Vasil Lipitsky

Vlastne majú na to vážny dôvod: keby sme boli rozumnejší, nikdy by nezvolili do parlamentu tých, ktoré teraz tam zasadajú. Ale títo myslia opačne – že zvíťazili len vďaka svojim vysokým hodnotám…

Na tieto myšlienky ma inšpiroval článok, venovaný veľmi praktickej aj prozaickej otázke – či musia ďalej obchody fungovať cez víkendy a sviatky (https://www.postoj.sk/54426/kedy-ked-nie-teraz-otvorit-temu-nedele-bez-nakupovania). Ako dobré vieme, zavretie obchodov v nedeľu bolo časťou protivírusových mimoriadnych opatrení.

Toto sa mi zdalo divným už hneď. Keď sú obchody zatvorené v nedeľu, viac ľudí tam príde v sobotu a pondelok, a preto hlavný účel – zmenšiť počet kontaktov medzi obyvateľmi a s tým aj šírenie nákazy – nebude dosiahnutý. Aj školák vie počítať: ak chcete znížiť množstvo návštevníkov v určitom priestore v každú konkrétnu chvíľu, treba nie skracovať, ale predlžovať prevádzkové hodiny. Takže toto opatrenie nemá žiadny protiepidemický význam .

Teraz už ide o to, aby sa to nechalo navždy. Prvé čo musím povedať: nie som ani „za“, ani „proti“. Sú podnikatelia, majitelia obchodov, dobre vediaci, čo im vyhovuje. Sú kupci, obyvatelia, tiež presne chápajúci, čo je pre nich lepšie. Keď nepotrebujú nakupovať v nedeľu, nepôjdu do obchodov. Majitelia uvidia, že sa neoplatí mať v ten deň otvorené obchody, a ihneď ukončia. A keď to bude pre nich výhodné, tak predĺžia obchodovať celý víkend. Nevidím tu žiadny priestor pre štátnu reguláciu – trh to sam vyrieši.

Ale politici, najmä liberálni, to nikdy nedovolia. Chcú rozhodovať sami, asi pretože sa cítia byť múdrejšími. Zmysel diskusie, ponúknutej autormi článku, je nachystať určité vládne rozhodnutie. Na to majú konkrétne dôvody.

Prvý z nich je postoj verejnosti, ktorá domnelo nechce mať otvorení obchody cez sviatky a nedele. Podľa citovaného výskumu, dve tretiny respondentov rozdeľujú tento názor (https://e.dennikn.sk/1170680/zatvorene-obchody-pocas-sviatkov-ludia-prijali-zakaz-nedelneho-predaja-moze-spolocnost-viac-stiepit/).

Prepáčte, niekto videl že, keď nákupné centrá a iné obchody pracovali cez sviatky a nedele, tam naozaj bolo na dve tretiny menej návštevníkov, ako v iné dni? Presne si pamätám, ako som nemohol ani zaparkovať auto pri „Avione“, keď som tam náhodou prišiel v deň štátneho sviatku pred niekoľkými rokmi.

Psychológovia dávno zistili, že postoje, ktoré ľudia verejne vyjadrujú, priamo neurčujú ich skutočné správanie (LaPiere, Richard T.. „Attitudes vs. Actions“. „Social Forces“, 13(2), 1934). Ochotne robíme to, čo nám vyhovuje, aj napriek vlastným názorom. Preto výsledky podobných výskumov majú veľmi obmedzený praktický význam.

Druhý „nesmrteľný“ argument sú záujmy zamestnancov obchodov: majú právo cez víkend tráviť čas s rodinami, s deťmi, venovať sa domácim činnostiam – ako to robia iní pracujúci spoluobčania. Znie to krásne, ale je to špekulácia a pokrytectvo.

Nemusíme zabúdať že rovnaké práva majú aj zamestnanci elektrárne, plynárne, vodárne aj iný, zabezpečujúci nás svetlom, teplom a ďalšími službami na tzv. nepretržitých výrobných procesoch. Súhlasíme nemať v nedeľu svetlo, plyn, kúrenie a vodu? Gréta Tunberg by asi to podporila…

Prečo nezatvoríme v nedeľu aj reštaurácie? – veď kuchári a čašníci tiež majú rodiny a domovy. Konečne, prečo neuvoľníme od služby v nedeľu požiarnikov a iné havarijné služby, najmä personál nemocníc a zdravotnícku pohotovosť?

Za argumentmi autorov článku vidíme aj skrytý motív – nádej na to, že, keď sa obchody neotvoria v nedeľu, viac ľudí pôjde do kostolov. V tom som si nie je istý. A hlavne – načo tam potrebujú takých „veriacich“, ktorých sa dá nalákať do chrámu iba cez obmedzenie iných možností trávenia času?

