Vasil Lipitsky

Francúzky prezident Emmanuel Macron (Emmanuel Jean-Michel Frédéric Macron) sa zúčastnil v „historickom“ súboji medzi Poľskom a Ruskom. V prednáške na krakovskej Jagellonskej univerzite vyjadril solidaritu s poľskou pozíciou o príčinách 2. svetovej vojny a odsúdil skreslenie histórie Ruskom („…la démarche russe de réinterpréter la Seconde guerre mondiale, de culpabiliser peuple polonais…“ – https://fr.euronews.com/2020/02/04/pologne-macron-conditionne-les-aides-europeennes-au-respect-des-valeurs-europeennes).

A je to tu! Ako hovoria Francúzi, le voilà! Želanie komentovať dejepis je asi infekčné a rozširuje sa rýchlejšie, ako čínsky vírus. Najprv ruský prezident, neviem prečo, začal hľadať kostry v poľských skriniach a pripomenul Poliakom, že predtým, ako sa stali obeťami agresie, sa im podarilo zúčastniť na rozdelení Československa. Mal čakať na „dôstojnú“ odpoveď – aj v ruských skriniach je možné nájsť všeličo. Ale Poliaci sa neobmedzili vlastnými silami a zavolali na pomoc Macrona. Asi dúfali že v tomto súboji zadá tučnú bodku.

Už som niečo písal na túto tému (https://program2.blog.pravda.sk/2020/01/01/historicky-suboj-putin-vs-ep-a-polska/), asi sa musím k tomu vrátiť.

Vysokopostavený statný úradníci aj celé orgány, zverejňujúc svoje pohľady na minulosť, úprimne veria že hovoria o histórii. Vôbec to tak nie je. História sú udalosti, fakty. Diskusia je najčastejšie nie o faktoch – o ich hodnoteniach, ktoré sú len ľudské názory, vyplývajúce z postojov a záujmov. Fakty sú objektívne, sú odrazom toho, čo sa naozaj stalo a sa už nezmení. Hodnotenia sú vždy subjektívne a  jednoducho sa menia podľa situácií (https://program2.blog.pravda.sk/2019/11/16/historia-co-to-znamena/).

1 septembra 1939. nemecká armáda napadla Poľsko. Už 3 septembra Anglicko a Francúzsko, ako garanti nezávislosti Poľska, vyhlásili vojnu Nemecku. 17 septembra do Poľska vstúpila sovietska „Červená“ armáda. Anglicko a Francúzsko, ako garanti nezávislosti Poľska, neurobili nič. To sú fakty.

Nemecká invázia do Poľska bola hneď ohodnotená západnými veľmocami ako agresia a okupácia. Sovietska – nebola. Prečo? Ruský historik Mark Solonin (Марк Солонин) tvrdí že vtedy ZSSR už mal na pláne útok na fašistické Nemecko. Existujú aj dokumenty, ktoré to potvrdzujú (napríklad: http://www.battlefield.ru/considerations-strategic-deployment-1941.html). Západné vlády to vedeli a netrpezlivo čakali keď sa ten plán uskutoční.

Vedeli to aj v nemeckom generálnom štábe – preto preventívne napadli Sovietsky zväz. („23 июня: день «М»“, 2007). Účasť ZSSR v antihitlerovskej koalícii veľmi vyhovovala jej účastníkom, asi preto mu ticho „odpustili“ pripojenie poľských území.

Ako vidíme, volať tie isté udalosti „okupácia“, „oslobodenie“ alebo „spojenie bratských národov“ – je iba otázka osobného názoru volajúceho (https://program2.blog.pravda.sk/2019/09/26/oslobodenie-alebo-okupacia/). Záujem určí hodnotenie.

Teraz je situácia vo svete iná. Európsky parlament si môže dovoliť sa vrátiť o 80 rokov späť a prehodnotiť sovietsku operáciu v Poľsku ako agresiu, môže priradiť ZSSR zodpovednosť za vypuknutie svetovej vojny. Ale sú to iba súčasné postoje a záujmy, ktoré sa ešte sto krát zmenia. Je to politika, žiadna história…

Ale, začínajúc hovoriť o zodpovednosti, treba zase dávať pozor na fakty. Nacistické Nemecko začínalo svetovú vojnu nie samo. Existovala tzv. „os“: Rím – Berlín – Tokio – vojensko-politická únia Talianska, Nemecka a Japonska.

Postupom času úloha Talianska pri príprave druhej svetovej vojny ide pomáli do zabudnutia. Fašizmus ako politická sila však sa sformoval v tej krajine v roku 1919. a dosiahol moci v 1922. Sám o sebe má ten názov taliansky pôvod. To taliansky fašisti inšpirovali nemeckých „kolegov“, použivších základy ich ideológií. To Taliani začali vojny za redivíziu sveta: zvíťazili nad Abesinskom (teraz Etiópia, amh. ኢትዮጵያ, Itjopja)  a v roku 1936. anektovali túto krajinu.

