Založ si blog

Deus ex machina

Latinský výraz v nazve znamená „boh zo stroja“. Je to doslovný preklad zo starogréčtiny (‚ἀπὸ μηχανῆς θεός‘). Obrazne takto menujú riešenie akéhokoľvek konfliktu pomocou vyšších síl. Pre antické divadlo bolo bežné, že boh zrazu zostúpil z neba, alebo sa vyjadril hromovým hlasom zo zákulisia. Aby to napodobniť, vtedy existovali špeciálne stroje.

Kedysi Euripides (Εὐριπίδης, 485.- 406. pred Kr.) osemkrát ​​použil tento postup v 17 dielach, ktoré sú nám známe. Aj neskoršie to opakovali mnoho autorov hier, kníh a filmov. Ale spomínam si na jeden prípad, keď sa to stalo v reálnom živote. Prvýkrát som počul tento príbeh, keď som bol dieťa. Prechádzal z úst do úst ako legenda – ale to je o skutočných udalostiach

Známy sovietsky spisovateľ a novinár Ilia Erenburg (Илья Григорьевич Эренбург, 1891.- 1967.), prežil pozoruhodný život. V mladosti sa zúčastnil revolučného hnutia, bol zatknutý, potom emigroval do Francúzska. Tam sa zoznámil s iným ruským emigrantom – Vladimírom Leninom (Владимир Ильич Ульянов – Ленин, 1870.- 1924.), ktorý ho priateľsky volal „Ilia strapatý“ (asi preto, že sám už bol plešatý).

Postupne sa však stiahol z politiky a priblížil sa k európskym literárnym a umeleckým kruhom. Spolu s nim tam boli Guillaum Apollinair, Jean Cocteau, Anri Маtiss, Amedeo Modigliani, Pablo Picasso a iné tzv. modernisti. Žil v mnohých európskych krajinách, vrátane Československa (pozeraj napríklad: O. Rádl, I. Erenburg o vlasti vojáka Švejka, 1931.). Je autorom slávnej vety: „Uvidieť Paríž a zomrieť“ («Увидеть Париж и умереть»).

Počas prvej svetovej vojny sa stal frontovým korešpondentom, a odvtedy túto misiu vykonával takmer vo všetkých vojnách prvej polovici 20. storočia. V 1917. sa vrátil do Ruska, ale nebol spokojný s vládou „boľševikov“ a neskrýval to. Preto bol tiež zatknutý. Oslobodili ho až po zásahu jeho kamaráta zo školy Nikolaja Bucharina (Николай Иванович Бухарин, 1888.- 1938.), ktorý bol vtedy šéfredaktorom novín „Pravda“ («Правда»). V 1921. Erenburg zase emigroval, no nechal si sovietske občianstvo.

Napísal desiatky kníh, medzi nimi aj básní, spolupracoval so sovietskymi novinami ako korešpondent vo Francúzku a Nemecku. Postupne sa zmieril s „komunistickou“ vládou. Konečne sa znovu vrátil do ZSSR, ale väčšinu času trávil v európskych krajinách, vykonávajúci rôzne novinárske úlohy, najmä propagáciu v prospech Sovietskeho zväzu. Dostával osobnú podporu od Josifa Stalina (Иосиф Виссарионович Джугашвили – Сталин, 1878. – 1953.).

Vrcholom jeho popularity sa stali roky druhej svetovej vojny. Bol stále na fronte, jeho texty posilňovali bojového ducha vojakov a obyvateľstva. Vtedy hovorili že pôsobia ako „Kaťuše“ („Катюша“ – sovietsky ničivý raketomet). Dostal širokú známosť príkaz veliteľa partizánskeho oddielu: používať pre hospodárske potreby všetky noviny, okrem tých, kde sú články Erenburga.

Bol autorom krvilačného slogana „Zabi Nemca!“ a propagoval nenávisť voči celému tomu národu, tvrdil že „nie sú ľudia“. Adolf Hitler ho vyhlásil osobným nepriateľom. Niektorí nemeckí historici ho až doteraz považujú zodpovedným za brutalitu Červenej armády na germánskom území. Nie je to tak: predovšetkým takéto správanie bol zrkadlový odraz toho, čo robil Wehrmacht v ZSSR.

