Vasil Lipitsky

Čím bližšie sú parlamentné voľby, tým viac budeme počuť pojem „koalícia“ – doslova to visí vo vzduchu. Novinári, experti a obyčajní voliči robia predpoklady, ponúkajú a diskutujú rôzne konfigurácie možných združení, neustále sa pýtajú politikov na plány spolupráce s ich kolegami z iných strán.

Koalíciou (od lat. coalitio — zväz, únia, združenie) voláme dobrovoľné spojenie niekoľkých subjektov (jednotlivcov alebo skupín: štátov, organizácií, politických strán atď.) na dosiahnutie konkrétneho cieľa. Hoci je dosť národných synoným, tradične uprednostňujeme latinský názov tohto rozšíreného javu. Asi preto, aby sa zdôraznila politická, situačná a dočasná povaha príslušných zväzov.

Sú koalície a koalície. Jedny z nich tvoria rôzne politické sily aby išli spolu do volieb. Druhé vzniknú už po voľbách s účelom spolu sformovať vládu. A to sú úplné rozličné prípady.

Občania často úprimné nechápu, načo je v hlasovacom lístku toľko strán, prečo tie z nich, ktoré majú blízke postoje, patria do rovnakého politického odvetvia (pravého alebo ľavého, liberálneho alebo konzervatívneho atď.) nechcú spojiť sily a sa zúčastniť vo voľbách s jediným zoznamom kandidátov. Politici proti tomu však majú svoje argumenty.

Slovo „strana“ má svoj pôvodný význam – krajná časť niečoho. V iných jazykoch (angličtina, francúzština, nemčina, ruština atď.) strany menujú slovami, majúcimi pôvod od latinského „partis“, čo tiež znamená „časť“. Už aj v etymológii tohto pojmu je myšlienka rozdelenia, rozdrvenia celku na časti.

V praxi sa to potvrdzuje. Každá politická strana sa snaží rozlišovať od ostatných, zdôrazniť, že je úplne iná ako oni. Preto ostatných stále kritizuje. Ako zaznamenal americký publicista Henry Mencken (Henry Louis Mencken, 1880. – 1956.): „V demokracii jedna strana vynakladá všetky svoje sily na preukázanie toho že druhá strana nie je schopná vládnuť …“ („Under democracy one party always devotes its chief energies to trying to prove that the other party is unfit to rule…”, – „Minority Report“, 1997.). Ak to neurobí, nebude môcť upútať pozornosť voličov.

Dnes strany už nie sú úzko spojené s určitými ideologickými trendmi, ako to bolo v minulosti (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/472015/politicke-strany-next-generation.html). To však neuľahčilo ich zblíženie a spoluprácu. Naopak, namiesto rozdelenia podľa zásadných otázok, sa objavili iné, drobnejšie, ale početnejšie rozpory. Napríklad: už málo kedy počujeme diskusiu ohľadom dilemy „privatizácia alebo znárodnenie“, no hádame sa o manželstvách medzi osobami rovnakého pohlavia. Preto aj ideologicky blízke strany nevedia nájsť spoločnú platformu.

Atraktivita strany pre voličov závisí nielen od jej programu, ale aj (môže byť v prvom rade) od osobností jej lídrov a rečníkov. Predpokladajme, že strana A chce vytvoriť predvolebnú koalíciu so stranou B. Lídri strany A sa nám páčia, sme ochotný ich podporiť. Ale lídri strany B pre nás vôbec nie sú sympatickí, nechceme za nich hlasovať. To znamená že kvôli koalícii každá zo strán iba stratí časť voličov, že spolu strany A a B skoro nevyhnutne získajú menej hlasov, ako by sumárne dostali, keby každá z nich sa zúčastnila vo voľbách samostatné.

Ak si ešte spomenieme že politickí vodcovia sú zvyčajne ambiciózni a neradi zdieľajú pozornosť verejnosti s nikým, bude úplne jasné, prečo predvolebné koalície sú ťažko implementovateľné a často aj kontraproduktívne.

Ale po voľbách všetko sa hneď zázračné mení.

