história“ je vlastne „poviedka“. „Poviem ti príbeh“ – často hovoríme priateľom, majúc na mysli vôbec nie niečo zo stredoveku, ale iba zaujímavý prípad v kancelárii alebo v obchode, ktorého sme boli svedkom alebo sme od niekoho počuli. Keď sa to stalo skutočné, to bude história v druhom zmysle – popis udalosti. No takéto poviedky úplne môžu byť aj celkom vymyslené.

Slávny anglický spisovateľ Henry Fielding (1707 – 1754) je autorom známej knihy „Tom Jones“, ktorá sa v origináli volá „História Toma Jonesa, nájdenca“ („The History of Tom Jones, a Foundling“, 1749). Nie je to žiadna história v zmysloch, uvedených vyššie – príbeh je vymyslený. To je umenie, beletria. Čitatelia dopredu vedia, že to je román, že všetky postavy a udalosti vytvoril autor.

Málo kto pozerá na podobnú knihu ako na zdroj poznatkov o minulosti. Avšak román, napísaný v strede 18. st., rozpráva veľa podrobností o bežnom živote ľudí tej doby. Autor sa ani nesnažil nás o tom informovať – jednoducho žil v tej dobe, a detaily vtedajšieho životného prostredia boli pre neho samozrejmosťou. To dáva osobitnú hodnotu jeho pozorovaniam, pretože je takmer nemožné nájsť také podrobnosti v tradičných historických zdrojoch.

Za rámcami takýchto dôležitých detailov, história ako poviedka vôbec nie je pravá história. Taký názov je iba výraz, postava reči, façon de parler. No ľudia ho často používajú, preto musíme dať na to pozor.

Sú aj prípady, keď ľudia vnímajú výmyselne príbehy ako realitu. Tak stovky tisíc návštevníkov každoročne prichádzajú ku tzv. „Domu Júlii“ vo Verone (tal. „Casa di Giulietta“). Nikomu z nich nevadí že tam na balkóne nikdy nestála žiadna Júlia a že dole na ňu nikdy nečakal žiadny Romeo. Legendárny hrad Brán v Rumunsku tiež navštevujú mnohí turisti, hoci historický prototyp Dráculy (Vlad III. Ţepeş, 1431 – 1476) nikdy tam nežil ani aj nebol. To ukazuje že umenie a fantázia môžu byť vplyvnejšie ako historická pravda.

 

To by bolo fajn keby sme, začínajúc diskutovať o histórii, uviedli, čo presne máme na mysli. Ale môžeme o tom len snívať. Väčšina ľudu nemyslí tak disciplinovane, aby robili rozdiel medzi blízkymi pojmami. Sme zvyknutí hľadať v príbehu nie poučenie, ale iba potvrdenie vlastných postojov.

Keď som sa učil na historickej fakulte MSU, zúčastnil som sa archeologických vykopávok na Kryme. V blízkosti bolo sanatórium a rekreanti sa často prichádzali pozrieť na našu prácu.

Raz prišiel manželský pár a opýtali sa nás, čo tu niekedy bolo. Vysvetlili sme že tu je starogrécky základ, na ktorom Skýti neskoršie postavili svoje budovy. Muž sa otočil ku manželke a víťazne povedal: „Vidíš, som ti hovoril že Ukrajinci tu nikdy nebývali!“. Naše námietky, že v tom čase ešte neboli ani Ukrajinci ani Rusi, už nechceli počúvať.

Dajte pozor: to sa stalo v strede 60. rokov 20. st., to bol zjednotený Sovietsky zväz a na rozpory medzi Ukrajinou a Ruskom ešte nikto nič nepočul. Len pred 10 rokmi (25.01.1954) Prezídium (tak vtedy sa volalo Politbyro) CV KSSZ rozhodol o prechode Krymu do zostavy Ukrajinskej SSR (https://rg.ru/2004/02/19/sssr.html), a (samozrejme!) nikto nebol proti. Ale to trápilo ľudí, ktorí si pozerali argumenty v príbehu. Môžeme si predstaviť aké sú dôležité podobné „dôkazy“ v súčasných podmienkach, aj pritom že nemajú veľký význam v podobných konfliktoch (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/474974/komu-patril-krym.html).

Kým história bude úzko prepojená s politikou a propagáciou, nebudeme mať istotu že dostávame o nej správne a úplné poznatky. Nemám pripravený recept na depolitizáciu histórie. Ale sú krajiny s bohatou a rôznorodou minulosťou, ktorá sa skoro nikdy nezneužíva v politických diskusiách…

Asi historické dôvody viac potrebujú v takých spoločnostiach, ktoré ešte nedosiahli stabilitu a nemajú dosť sebavedomia – preto si hľadajú legitimáciu, dedičstvo a podporu v dejinách. Budeme dúfať že dospievanie spoločnosti ju oslobodí od túžby neustále sa obzerať späť namiesto toho, aby ísť odvážne ďalej.

Necháme históriu historikom a budeme ju používať iba ako poučenie pre mladých a starých, nie ako zbroj proti politickým súperom alebo ako dôkazy v geopolitike.

Znak šialenstva

27.08.2024

Einsteinovi sa pripisuje výrok: opakovanie tej istej akcie znova a znova v nádeji, že výsledok sa zmení, je znak šialenstva. Dobre povedané, Albert! Stále vidíme tomu dôkazy v našom politickom živote. Keď vláda rozhodla o zrušení špeciálnej prokuratúry, opozícia a mainstreamové médiá to vyhlásili za hrozbu pre právny štát a vyzvali ľudí, aby protestovali v uliciach. [...]

Klaka na námestiach

10.02.2024

Nepríjemné (pretože sa to podobá na kloaku) slovo v názve ma pôvod od francúzskeho „claquer“ – tlieskať. Tak sa volali ľudí, najatý aby tlieskali alebo sa smiali v správnej chvíli počas divadelného predstavenia. Alebo naopak: pískali a dupali nohami, ak by niekto chcel, aby hra zlyhala. Klaka vznikla ešte v starovekom Grécku a Ríme. V Európe bola najrozvinutejšia [...]

Nadvláda spotreby

26.11.2023

V roku 1844 skupina tkáčov z anglického mesta Rochdale, nespokojná s cenami a kvalitou potravín v továrenskom obchode, vyzbierala posledné peniaze, najala si voz a kone a poslala zástupcov do dediny aby nakúpili všetko potrebné priamo od roľníkov. Efekt bol ohromujúci – lacno zabezpečili jedlo sebe a svojim rodinám na pár mesiacov vopred. Tak vzniklo prvé spotrebiteľské [...]

Island Reykjanes Sundhnúksgígar erupcia láva

FOTO: Vulkanický systém na juhozápade Islandu sa opäť prebudil k životu

21.11.2024 11:00

V danej lokalite ide už o siedmu erupciu od decembra minulého roka.

sarmat

Kyjev: Rusko prvý raz zasiahlo Ukrajinu medzikontinentálnou balistickou raketou. Strela môže niesť aj jadrovú hlavicu

21.11.2024 10:39, aktualizované: 11:19

Rusko už na Ukrajinu páli Ukrajinu aj medzikontinentálnymi balistickými raketami

Matúš Šutaj Eštok

Šutaj Eštok založil ďalší špeciálny vyšetrovací tím. Má sa venovať darovaniu techniky Ukrajine

21.11.2024 10:28, aktualizované: 11:28

Prešetrovať má rozhodnutia vtedajších predstaviteľov rezortu obrany a členov vlády.