Vasil Lipitsky

Téma utláčania protestov a štátneho (policajného) násilia sa príležitostne aktualizuje v súvislosti s udalosťami v rôznych krajinách. Konfrontácie medzi občanmi a orgánmi v poslednej dobe prebiehali vo viacerých štátoch EU, v Rusku, v USA atď., a v Bielorusku trvajú už niekoľko mesiacov po sebe. Preto ten problém stále je v centre verejnej pozornosti.

Vývoj udalostí sa takmer vždy riadi podobnými scenármi:

• Občania chcú aktívne vyjadriť protest proti vládnej politike;
• V krajinách, kde sú zavedené obmedzenia pre masové podujatia, orgány neuznávajú právo obyvateľov na podobné aktivity;
• Občania ignorujú úradné upozornenia a uskutočňujú pouličný protest;
• Počas demonštrácie nastávajú strety s políciou – pritom každá z dvoch strán obyčajne obviňuje tú druhú, že ju tá vyprovokovala;
• Polícia využíva silu proti protestujúcim a rozptyľuje ich;
• Účastníci protestov a média, súcitiace s nimi, obviňujú políciu z nadmerného použitia sily;
• Úrady bránia policajtov a tvrdia, že ich kroky boli oprávnené a primerané situácii (niekedy sa vyšetrujú jednotlivé epizódy, ktoré najviac nahnevali verejnosť);
• Zároveň štátne orgány a média, súcitiace s nimi, sa snažia dokázať, že sa v protestoch zúčastnili len extrémisti, čo oprávňuje použitie sily proti nim (výnimkou je asi len USA, kde úrady uznali právo občanov bojovať proti rasizmu).

Čo je na pozadí tohto scenára? Údržba existujúceho verejného poriadku a zákonnosti je dôležitou funkciou štátu. Niektorí teoretici sú si istí, že je to jeho hlavná, ak nie jediná úloha. Štát je organizácia moci na utláčanie – odsudzujúce zaznamenal Vladimír Lenin (Ленин В.И. „Карл Маркс“. – Полн. собр. соч., т. 26, с. 75.).

Prví marxisti úprimne verili, že po víťazstve „proletárskej revolúcie“ štát prestane byť potrebný a odumrie. Ich dediči však vytvorili jeho najnásilnejšie formy, keď sa dostali k moci a snažili sa ju udržať za každú cenu.

Už je jasné, že štát neumiera, ani sa na to nechystá, a že táto jeho kontroverzná  funkcia patrí aj demokratickému systému. Aby ju splnil, má právo donucovať občanov k dodržiavaniu zákonov a nariadení. Na ten účel má k dispozícii políciu alebo (aj) iné špeciálne formácie – tzv. „silové“ orgány. Títo v mene štátu, ak je to nevyhnutné, uskutočňujú jeho právo na použitie sily.

Demokratické štáty obyčajne zdôrazňujú  v ústavoch a legislatívach, že polícia by mala byť absolútne mimo politiky, aby slúžila iba občanom a zákonu („Pomáhať a chrániť“). V teórii je to krásne. Ale, ako povedal slávny Johann Wolfgang Goethe (1749.-1832.), „Šedivá, druh, je každá teória, a zelený je žitia zlatý strom“ („Grau, teurer Freund, ist alle Theorie Unci gain des Lebens goldner Baum„. – „Faust„, časť I, scéna IV.). V prípadoch protivládnych protestov „silové“ orgány sú objektívne obrancami vlády, čo znamená, že de facto podporujú určité politické strany.

Polícia je skoro všade podriadená ministerstvám vnútra, na čele ktorých sú najčastejšie reprezentanti vládnucich strán. Takže presne politici rozhodujú: či ohrozuje ten protest verejnú bezpečnosť, alebo nie. Resp. je teda možne použitie sily, alebo to nie je prípustné. Tu je zásadný rozpor, dávajúci možnosť urobiť z polície nástroj utláčania opozície.

Na vyriešenie tohto rozporu v niektorých krajinách funguje systém, keď aspoň miestnych policajných šéfov (napríklad, šerifov v USA) volí obyvateľstvo. To by malo dať polícii väčšiu nezávislosť od štátnych orgánov. Voľby, však, sú vždy tiež politika, v rámcoch ktorej vznikajú iné závislosti. Takýmto zvoleným šéfom sa často vyčíta, že nespĺňajú poriadne svoji povinnosti, aby ničím neznepokojili voličov a zabezpečili si pokračovanie vo funkcii.

Ako vidíme, postavenie „silových“ orgánov v štátnom systéme vôbec nezaručuje, že vždy budú jemní voči protestujúcim občanom. Aj zvnútra polície sú viditeľné predpoklady konfliktov, ktoré sa často vyskytujú počas opozičných pouličných udalostí.

Prvé – to je jej zloženie. Ľudia, neschopní v násilí, nemajú čo robiť v polícii a v iných špeciálnych formáciách, účelom ktorých je práve použitie sily. Policajti sa učia bojovým umeniam a spôsobom predchádzania a zastavenia nepokojov – to je súčasť ich odborného výcviku. Nie je to žiadne tajomstvo – napríklad, počas dní otvorených dverí v bratislavskej Akadémii policajného zboru, kadeti radi demonštrujú verejnosti na to určenú špeciálnu techniku a taktické postupy.

Iná vec je, že sú aj ľudia, majúci v sebe zvýšenú agresivitu, ktorým sa páči využívať silu. Policajná služba je pre takéto osoby kontraindikovaná. Túto predispozíciu k násiliu je bohužiaľ dosť ťažké identifikovať pri skúškach alebo dokonca pomocou psychologických testov. Takže je reálna šanca že ich stretneme aj medzi „strážami poriadku“.

