Vasil Lipitsky

Už dosť dávno sme nič nepočuli o teroristoch. Zdá sa, že teraz je pre nich priaznivý čas – môžu všade behať cez prázdne ulice v rúškach a robiť si, čo chcú – nikto ich ani nespozná. Ale úrady vôbec neupozorňujú, aby sme aj naďalej boli voči nim ostražití…

Už sa začínam znepokojovať: čo sa s tými teroristami deje, kam vlastne zmizli? Tiež sú v karanténe, a preto zastavili svoje hnusné činy? Obávajú sa infekcie a neustále si umývajú ruky?

Asi nie. Boj proti terorizmu vytváral štátom príležitosti nielen sledovať a zatýkať podozrivé osoby, ale ešte aj zasahovať do súkromia spoluobčanov a do vnútorných záležitostí iných krajín. Preto ho štáty milovali – kým nevznikla pandémia, väčšie strašidlo, oveľa lepšie ospravedlňujúce akékoľvek opatrenia a obmedzenia. Teroristi už nie sú tak atraktívni, hneď na nich zabudli.

Spolu s novým vírusom sme dostali aj novú vládu. Ako sa to hodí „skutočným liberálom“, rýchlo nastavili sledovanie mobilov spoluobčanov, priviedli armádu na ulice a hranice, policajné kordóny na cesty a zabránili nám niekam chodiť, jazdiť a sa stretávať. A ničia podnikanie, udržujúc tisíce firiem mimo prevádzky. Bravissimo! Ani boľševici (большевики) by to nezvládli lepšie…

Mimochodom: obyčajné, keď hovoríme o naozajstných liberáloch, máme na mysli tých, ktorí čelia vplyvu štátu na spoločnosť a ekonomiku, považujú individuálnu slobodu za najvyššiu hodnotu (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/512300/o-smrti-liberalizmu.html). Preto dnešnú vládnu koalíciu takto nazývam iba v úvodzovkách.

Teraz sa vláda odvoláva na skúsenosti… Číny, ako krajiny, efektívne bojujúcej proti epidémii. Preboha, či nie je tá Čína autokracia? Koľko slov bolo povedaných ohľadom tam porušení ľudských práv, demokratických hodnôt a humanistických princípov… Kedy sa stala vzorom pre Európanov? Prečo je pre nás bližšia, ako, napríklad, Švédsko, kde odolajú vírusu bez armády, polície, pokút a prísnych zákazov (https://www.postoj.sk/53335/zblaznila-sa-europa-alebo-to-svedsko-robi-zle)?

Áno, Čina tvrdí že zvládla boj s epidémiou a teraz povýšene poúča celý svet, ako to všetci majú robiť. No je tam zatvorená spoločnosť, kde nie sú žiadne slobodné média – preto vieme o Číne iba to, čo jej orgány dovoľujú nám povedať. Americká administrácia na základe údajov spravodajských služieb verejne viní čínske úrady že skrývajú pravdivé informácie o reálnom rozsahu epidémie (https://www.bloomberg.com/news/articles/2020-04-01/china-concealed-extent-of-virus-outbreak-u-s-intelligence-says). Aj to chceme napodobňovať?

Hlavne, aj keď reálne majú nadštandardné úspechy, nie je to vďaka mimoriadnym opatreniam, ale kvôli tomu že tam žijú výlučné… Číňania. Ten národ, majúci unikátnu mentalitu, stále demonštruje svetu prípady správania, ktoré sa ešte nikomu nepodarilo zopakovať…

Nemáme dosť Číňanov, aby sme išli ich cestou. Je však zaujímavé, prečo niektoré európske demokratické vlády, strany a politici sú hlboko a úprimne presvedčený, že za extrémnych okolností je správne a potrebné používať totalitné metódy.

