Vasil Lipitsky

Pred 28 rokmi bol zrušený Sovietsky zväz. Prvý krok k tomu urobili prezidenti troch republík, ktoré vtedy boli zahrnuté v ZSSR – Ruska, Ukrajiny a Bieloruska. Nimi podpísaná tzv. Belovezhska dohoda vyjadrila ich spoločnú vôľu – pokračovať samostatne, každý svojou nezávislou cestou. Zdá sa že to bol až do dnes posledný prípad súhlasu medzi Ruskom a Ukrajinou aspoň v niečom.

Ako všetci dobre vieme, teraz vzťahy medzi týmito dvoma krajinami sú napäté až k limitu. Pritom, monitorujúc ruské média, je ťažko nevšimnúť si že venujú Ukrajine takmer toľko pozornosti, ako aj vnútorným záležitostiam Ruska. A skoro všetky tieto informácie sú negatívne, popisujúce protiruské vyhlásenia a demarše, politickú a ekonomickú nestabilitu, korupciu a kriminalitu, chudobu obyvateľov, hlúposti úradníkov atď. To neznamená že média vždy klamú, ale pri výbere materiálu sú zjavne tendenčné. Keď dať do kopy všetko, čo o tom hovoria a píšu, ani sa nedá pochopiť, prečo v Ukrajine ešte žijú ľudia.

Nepozerám pravidelne ukrajinské média a preto neviem posúdiť, či sa správajú podobne voči Rusku. Aj keď je to tak, viac ma zaujíma otázka: prečo sa to deje na ruskej strane? Prečo dostáva obrovskú pozornosť krajina, majúca teraz asi najhoršie vzťahy s Ruskom, ako ktorákoľvek iná? Skúsime sa pozrieť na to viac z psychologického ako z politického hľadiska.

Oponenti terajšej ruskej vlády tvrdia že to je čistá propagácia a manipulácia verejnou mienkou aby zdôvodniť agresívnu politiku voči Ukrajine. Avšak toto sa začalo dávno predtým, ako táto politika získala známky agresivity, mnoho rokov pred Krymom a Donbasom.

Iní sú si istí že ruská moc sa obáva demokratického príkladu Ukrajiny, ktorý domnele môže inšpirovať masovo opozičné hnutie aj v Rusku. Preto štátne (čo znamená najvplyvnejšie) média majú úlohu maľovať všetko ukrajinské len čiernou farbou.

Aj tento koncept sa mi zdá pochybný. Po prvé: ruská politická opozícia je veľmi slabá a roztrieštená, a vôbec nevidím aby ukrajinský príklad, známy už skoro 30 rokov, aspoň nejakým spôsobom ju posilnil. Za druhé: obyčajne, keď ruská moc počíta nejaký jav ako nežiadaný pre ňu, štátne média ho jednoducho ignorujú – na základe presvedčenia že aj negatívna propaganda šíri nechcené informácie.

Naozaj, na hlavných televíznych kanáloch, dostupných pre väčšinu rusov, nikdy nestretneme kritické hodnotenia vládnej politiky alebo správy, tykajúce sa opozičných lídrov, ich aktivít, protestov v regiónoch, súdnych káuz s politickým podtextom atď. To všetko nájdete iba na internete, ktorý používa relatívne malá časť obyvateľstva. Tak prečo je Ukrajina výnimkou a doslova ňou zaťažujú publikum?

Keď sa v decembri 1991. skončila história ZSSR, veľa rusov nie hneď pochopili význam tejto udalosti. Dôvodom je že súčasne bolo vyhlásené vytvorenie Zväzu nezávislých štátov (ZNŠ), a časť občanov vyriešila že ide iba o premenovanie štátu – v túto dobu „komunistické“ názvy sa všade menili na nové alebo naopak na staré, „predkomunistické“. Preto uvedomenie si nezvratnosti zmien a pocit straty prišli do Ruska neskoršie ako do iných krajín postsovietskeho priestoru, ktoré sa okamžite cítili byť nezávislými a samostatnými.

Keď sa ukázalo, že SNŠ vôbec nie je štátom ani ako únia takmer nie je použiteľný, niektorí ľudia vôbec odmietli akceptovať nové skutočnosti a verili v rýchlu reintegráciu. Iní dúfali že Rusku sa napriek všetkému podarí zhromaždiť niečo podobné ako Britské Spoločenstvo národov (Commonwealth of Nations), alebo byť, podobné Španielsku a Portugalsku, duchovnou a kultúrnou metropolou pre svojich bývalých spojencov.

Nepodarilo sa ani prvé, ani druhé. Negatívny postoj k včerajším „bratom“ sa stal dominantou. Rusi sa cítili urazenými na to že spojenci bezohľadne utiekli.