Ale po konci vojny sa nad Erenburgom začali zahusťovať mraky. Sovietske orgány vyhlásili boj proti „bezkorených svetoobčanov“ («безродных космополитов» – od starogréc. κοσμοπολίτης – „občan sveta“). Už je ťažké pochopiť ako prišli na takýto názov, ale podstata je jasná: za čas vojny milióny sovietskych ľudí pobývali v zahraničí (hoci aj nie dobrovoľne) a uvideli že život môže byť aj iným. Bolo treba dať im pochopiť že musia byť celkom oddaný „socialistickej“ vlasti.

Erenburg, s jeho emigrantskými skúsenosťami a neustálymi cestami do Európy, bol ideálny kandidát na úlohu „svetoobčana“, čakali iba na príležitosť. A ona hneď vznikla. V roku 1947. bol publikovaný jeho román „Búrka“ («Буря»). Udalosti tam sa čiastočne konali vo Francúzsku, a išlo o príspevok Európanov k víťazstvu nad fašizmom. Toho stačilo, búrka naozaj zasiahla autora.

Prvým krokom proti Erenburgovi malo byť jeho vylúčenie zo Zväzu sovietskych spisovateľov – jednotlivej organizácie, ktorá dávala právo svojim členom sa živiť literatúrou a dostavať významné privilégiá. Vtedy podobnému vylúčeniu určite nasledovalo zatknutie a tábor, alebo trest smrti.

Aby splniť tuto úlohu, bolo zvolané stretnutie spisovateľov. Poviem o ňom na základe zápisov, urobených jedným z účastníkov – Leonardom Gendlinom (Леонард Евгеньевич Гендлинhttps://biography.wikireading.ru/189324), s dodatkom detailov, ktoré som počul od iných svedkov.

Samozrejme, všetci rečníci mali rovnaký pohľad – Erenburg má byť vylúčený zo Zväzu spisovateľov ako typicky „zhubný svetoobčan“, čo jasné demonštruje v románe „Búrka“. Rozdiel medzi nimi bol iba v tom, nakoľko kruté epitetá používali na adresu knihy a jej autora. Asi najhoršie slova povedal budúci laureát Nobelovej ceny Michail Šolochov (Михаил Александрович Шолохов, 1905.-1984.), ktorý odmietal aj vojenské zásluhy Erenburga.

Kým trvali kritické vystúpenia, ich objekt vykazoval divný kľud. Sedel skoro so zavretými očami, a tváril sa tak, ako by to čo sa deje nemá s ním nič spoločné. Aj tí spisovateľa, ktorí ho tajne ľutovali, boli prekvapení takýmto správaním a sa obávali že už upadol do katatonického stavu.

Keď zoznam orátorov bol vyčerpaný, predseda odovzdal slovo Erenburgovi. Podľa tradičného scenáru sa predpokladalo že sa bude kajať a úpenlivé prosiť kolegov, aby mu dali možnosť napraviť svoje chyby.

No stalo sa niečo, čo nikto neočakával: nielen že sa nekajal, a ešte aj išiel do útoku! Nazval svojich kritikov zlými a závistlivými ľuďmi a prečítal listy od fanúšikov, chváliacich jeho román. V hale začal hluk – bola to bezprecedentná drzosť. Sám sebe vykopal hrob – tak to hodnotili aj účastníci, nič osobné proti nemu nemajúci.

Ale Erenburg urobil dramatickú pauzu a pokračoval: „Dovoľte mi dokončiť svoj prejav tým, že prečítam ešte jeden list, najdrahší zo všetkých pripomienok čitateľa, ktoré som dostal za posledných tridsať rokov“. A vytiahol z vrecka malý lístok papiera. Tí, ktorí sedeli bližšie, uvideli, že to je telegram na vládnej blankete. Takýto používali len prvé osoby štátu. Nastalo úplne ticho – spisovateľa konečne pocítili že sa deje niečo úplne neobyčajné.

V tomto tichu Erenburg so zákerným úsmevom vyhlásil text telegramu: „Drahý Ilia Grigorievič! Práve teraz som si prečítal Vašu nádhernú „Búrku“. Ďakujem za ňu. S pozdravom, Josif Stalin.“

Keby v zasadačke naozaj vypukla búrka, hromobitie a úder blesku – aj to by nemalo taký dojem. Tváre účastníkov, najmä tých, ktorí pred tým vystúpili, výrazne zbledli – oni, hoci toho nechceli, sa nesúhlasili s postojom Stalina, a kvôli tomu už ich osudy boli ohrozené. Ešte niekoľko dlhých sekúnd bolo nepríjemné ticho. A potom sa spisovatelia postavili a začali tlieskať – bolo to povinné, keď zneli slová „vodcu“. A kým trvali ovácie, sa Erenburg triumfálne vrátil na svoje miesto.

