Vasil Lipitsky

Je stará anekdota. Niekde v trópoch Američan hovorí tuzemcovi: vidím že celé dni ležíš na pláži a nič nerobíš. A keby si chytal a predával ryby, za zarobené peniaze by si kúpil lode, zamestnal by si ľudí aby pre teba rybárčili, a sám by si len oddychoval. Tuzemec odpovedá: načo sú mi také starosti, keď už teraz si hoviem?

Tento vtipný dialóg nie je úplne fantázia. Odráža podstatu konfliktu medzi dvoma svetonázormi, spôsobmi a filozofiami života.

Kedysi (údajne) praveké primáty zostúpili zo stromov a z nich sa stali ľudia. Prečo – to presne nevieme. Dlho prevažovala hypotéza, že hlavnú úlohu v ich pokroku hrala práca: domnele praľudia začali vyrábať náradie, výroba potrebovala lepšiu komunikáciu medzi nimi,  vznikol jazyk, ktorý ďalej rozvíjal mozog atď. (https://www.noveslovo.sk/c/Podiel_Engelsa_na_vyskume_poludstenia_opice).

Bola to presvedčivá, ale nesprávna koncepcia. Antropológia a etológia zistili, že niektoré zvieratá vyrábajú a používajú náradie, a niektorí ľudia to nevedia. Niektoré zvieratá majú dosť komplikované systémy komunikácie, skoro jazyky, ale ich mozog sa od toho nemení. Keď práca aj bola faktorom antropogenézy, tak asi nie jediným.

Vo všetkých prípadoch naši vzdialený predkovia sa stovky tisíc rokov živili rovno z prírody, ako ostatné jej deti, bez výraznej účasti práce. Pre ľudí to bol základný, prirodzený spôsob života, preto budem ho ďalej nazývať „naturálny“.

Iba keď sa ľudstvo rozmnožilo a sa rozšírilo aj na tých častiach Zeme, kde klimatické podmienky nedávali príležitosť sa kŕmiť len z prírodných zdrojov, schopnosť pracovať sa stala rozhodujúcou. Vznikol a dostal rozvoj iný spôsob života, ktorý budem menovať „pracovný“

Ale nie všade! Napríklad, na Juhu, v trópoch, bohatá príroda až dodnes umožňuje ľudským komunitám, nie príliš početným a žijúcim s ňou v harmónii, živiť sa bez veľkých starostí. Preto tuzemec z anekdoty podcenil business-plán Američana.

Paradoxne to platí aj na Ďalekom Severe, kde rybolov a poľovníctvo sú schopné zabezpečiť prežitie a reprodukciu neveľkým komunitám. Avšak v súčasnom svete je stále menej podobných miest.

Napriek tomu sa v správaní mnohých ľudí zachovali prístupy, charakteristické pre našich predkov. To môže mať genetický pôvod: všetci nosíme v sebe gény jednej africkej pramatky („Lucky Mother“) – tzv. mitochondriálnej Evy (Lewin R.. „The unmasking of mitochondrial Eve„. „Science“. 238 (4823), 1987.). Údajne jestvovala pred 200 tis. rokmi a asi nemala potrebu ťažko pracovať, aby sa uživila.

Jej dedičstvo sa prejavuje u rôznych ľudí v rôznej miere. Ale zástancov naturálneho spôsobu života môžeme stretnúť kdekoľvek a kedykoľvek. Predpokladám že to nie je spojené s rasou alebo národnosťou – tu sú účinné iné závislosti, najmä sociokultúrne.

Pracovný spôsob života, hoci nie je taký starý, sa etabloval v najrozvinutejších spoločnostiach. Účasť na výrobe je tu podmienkou existencii. To sa odráža v tzv. pracovnej morálke, odsudzujúcej tých, kto má možnosť, no nechce pracovať. Cení sa predovšetkým úspech, dosiahnutý v dôsledku vytrvalosti a úsilia, tvrdej roboty.

Avšak medzi našimi súčasníkmi je dosť takých, ktorý preferujú žiť bez starostí. Úspech pre nich je možnosť aby sa živili nepracujúc. Už sa nedá brať od prírody to, čo potrebujú, tak to dostávajú od spoločnosti: napríklad, sociálne dávky, ktoré v niektorých krajinách zabezpečujú určitý životný štandard.