Dnes často počujem že Taliansko vtedy bolo slabým a závislým od Nemecka. Ale pozor: keď v roku 1934 Nemecko prvý krát chcelo uskutočniť „Anschluß“ (nem. „pripojenie“) Rakúska, toto zastavilo Taliansko, odoslavší aj vojenské jednotky na ochranu suseda. Nemecko bolo vynútené odstúpiť a sa na to vrátilo len o 4 roky neskôr, keď prehovorilo Talianov.

Čo sa týka Japonska, v roku 1937 začalo vojnu s Čínou, ktorú tiež považujú za jeden z prvých aktov celosvetovej kalamity. Vypukli aj konflikty so ZSSR. V rokoch 1938. – 39. na hraniciach uskutočňovali bojové zrážky. Ale konečne japonskí činitelia vyriešili skoncentrovať sily v Tichomorí, ktoré viac zaujímalo tento ostrovný štát.

K „osi“ Rím-Berlín-Tokio sa pripojili početné európske a ázijské krajiny. Viac ako 30 štátov počas 2. svetovej vojny bolo spojencami nacistického Nemecka, Talianska a Japonska. Okrem toho, niektoré krajiny formálne vyhlásili neutralitu, ale vysielali dosť veľké „dobrovoľnícke“ jednotky, aby sa zapojili do boja na strane „osi“ (Portugalsko, Švédsko a Španielsko).

Mimochodom: ako prvé medzi nemeckými spojencami do svetovej vojny sa de facto vstúpilo… Slovensko (prvá Slovenská republika) – hneď 1. septembra 1939, až 10 dní pred Talianskom a Maďarskom. Už o 5. hod. rána (iba o 20 minút neskôr ako Nemci) poľná armáda “Bernolák“ prekročila poľskú hranicu. Až 17 dní pred „Červenou“ armádou. Not comment.

Celkom sa vo vojne zúčastnilo viac ako milión vojakov zo spojeneckých štátov „osi“ (to okrem multimilionovej Japonskej armády). Občas počujeme že z väčšej časti neboli efektívny a nehrali vo vojne dôležitú úlohu. Aj keď je to tak, vykonávali strážnu službu a policajné funkcie, uvoľňujúc jednotky, lepšie pripravené na boje.

To zase sú len fakty. Udržím sa od hodnotení a obvinení. Ale neviem sa udržať od kontroverzného predpokladu: asi, začínajúc vojnu, nacistické Nemecko sa cítilo istejšie kvôli početným spojencom. Rozhodujúc zaútočiť na Poľsko aj na ďalšie krajiny, presne vedelo že dostane medzinárodnú podporu, čo malo určitý vplyv na tieto riešenia. Tak prečo diskusia okolo zodpovednosti za vypuknutie vojny sa točí iba okolo ZSSR a vylučuje iných, ktorí dali Nemecku túto istotu?

Dovolím si ešte jednu pripomienku. Východné územia, ktoré vlastnilo Poľsko do septembra 1939, boli pripojené… áno, k ZSSR, ale konkrétnejšie – k Ukrajinskej a Bieloruskej sovietskym republikám (kde sa stali ich správno-územnými jednotkami – regiónmi). Teraz sú to nezávislé štáty. Prečo súvisiace s tým nároky sú adresované Rusku, nie týmto krajinám?

Jeden z čitateľov mi vyčítal, že som zabudol, že Ruská federácia prijala na seba medzinárodné záväzky ZSSR, a preto je jeho dedičom. Nezabudol som to, ale nie je to presne tak.

Prevzatie záväzkov (tzv. kontinuita) sa týka medzinárodnej a obchodnej činnosti, existujúcich zmlúv a dohôd, a v žiadnom prípade nemôže byť spojené s morálnou alebo politickou zodpovednosťou za všetky aktivity predchádzajúceho „komunistického“ režimu. Ruská vláda, ktorá vznikla v roku 1991. (úplne liberálna a antikomunistická) a sa rozhodla prevziať sovietske záväzky, nikdy v živote by s tým nesúhlasila. Myslím si že terajšia ruská moc sa zbytočne spája so sovietskou minulosťou a to provokuje nesprávne pochopenie v iných krajinách.

Diletantský prístup k histórii – keď sa prísna analýza faktov nahrádza subjektívnym hodnotením – nepochybne poškodzuje spoločnosť. Kvôli tomu strácame vieru nielen v budúcnosť, ale aj v minulosť, ktorá sa tiež stáva neistou a nestabilnou, v existenciu objektívnej a nezávislej vedy. Bohužiaľ vždy budú ľudia, pre ktorých krátkodobé politické záujmy sú dôležitejšie ako akékoľvek fakty.

Avšak vyjadrenie Macrona nie je posledné slovo v dejepise. Lepšie nech prezidenti tvoria históriu, než ju komentujú.