Prvým, kto sa zotavil zo šoku, bol predseda stretnutia, básnik a skúsený funkcionár Alexej Surkov (Aлексей Александрович Сурков, 1899.-1983.). Povedal: „Súdruhovia! Ak zhrniem toto dôležité a poučné pre nás všetkých stretnutie, musím povedať so všetkou priamočiarosťou a úprimnosťou, že spisovateľ a významný novinár Ilia Erenburg skutočne napísal nádhernú knihu. V boji za socialistický realizmus bol vždy na čele našich frontov. Sme povinní odsúdiť rečníkov, ktorí tu vystupovali. „Búrka“ Erenburga je svedomím času, svedomím našej generácie, svedomím a znamením našej éry …“

Niektoré informačné zdroje tvrdia, že všetci orátori potom vystúpili opakovane, ale tentoraz chválili „Búrku“ a jej autora s rovnakým nadšením, ako predtým nadávali. Je to pravdepodobné, v súlade s duchom doby, ale nepodarilo sa mi nájsť tomu dôkazy. V archíve, kde sa uchovávajú dokumenty Zväzu sovietskych spisovateľov, som bol informovaný, že z tohto stretnutia nemajú žiadne materiály. Neoficiálne dodali, že boli zjavne zničené.

Za pár minút sa všetko obrátilo hore nohami: odsudzujúci sami boli odsúdení, ako by zmetený búrkou. V tomto príbehu sa mi najviac páči že mal rozvoj presne podľa pravidiel starogréckej tragédii: konflikt sa stupňuje, situácia sa stáva beznádejnou, no zo zákulisia zvučí hlas boha (Deus ex machina) a spravodlivosť triumfuje.

Preto sa pýtam: nebola to naozaj inscenovaná hra? Keď by Stalin nechcel útok na Erenburga, tak by sa nestal vôbec. Ale tak neurobil, dal možnosť každému sa vyjadriť. Aj sám autor „Búrky“ mohol kedykoľvek skončiť (či vôbec nezačínať) diskusiu, ak by hneď ukázal telegram kolegom, no tiež tak neurobil (čo oni mu potom nikdy neodpustili). Nemyslím si že sa mu veľmi páčilo počúvať krutú kritiku a urážky – najpravdepodobnejšie vynútene spĺňal scenár. Je charakteristické že Surkov, známy konformista, sa nepripojil do kritiky románu – mohol byť upozornený a mať svoju úlohu.

„Veľký vodca a múdry učiteľ“ mal zvláštny humor a rád sa zasmial svojim podriadeným. Nie je ťažké si predstaviť, ako sa bavil, čítajúc zápis prejavov spisovateľov. Je vedomé že nie veľmi dobre ich hodnotil, skôr toleroval než rešpektoval. Hovoria, že raz, keď sa mu jeden z úradníkov sťažoval na spisovateľov – že stále vytvárajú škandály a konflikty, niečo si požadujú, hovoria nezmysly – Stalin údajne odpovedal: máte pravdu, sú zlý, ale iných nemáme…

Keď takáto interpretácia je správna, Erenburg už nevyzerá ako hrdina, zvíťazivší nad mnohohlavým drakom. Bol len hercom, splnivším úlohu v hre, napísanej iným dramaturgom. A tá hra vôbec nebola tragédia – iba fraška, vymyslená pre potešenie jednotlivého diváka, ktorý práve bol aj jej autorom.

Však nemáme dôkazy (asi už nebudeme mať) aby potvrdiť alebo odmietnuť túto verziu. Okrem toho musíme pamätať že nie je korektné hodnotiť správanie vtedajších ľudí podľa moderných kritérií: museli doslova bojovať za vlastný život, sa zachraňovať. Každý to robil tak, ako vedel. Happy end vyššie povedaného príbehu pre toto obdobie nebol typický, skôr naopak výnimočný.

