Vasil Lipitsky

Rozhodujúc o nových opatreniach, štátne orgány obyčajné vychádzajú zo štatistík, odrážajúcich dynamiku chorobnosti a úmrtnosti na koronavírus. Obyvatelia tiež pozorne sledujú tieto čísla, aby hodnotili mieru nebezpečnosti a vyberali adekvátne formy správania. Takže štatistiky nielen odrážajú realitu, ale aj ju ovplyvňujú.

Na Slovensku je dosť jednoduché nájsť oficiálne údaje o pandémii. Ale nie vždy je ľahké pochopiť, čo znamenajú a čo z nich vyplýva.

1.

Podľa štatistík, doteraz na Slovensku bolo vykonaných približne 1,5 mil. (číslo denne stúpa) laboratórnych vyšetrení PCR testami na „nový“ koronavírus, a ešte 2 mil. AG testami. Pozor: je to počet procedúr, alebo testovaných ľudí? Rôzne zdroje o tom hovoria rôzne.

Presnosť PCR testov nie je príliš vysoká (len do 80 percent), čo sa týka AG testov, je ešte nižšia. Zdravotníci musia opakovať vyšetrenia 2-3 krát a viac. Preto zostáva záhadou, koľko máme testovaných ľudí.

2.

Na základe uskutočnených PSR testov, Slovensko doteraz zaznamenalo za celé obdobie pandémii skoro 200 tis. (číslo denne stúpa) pozitívnych vzoriek. Ešte takmer rovnaké množstvo odhalili AG testy. Môžeme len hádať, ide o počte výsledkov, alebo pacientov?

Rozdiel medzi dvoma tými číslami je určite dosť veľký – jeden pacient, kým je chorý, môže ukázať niekoľko pozitívnych výsledkov pri opakovaných vyšetreniach. Okrem toho jeden pacient môže byť vyšetrený dvoma spôsobmi.

Nedozvieme aj ako sa počítajú tí, ktorých prvý pozitívny test sa potom nepotvrdil? Zostávajú v počte pozitívnych, alebo ich odtiaľ vylučujú? Koľko máme teda naozaj „pozitívnych“ spoluobčanov?

3.

Podľa zverejnených údajov, Slovensko má viac ako 57 tis. „aktuálne nakazených“ (číslo sa denne mení). Táto formulácia je dosť záhadná. Ide tu o „pozitívne testovaných“, alebo o chorých ľuďoch s výraznými klinickými príznakmi? Pred tým sa zverejňovala informácia o počte „aktívnych prípadov“, no teraz niekam zmizla.

Tento ukazovateľ by mal byť transparentnejší. Práve, množstvo reálne chorých ľudí má byť základom všetkých opatrení. Presne tieto prípady ohrozujú naše zdravie a životy.

4.

Zo štatistík vyplýva, že viacerí COVID-pozitívni ľudia ani nebudú chorí. Ich vlastná imunita je dosť silná, aby nedovolila rozvoj vírusu v organizme.

Nie je presné ich hodnotiť ako „nakazených“ – sú klinicky zdraví. Každý z nás je nosičom viacerých vírusov a baktérií, ktoré v bežnom živote neškodia ani nám, ani nikomu inému – a ešte nikoho nenapadlo považovať nás všetkých ako infikovaných a infekčných.

Je záhadou, prečo úrady sú tak sústredené na počtoch „pozitívnych“ ľudí, z ktorých väčšina sú úplne zdraví.

5.

Štatistika hlási, že v nemocniciach je hospitalizovaných skoro 3 tis. ľudí (aj toto číslo stúpa) s potvrdenou diagnózou COVID-19. Ale akú medicínsku pomoc dostavajú spoluobčania, ktorí ochoreli na COVID, ale nie sú v nemocniciach? Podozrievam, že žiadnu: nemôžu prísť do lekárskej ambulanciu, pretože sú infekční, no aj doktor nikdy nepríde za nimi domov. Keby chorí ľudia mali medicínsku starostlivosť v bydlisku, asi by menej z nich potrebovalo miesta v nemocniciach…

Podľa štatistík, z ochorenia sa doteraz zotavilo približne 140 tis. (číslo denne stúpa) pacientov. Štatistika ich nazýva „vyliečený“. Ale väčšinu z nich nikto ani neliečil. Je záhadou, či to číslo nezahŕňa aj tých, ktorí vôbec neboli chorý, ale mali falošne-pozitívne testy.

6.

Doteraz zlý vírus zmaril viac ako 2.7 tis. životov. Štatistika nemôže vyjadriť bolesť a smútok ich blízkych, ale je nutná, aby sme zabránili novým úmrtiam.

Keď zdravotníci hodnotia smrť ako spôsobenú COVIDom, to môže byť nepresné a subjektívne. Preto v poslednom čase vo svete prišli na spoločný prístup: spoľahlivým indikátorom je tzv. nadmerná úmrtnosť – rozdiel medzi aktuálnou úmrtnosťou a jej úrovňou v analogickom období pred pandémiou.

Ak, napríklad, v určitom mesiaci roku 2020. zomrelo o nejaký počet ľudí viac, ako v rovnakom mesiace roku 2019., všetky tieto úmrtia sa považujú ako spôsobené pandémiou. Medzi nimi budú nielen tí, ktorých zabil rovno koronavírus, ale aj tí, ktorí kvôli pandémii sa nedostali v čas k doktorovi, komu posunuli na neskôr plánovú operáciu, alebo tí, ktorí neprežili stres zo straty blízkeho človeka.

Ten indikátor má len jednu nevýhodu – takéto údaje, hoci sú dostupné, sa pripravujú  pomaly a meškajú až o niekoľko mesiacov.

Na Slovensku ich momentálne máme iba do polovice septembra 2020.. Ukazujú, že skoro všetkých prvých 39 týždňov toho roku v krajine zomieralo… menej ľudí, ako v analogických týždňoch predchádzajúceho obdobia, kým pandémia ešte nevypukla (http://datacube.statistics.sk/#!/view/sk/VBD_URBANAUDIT/om3003tr/v_om3003tr_00_00_00_sk)!!

Minimálne do polovice septembra sme nemali žiadnu nadmernú úmrtnosť?! Ani sa nepýtajte, ako je to možné – je to asi hlavná záhada našej zdravotníckej štatistiky.

Okrem vlastných, máme aj svetové štatistiky, tiež pre nás poučné. V jedných krajinách zaviedli prísne karantény, v iných nie. V jedných boli tvrdé lockdowny, v druhých mäkšie, v tretích žiadne. V jedných krajinách sú rúška povinné, v druhých len odporučené, v tretích na osobu v rúšku pozerajú ako na idiota atď.. Ako tieto rozdiely pôsobia na chorobnosť a úmrtnosť?

Podľa prvému dojmu – veľmi slabo. Pre seriózny výskum nemám dosť informácií. Orgány by mali vytvoriť podobnú komparatívnu analýzu, aby sme si boli istý, že nestrácame obrovské sily a prostriedky na neúčinné zákroky.

Aj všeobecne, úrady, zodpovedné za zdravotnícke štatistiky, by sa máli viac snažiť urobiť ich transparentnými a ľahko pochopiteľnými, aby neboli záhadné pre verejnosť.