Často sa hovorí, že úrady by mali častejšie a tvrdšie trestať policajtov za prípady neoprávneného použitia sily. Ale nie je to tak jednoduché. Keď v kritickom okamihu títo začnú rozmýšľať, či nebudú potrestaní, keď sa postavia zločincom alebo agresívnym protestujúcim, nemôžu splniť svoju funkciu. Aby naozaj pomáhali a chránili, potrebujú sa cítiť ochránenými.

Asi si všetci pamätáme príbeh Georga Floyda, ktorý zomrel po (alebo v dôsledku – sú rôzne hodnotenia) zásahu amerických policajtov. Podľa odborníkov tí konali v rámci popisu práce – no, pod nátlakom verejnosti, boli potrestaní. Keď vypukli masové antirasistické protesty, prerastajúce do nepokojov a lúpeží, policajti nič proti tomu neurobili, pretože sa obávali ďalších obvinení.

Zaberme do úvahy, že v podmienkach masových protestov a nepokojov sú policajti v stave silného stresu. Postaviť sa proti davu – to je obrovská psychická záťaž aj nebezpečenstvo.

Dav je vždy nepredvídateľný a ohrozujúci ako pre svojich súperov, tak aj pre účastníkov, z ktorých je zložený. Aj keď protest je mierny, môže tam vypuknúť všeličo. Nehovorím o prípadoch, keď sa protestujúci neobmedzujú miernymi rámcami a vedome provokujú policajtov.

Nedávno, keď sa v Rusku uskutočnili protesty proti zatknutiu Alexeja Navaľneho, celý svet pozeral rovnaké zábery z miesta udalosti – ako príslušníci „silových“ orgánov bijú ležiaceho muža na zemi gumovými palicami. Na pozadí sa dá vidieť až niekoľko televíznych kamier, patriacich k rôznym kanálom TV.

Pozorovatelia sa začali pýtať: ako sa operátory rôznych kanálov v rovnakom čase sa vyskytli na jednej bodke – a to na podujatí, ktoré bolo rozšírené skoro do celého mesta a na ktorom sa zúčastnili tisícky ľudí? Asi vedeli dopredu, že sa tam niečo stane. To znamená, že to bol výsledok provokácie, urobenej niekým z demonštrantov, aby „kremeľský režim“ ukázal svoju krutosť. Ale aj v tom prípade, nie je správne, že policajti de facto splnili požiadavku protestujúcich.

Kvôli tomu niektorí komentátori zaznamenali, že táto scéna bola prospešná pre každú zo zúčastnených strán: úrady postrašili obyvateľov, aby tí nechodili na protesty, policajti ukázali svoju rozhodnosť a lojalitu štátnym činiteľom, protestujúci ukázali svetu, aký je zlý režim v Rusku, televízni režiséri a moderátori dostali dramatické zábery. Čo sa týka zbitého muža… asi mu za to bolo uhradené – pretože údajne sa to stalo podľa dohody všetkých účastníkov a bolo to inscenované. Je to dosť konšpiračná koncepcia, čo neznamená, že to nie je do určitej miery pravda.

Ako vidíme, je dosť objektívnych a subjektívnych príčin vzniku policajného násilia.  V niektorých prípadoch je nevyhnutné, v iných je zdôvodnené, niekedy je pochopiteľné. No sú aj situácie, keď je neprípustné a neodpustiteľné.

Keď polícia vidí porušenie zákonov a predpisov, musí ho zastaviť. Na tom sa jej kompetencie však skončia. Ak policajti začnú fyzicky trestať porušovateľov alebo sa im mstiť za ich správanie voči sebe – prekročia hranicu a porušia zákon.

V Bielorusku „silové“ orgány túto čaru prekročili a tým spôsobili väčšie rozhorčenie občanov, ako pôvodný dôvod protestov (údajné falšovanie výsledkov volieb). Kvôli tomu kruté zákroky polície a špeciálnych síl nezastavili protesty, ale naopak, ich iba zintenzívnili a predĺžili.

Najhorší scenár je, keď medzi protestujúcimi a policajtmi prepukne vzájomná nenávisť. Kým demonštranti chápu, že polícia iba spĺňa svoju prácu v rámcoch zákona, kým policajti sú si vedomí, že pred nimi nie sú nepriatelia, ale práve tí istí občania, ktorým sú povinní pomáhať a ich chrániť, seriózne excesy ani nevzniknú. Ak protesty vytvorí politická opozícia, polícia by mala zvažovať možnosť, že títo ľudia sa zajtra stanú ich nadradenými, a demonštranti sa rátať s tým, že za určitý čas potrebujú tých istých policajtov na svoju podporu.

Je jasné, ako je ťažké udržať v hlave tieto rozumné dôvody pod vplyvom stresu, rozpálených emócií a úplne pravdepodobných provokácií. Ani nemám nádej, že je možné úplne vylúčiť zbytočné použitie sily počas protiakcií pri masových protestoch a nepokojoch. Ale určite je možné jeho obmedzovať a umierniť – a to hlavne starostlivým výberom kandidátov do policajnej služby a ich kvalifikovaným školením.

Podľa mňa počas výcviku policajtov, najmä pôsobiacich v špeciálnych jednotkách, určených na reguláciu protestov a potlačenie nepokojov, by bolo užitočné venovať viac pozornosti rozvoju sebakontroly a zodpovednosti, vrátane kolektívnej. Tým by sa znížil výskyt zbytočného násilia.