Vzťah k rôznym bývalým sovietskym republikám nebol rovnakým. Verejnosť v podstate uznávala že Baltické krajiny patria do Európy a relatívne kľudne reagovala na ich samostatnosť (tu ako aj všade hovorím nie o štátnej politike, iba o verejnej mienke). Niečo podobné (s určitými výhradami) je možné povedať aj ohľadom Moldavska.

Krajiny Strednej Ázie a Kaukazu pre Rusov vždy boli trošku cudzie a zle pochopiteľné. Aj keď bezprostredne po oddelení v niektorých z nich vznikli ostré politické a etnické konflikty, ruská verejnosť zostala k tomu skoro ľahostajnou.

Iný bol postoj voči krajinám zo slovanským obyvateľstvom, etnické a mentálne najviac blízkym k rusom, aj s najväčšími ruskými a ruskojazyčnými diaspórami – Bielorusko a Ukrajina. Prvá z nich hneď oficiálne vyhlásila kurz na priateľstvo a spoluprácu s Ruskom, a trošku neskoršie – aj na reintegráciu (hoci praktický sa v tom málo posunula).

Ale druhá sa rýchlo začala správať absolútne opačne. Mladá ukrajinská štátnosť potrebovala sebautvrdenie a legitimáciu. Aby to dosiahla, išla smerom popierania všetkých pozitívnych aspektov spolužitia s Rusmi po viac ako tisíc rokov. Nechcem hodnotiť takýto prístup, ale pre ruskú verejnosť to bolo neočakávané.

Rusy vždy pozerali na Ukrajincov ako na najpríbuznejší národ, s ktorým majú spoločnú históriu, blízku kultúru a integrované hospodárstvo. Keď zistili že Ukrajinci majú pozerajú na to všetko inak, boli úplné šokovaný. Samozrejme to spôsobilo odpor, odmietnutie, vyjadrené väčšinou vo výsmechu ukrajinskej nezávislosti, a pochybnosti že táto krajina je schopná byť samostatnou.

Myslím si že to, čo sa stalo, bola sublimácia (nem. Sublimierung, od lat. sublimo – vznášam) – v psychológii sa takto vola výmena nedosiahnuteľného cieľa na iný, dostupnejší. Sigmund Freud (nár. Sigismund Schlomo Freud, 1856. – 1939.) ako prvý opísal tento jav („Das Unbehagen in der Kultur“, 1930) a dal pozor na jeho prírodu a dôležitú úlohu – dovoľovať ľudom, očakávania ktorých v niečom sa neuskutočnili, nasmerovať uvoľnenú energiu na iné účely a tým sa zachrániť od duševnej traumy.

Freud skúmal iba zmenu sexuálnej energie (lat. libido – vášeň, túžba) na kreatívnu u jednotlivcov. Ale je prípustné interpretovať sublimáciu širšie, vo vzťahu aj k iným sociálnym subjektom a procesom.

V našom prípade úprimná túžba väčšiny Rusov žiť v miere, harmónii a spolupráci s Ukrajincami sa ukázala ako nerealizovateľná. Preto vznikla sublimácia – energia zmenila vektor a sa nacielila na vyhľadávanie dôkazov toho že Ukrajina nie je dôstojná priateľstva Rusov, ktorí jednoducho zvládnu prosperovať bez nej. To pomohlo prežiť sklamanie a  presvedčiť sa že strata nie je až taká veľká.

Dáme si pozor: je to prípad, keď nie štátna propagácia vnútila spoločnosti určité názory, ale naopak, sama spoločnosť si vytvorila postoj, ktorý vládne orgány iba dodržiavali (potom aj využívali) a média len odrážali. Verejnosť sama sformovala dopyt na kritický a sarkastický tón publikácií o Ukrajine, média sa len snažia uspokojiť jej potreby, ktoré, ako zvyk k drogám, iba stúpajú s časom.

Ale nie je to vôbec dobré. Podľa Freuda sublimácia dáva iba dočasný efekt a nie vždy je schopná úplne ochrániť jej subjekty od duševného a dokonca aj fyzického utrpenia. Hovoril o poruchách a chorobách osobnosti, no aj celá spoločnosť môže kvôli tomu vážne ochorieť.

Asi ruská verejná mienka má voči Ukrajine skreslený, nezdravý postoj – zvláštny Ukrajinský „syndróm“ (od starogréc. συνδρομή – sútok, zhromaždenie). V medicíne sa takto volá súbor príznakov, majúcich spoločný mechanizmus vzniku a charakterizujúcich chorobný stav. Predpokladám že aj Ukrajinci majú svoj Ruský „syndróm“, a trpia im nielen štátny úradníci, ale aj široká verejnosť.

Nie je to dobrá sprava pre perspektívu zlepšenia vzťahov medzi dvoma krajinami – aj keby sa zmenila štátna politika, liečenie takej choroby potrebuje dlhý čas. Ale bez vzájomného porozumenia a rešpektu, národom bude ťažké vrátiť aspoň normálnu komunikáciu a koexistenciu.