Hovoríme nie o deťoch a nie o dôchodcoch, ale o ľuďoch v pracovnom veku, náchylných k podobnému spôsobu života. Najdôslednejší z nich sa tvária v spoločnosti ako v prírode: lepšie si niečo privlastnia, než by to získali prácou.

Z hľadiska zákonu sú to zločiny, z hľadiska morálky je to neprijateľné chovanie. Ale to presne opakuje stereotyp prirodzeného správania: ty si hladný – tak si zober ovocie zo stromu, tebe je zima – zabi medveďa a stiahni mu kožu, chceš sa schovať pred dažďom – nájdi si jaskyňu, a keď je obsadená, zbav sa toho, kto ju našiel pred tebou…

Naši predkovia sa tak tvárili stovky tisíc rokov. Nemusíme sa diviť, že ledva nátlak verejnej mienky a kontroly sa znižuje, vraciame sa k starým reflexom, inherentných v našich génoch.

Toto vidíme teraz v niektorých krajinách, kde vypukli občianske nepokoje a nimi vyvolané hromadné lúpeže (https://program2.blog.pravda.sk/2020/06/06/o-nepokojoch-v-usa/). Tieto udalosti často zobrazujú ako rasový konflikt, založený na intolerancii (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/522092/intolerancia-psychohistoricke-poznamky.html) medzi ľuďmi rôzneho pôvodu.

Iní pozorovatelia vidia ako ich príčinu nezlučiteľné triedne rozpory medzi chudobnými a bohatými, alebo medzi lumpenami (od nem. Lumpen – «zdrapy, roztrhané staré oblečenie» – ľudia, strativšie miesto v sociálnej štruktúre spoločnosti) a „normálnymi“ socializovanými a zodpovednými občanmi. Ale aj to ešte nie je všetko.

Podľa môjho názoru, je to vlastne civilizačný konflikt medzi prívržencami pracovného a naturálneho spôsobu života. Prví sú motivovaní produkovať  hodnoty, druhí – iba konzumovať. Prví sú naučení chrániť vyrobené, druhí lepšie zničia to, čo nezvládnu hneď užiť. Pre prvých agresia a násilie je ohrozením pre výsledky ich práce, pre druhých – obvyklou metódou riešenia problémov.

Pre tých prvých takéto správanie tých druhých vyzerá byť divoké, necivilizované. Ale neponáhľajte sa niekoho odsudzovať. Nemusíme zabúdať že máme rovnaké gény, schopné kedykoľvek sa zobudiť. Nie je náhoda, že na nepokojoch a lúpežiach sa podieľajú nielen najchudobnejší občania. Prirodzené základy nemiznú a doteraz vo veľkej miere určujú naše chovanie.

Kedysi sme mysleli že, ako sa civilizácia vyvíja, naturálny spôsob života vôbec odíde do minulosti. Ale dnes trend je opačný: stále viac ľudí žije na úkor spoločnosti a nezúčastňujú sa na výrobe. Z toho vyplýva že sa stále častejšie budeme stretávať s vhodným vystupovaním.

Vedci upozorňujú že to presne pracovný spôsob života nemá žiadnu budúcnosť. Blíži sa éra, keď sa zúčastňovať na výrobe ani nepotrebujeme, ani nebudeme mať kde (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/469746/na-prahu-postpracovnej-ery.html)…

Niektorí ľudia dúfajú, že to uvoľní tvorivé sily ľudstva a povedie k nebývalému rozkvetu kultúry, umenia a celej duchovnej sféry života. Iní sa obávajú, že opakujeme osud starovekého Ríma, kde produkovali iba otroci, a väčšina voľných občanov chceli iba chlieb a hry (lat. panem et circenses). Ako autor tohto výrazu Juvenalis (Decimus Iunius Iuvenalis, medzi 50-67. – po 127.) predvídal, toto konečne priviedlo k záhube veľkej ríše.

Musíme dobre porozmýšľať, ako v takejto situácii udržať pozitívne výsledky doterajšieho rozvoja a nevrátiť sa do pôvodného „divokého“ stavu.

P.S. Asi sa už pýtate: čo s tým všetkým má spoločné I. Matovič? Určite nič!!! Len som splnil sľub, uvedený v názve, a nepovedal hore o ňom ani slovo. Je to bonus čitateľom, ktorí asi sú unavení niečo denne o ňom počúvať.