Myslím si že odpoveď na túto otázku treba hľadať v pôvode štátu. Táto forma organizácie ľudskej spoločnosti vznikla v staroveku ako spôsob podrobenia väčšiny menšine. Toto bolo možné robiť iba cez donucovanie a násilie. Oveľa neskoršie vznikli aj iné, „demokratické“ typy štátov, kde väčšina občanov aspoň formálne má vplyv na moc – cez voľby, média a verejnú mienku.

No vždy, keď treba vyriešiť nejaké extraordinárne problémy, vládnuce elity okamžite pripomínajú staré metódy napájania a  snažia sa všetko a všetkých obmedzovať, pozorovať, sledovať, izolovať a podriaďovať.

Úrady nám vždy povedia že to robia pre naše dobro, pre ľudí. Samozrejme, občania, z ich hľadiska, nie sú schopní sa o seba postarať, nevedia nič správne vyriešiť. Preto sa nás na nič ani neopýtajú. Veď vo vláde, v parlamente sú (asi) najrozumnejší, najlepší naši reprezentanti. Poverili sme ich riadiť krajinu, takže to robia tak, ako môžu, podľa svojej chuti.

Chutí im však absolútna moc. Asi preto, keď niektoré európske krajiny (Dánsko, Nórsko, Rakúsko, Slovinsko) už oznámili postupné rušenie obmedzení, naši „liberáli“ ich iba posilnili a vyhlásili že pokračujú aj naďalej.

Asi je to príjemne – ocitať sa vojenským veliteľom, prikazovať tisíckam vojakov a policajtov! Aký „istý liberál“ by to nechcel?! Jeden z predchádzajúcich premiérov iba býval v „Bonaparte“, terajší už aj správa ako Napoleon. Len sa obavám že takým štýlom sa dostane nie k Austerlitzu (teraz Slavkov u Brna – miesto najslávnejšieho víťazstva Napoleona), ale rovno k Waterloo (kde ten utrpel osudovú porážku)…

Už je jasné že hneď po epidemickej kríze vypukne hospodársko-ekonomická. Blíži sa chvíľa keď v každej domácnosti, v každom podniku, v každom odvetví výroby ľudia zvážia svoje straty. Samozrejme, banky, poisťovne a daňovníci nikomu nič neodpustia. Ostaneme sa v hlbokej diere.

Vtedy začneme sa pýtať: načo to vlastne všetko bolo urobené? Stálo to za to? Prečo musíme za to platiť? Občania rýchlo pochopia, koho treba viniť zo zhoršenia ich životných podmienok. Vôbec nezávidím terajším koaličným stranám, ktoré už nedokážu presunúť všetku zodpovednosť na svojich predchodcov.

Určite ľudia nezabudnú na to až do nasledujúcich volieb, keď títo politici zase budú prosiť o ich dôveru. Niektorí členovia vládnej koalície už pocítili nebezpečnosť a náhle vyhlásili protest proti brutálnym opatreniam. No keby naozaj ich chceli zastaviť, mali k dispozícii aj účinnejšie politické nástroje…

Avšak nie všetko závisí iba od osobných postojov jednotlivých politikov a funkcionárov. Sú aj objektívne okolnosti, ktoré sú podstatou štátu – keď ľudia vládnu nie sami, ale dovoľujú riadiť sebou (dobrovoľne, alebo nedobrovoľne) niekomu inému. A potom majú z toho nepríjemné prekvapenia.

Už som sa vyjadroval o tom, čo si myslím ohľadom štátu a možných alternatív. Z toho hlavným je princíp: žiadna otázka, týkajúca sa života ľudí, nemala by byť vyriešenou bez ich účasti. Štáty nie sú schopné to zabezpečiť – potrebujeme reálnu samosprávu (https://www.noveslovo.sk/c/Stat_da_sa_bez_neho_existovat).

Dúfam že pandémia nás naučí niečo viac ako len časté umývanie rúk. Napríklad: menej dôverovať programom a sľubom politikov, zbaviť sa od skoro náboženského postoja ku štátu ako ku posvätnej krave, hľadať si iné, dokonalejšie formy organizácie spoločnosti… A aspoň trochu menej sa obávať teroristov.