Čoskoro po tejto udalosti Erenburg dostal za román „Búrka“ Stalinskú cenu prvého stupňa – najvyššie ocenenie, možne vtedy pre spisovateľa. Kým Stalin bol živý, ešte niekoľko krát mu pomohol v komplikovaných situáciách. Už po deviatich rokoch od jeho smrti, Erenburg písal:“…nie je možné ignorovať minulosť – štvrť storočia našej histórie. Pod Stalinom sa naši ľudia obrátili Rusko do mocného moderného štátu…“ («Люди, годы, жизнь», 1990.) Je možné pomyslieť že mu chránil vernosť a vďačnosť za dlhodobú podporu.

Ale… po Stalinovej smrti napísal novelu „Oteplenie“ («Оттепель».- «Знамя», № 5, 1954.), ktorá dala meno celej ére sovietskych dejín, hlavným obsahom ktorej bola demontáž stalinistického represívneho systému. A v roku 1966., spolu s trinástimi predstaviteľmi sovietskej vedy, literatúry a umenia, podpísal list predsedníctvu Ústredného výboru KSSZ proti rehabilitácii Stalina (http://old.ihst.ru/projects/sohist/document/letters/antistalin.htm). Vďačnosť mu nezatvorila oči na pravú historickú úlohu jeho bývalého patróna.

Prešlo viac ako 50 rokov po smrti Erenburga. Jeho početné diela už málokto číta. Ľudia, mladší päťdesiatky, sotva vôbec počuli jeho meno. Iba historici zriedkavo pripomínajú jeho vojenskú publicistiku a ju hodnotia veľmi nejednoznačne. Ale sam jeho život, bohatý na príhody a nečakané zvraty, ešte môže byť pre nás poučný.

Winter Is Coming, alebo Koniec gretinizmu

02.03.2021

Počas posledných pár týždňov zároveň niekoľko odborníkov – klimatológov prednieslo senzačné vyhlásenia. Najskôr ruskí experti uviedli, že si všimli jasné známky prístupu ďalšej malej doby ľadovej (https://ria.ru/20210223/period-1598690538.html). Potom to nemeckí vedci zdôvodnili: zaznamenali rekordné spomalenie Golfského prúdu, ktoré je typické pre doby [...]

Pandémia vládnej demencie

17.02.2021

Keď niekto stále opakuje to isté a čaká na iné výsledky – to je typický symptóm šialenstva. Údajne niečo podobne povedal Albert Einstein. Ak mal pravdu, svet je ohrozený pandémiou vládnej demencie. Všade vidíme, ako vlády rôznych krajín opätujú reštriktívne opatrenia, očakávajúc, že to tak zvládnu s COVID-19. Ešte nikomu sa to nepodarilo. No znova a znova [...]

Masové protesty a policajné násilie

10.02.2021

Téma utláčania protestov a štátneho (policajného) násilia sa príležitostne aktualizuje v súvislosti s udalosťami v rôznych krajinách. Konfrontácie medzi občanmi a orgánmi v poslednej dobe prebiehali vo viacerých štátoch EU, v Rusku, v USA atď., a v Bielorusku trvajú už niekoľko mesiacov po sebe. Preto ten problém stále je v centre verejnej pozornosti. Vývoj [...]

Charkov

"Vymeníme Slovensko za Krym". Vandali posprejovali slovenský konzulát v Charkove

05.03.2021 10:31, aktualizované: 11:06

Nápis bol odkazom na výrok premiéra Matoviča o výmene Zakarpatskej Ukrajiny za ruskú vakcínu Sputnik V, ktorý na Ukrajine vyvolal pobúrenie.

Covid-19, koronavirus, testovanie, zdravotnictvo,

Počet obetí covidu vzrástol o 105, hospitalizácie po dvoch dňoch stúpli

05.03.2021 10:00

Celkovo už koronavírusu podľahlo na Slovensku 7 665 osôb.

Vatican Pope TED Talk

Pápež František odletel na historickú návštevu Iraku

05.03.2021 09:27

Ide o jeho pápežovu zahraničnú cestu po vyše ročnej prestávke, ktorú si vynútila súčasná pandémia koronavírusu.

Testovanie v Košiciach

Na testy minie štát 140 miliónov. Zaplatilo by to ročnú prevádzku sanitiek

05.03.2021 09:00

Hoci sa pred týždňom odborníci zhodli, že je potrebná nová stratégia testovania, štát ide nakúpiť 35 miliónov testov za takmer 140 miliónov eur.