Keď v parlamente žiadna strana nemá absolútnu väčšinu, čo je dosť typické pre demokratické štáty, vytvoriť pevnú vládu môže len koalícia. Na to dve a viac strán sa musia dohodnúť na rozdelení miest vo vláde a na koaličnej platforme. Prvé znamená spoločnú zodpovednosť za štátnu politiku a jej výsledky. Druhé označuje programový kompromis – musia vylúčiť zo svojich predvolebných plánov a sľubov všetko to, čo sa nepáči ostatným partnerom.

Ako vieme, parlamentné koalície sú dosiahnuteľné a schopné byť aj produktívne. Ale je tu nepríjemná okolnosť – skoro vždy to je podvod voličov.

Posúďte sami: strana bola iba pred chvíľou zvolená do parlamentu, nestihla nič urobiť, no už zrušila časť toho, čo sľúbila občanom, a dala k moci ľudí, ktorých jej voliči vôbec nechceli tam vidieť a o ktorých pred tým tvrdila že nie sú schopní vládnuť…

Určite stranícki lídri zdôvodnia svoje rozhodnutie – že krajina urgentne potrebuje mať vládu, že idú na to iba vo verejných záujmoch a ďalšie bla bla bla. Vyzerá to však ako klam a bezcharakternosť.

Strany majú ešte jednu vlastnosť, o ktorej sme nehovorili – sú vytvorené pre boj o moc. Samozrejme, v ideálnom prípade moc má byť pre nich iba spôsobom, ako realizovať ich programy. Žijeme však nie v ideálnom svete. Pre mnohých je moc sama o sebe atraktívna, sľubuje mnoho výhod a príležitostí. Ak dôjde k výberu: moc alebo zásady, nie každý dokáže odolať takému pokušeniu. Stranícky lídri, keď dostanú reálnu možnosť sa zúčastniť vo vláde, často zabúdajú na vlastné programové vyhlásenia, na záväzky voči voličom, a idú do koalície zo včerajšími najhoršími súpermi.

Preto sa neponáhľajte radovať keď počujete že v parlamente vznikla nejaká široká koalícia. Nie je vylúčené že to sa stalo na naše náklady. Jedna strana, aby sa dohodla s partnermi, obmedzila plány rozvoja zdravotníctva, druhá na ten istý účel odmietla svoj návrh zníženia daní, tretia súhlasila s vyššími výdavkami na obranu atď. Zato ich reprezentanti obsadili ministerstvá a iné úrady a len Boh vie v akých záujmoch to budú využívať.

Pre občanov to nie sú iba zlomené sny. Tu môžeme hovoriť aj o stratených ziskoch. Ušlý zisk (lost profit), ktorý by sme mohli mať, ak by nedošlo k porušeniu našich práv alebo podmienok činnosti, je ekonomický a právnický indikátor, zohľadnený aj súdmi pri výpočte niekým spôsobených škôd.

Bolo by veľmi zaujímavé presne spočítať, čo sme stratili kvôli nesplneniu stranami svojich predvolebných sľubov, a prostredníctvom súdu požadovať odškodnenie, aby vrátili ušlý zisk. K tomu možno pridať aj morálne poškodenie. Asi potom by politici boli opatrnejšími aj v sľuboch, aj v tvorení koalícií.

Žiaľ, v rámcoch parlamentnej demokracii takéto problémy sú nevyhnutné. Kým nemáme silné samosprávy (https://www.noveslovo.sk/c/Od_demokracie_k_samosprave), o všetkom sa rozhodne v ústrednej vláde, čo ju robí príťažlivou pre potenciálnych zneužívateľov. Kým veríme že voľby sú najlepším spôsobom riešenia všetkých spoločenských problémov (https://program2.blog.pravda.sk/2019/09/07/naco-potrebujeme-volby/), budeme sa stále cítiť podvádzanými.

Na Slovensku očakávania na predvolebné koalície sa už zrejme neuskutočnili. Výnimkou je PS/“Spolu“, ale zväz týchto strán má trošku iný pôvod. Určite dostaneme „strakatý“ parlament, zložený z veľa malých rôznorodých frakcií. To odráža fragmentáciu spoločnosti, nekonzistentnosť záujmov sociálnych vrstiev a skupín. A kvôli tomu sa nedá vyhnúť vzniku koaličnej vlády, vytvorenej politikami v rozpore s mandátom, ktorý získali od svojich voličov.