Mimochodom: a prečo vlastne duchovní musia pracovať cez sviatky a nedele? Môžem byť v tieto dni zatvoríme kostoly, aby ich farníci mali viac času pre rodiny, domovy a prechádzky v prírode?

V takýchto prípadoch je potrebný podobný prístup. Keď sa ide človek zamestnať, dopredu si zistí podmienky práce. A keď podpíše pracovnú zmluvu, s nimi súhlasí. Ak pre niekoho je najdôležitejšie byť s rodinou v nedeľu, asi si nevyberie funkciu, v ktorej vedome nedostane takú možnosť. Nie je to donucovanie alebo diskriminácia – máme dosť vakancie v rôznych odvetviach, aby sme si našli vyhovujúce podmienky.

A tak, uvedené dôvody nie sú príliš presvedčivé. Čo je najhoršie, na ich pozadí je istota politikov a niektorých expertov, že ľudia sami o sebe nemôžu nič rozhodovať správne – dokonca aj v takej jednoduchej otázke, ako „ísť“ alebo „neísť“ do obchodu v konkrétny deň.

Nie je to vôbec existenčný problém, ako podľa Shakespeara: „byť, či nebyť“ („To By or Not to By“- „The Tragedy of Hamlet, Prince of Denmark“ – 1604.). Ale neviem prečo sa však predpokladá (v „predvolenom nastavení“), že každý z nás nie je schopný to vyriešiť pre seba osobne. A keď vyriešime, to určite bude nesprávne. Je nevynútená potreba aby to rozhodli naši najmúdrejší reprezentanti, ktorí vedia, čo je pre nás dobré, lepšie, ako mi sami.

Ešte by som pochopil, keď by to nechali na mestské samosprávy, majúce predstavu o živote v konkrétnych obciach. No nie, na to sa chystá centrálna vláda. Nemajú viac čo robiť? Alebo nás považujú za debilov, v lepšom prípade – za bábätká, vyžadujúce rodičovskú starostlivosť?

Už som niečo písal o divnom zvyku politikov oddeľovať sa od ľudstva, hovoriť o ňom zhora, len ako o objekte svojej starostlivosti a patronátu (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/471715/odkial-prilietavaju-politici.html). Naozaj takéto ich správanie je determinovane historické.

Celé storočia v celom svete vládla aristokracia, ktorej reprezentanti dostávali moc podľa práva narodenia, „modrej krvi“, alebo, ako si mysleli, rovno od Boha. Svojich podriadených opovrhujúco volali: „plebs“, „čerň“, alebo len… „ľudí“.

Aristokrati sa cítili byť postavenými nad ľuďmi a k nim nepatriacimi. Aspoň boli vzdelanejší (gramotnejší) ako podriadení, preto považovali ostatných za tupohlavých baranov. Boli si istý že títo samostatne nič nikdy správne neurobia a nevyriešia. A videli ako svoju úlohu od Boha – viesť za sebou ich stádo, byť im pastiermi. Už toto bolo, mierne povedané, nekorektné – pastierom pre ľudí Ježiš, ako syn Boží, nazýval iba sám seba – nie šľachticov alebo kňazov (Ján 10).

Už dávno v demokratických spoločnostiach ľud je jediným zdrojom moci. No hneď, ako niekto dostane od neho aspoň nejakú moc, začína sa správať ako pomazaný od Boha. Bude si vnútorne istý, že ho zvolili nie spoluobčania, ale sama prozreteľnosť. Bude sa tváriť ako stredoveký aristokrat a počítať ostatných za stádo. Stará tradícia sa ukázala byť húževnatejšia ako spoločenské podmienky, ktoré ju spôsobili.

Avšak na rozdiel zo stredovekom, vládnuce elity už nie sú vzdelanejšie, ako ich podriadení. Intelektuálny potenciál súčasnej spoločnosti sa vôbec nekoncentruje v úradoch a parlamentoch. Vidíme ho v univerzitách a vedeckých ústavoch, vo výskumných oddieloch firiem, medzi školskými pedagógmi, lekármi a umelcami atď.. Súhrnná inteligencia „stáda“ je oveľa vyššia ako u „pastierov“.

Preto parlamenty, vlády a úrady by mali zmierniť snahu nám diktovať, čo by sme mali robiť, a čo by sme ani netrúfali. Samozrejme, zákaz a zatváranie sú oveľa jednoduchšie ako vytváranie nových príležitostí. Ale, ak na niečo potrebujeme vládu, tak iba na to, aby rozširovala občanom možnosti voľného výberu.