Vasil Lipitsky

Začiatkom tohto roka padli na Slovensko takmer v rovnakom čase dve nešťastia: pandémia a nová vláda. Majú aj niečo spoločné. Najprv, vyvolávajú iba negatívne emócie. Po druhé, bude veľmi ťažké sa ich zbaviť.

Experti sa už vyjadrili, že COVID-19 nie je dočasný jav, že bude s nami dlho, keď nie navždy. Čo sa týka členov vlády, boli zvolení len nedávno a určite sa budú snažiť, aby dosedeli na svojich stoličkách až do poslednej chvíle funkčného obdobia – toto už nám ukázali. Nemáme ako ani zastaviť infekciu, ani dočasne vymeniť vládu…

Dúfame, že vakcíny spacifikujú vírus. Kým sa to nestane, mali by sme sa naučiť pozerať na neho ako na časť bežného života. Nepanikáriť, nesledovať denne čísla nakazených (ktoré, okrem všetkého, nie sú dôveryhodné). Bohužiaľ, existujú choroby, majúce aj horšie následky, ale nevenujeme im denne takú pozornosť.

Vakcína je asi dobrá vec, ale prečo nič nepočúvame o nových liekoch pre tých, ktorí už sú chorí? To presne ich osud nás trápi (aj straší) najviac. Vďaka Donaldovi Trumpovi vieme, že COVID sa dá vyliečiť za 72 hodín, aj keď pacient má 74 rokov. Budeme mať podobné lieky pre každého? Kedy? Obávam sa, že farmaceutické korporácie zase robia iba to, čo im viac vyhovuje…

Môžete povedať, že paniku šíria najmä média – a budete mať pravdu. No títo tak spĺňajú svoju prácu. Novinári zo všetkého vytvárajú senzácie a dramatizujú udalosti preto, že nám (ako ich auditóriu) sa to páči. Ak na to nebude dopyt, nájdu si iné témy.

Okrem toho, vo viacerých prípadoch iba opakujú a komentujú vyhlásenia štátnych orgánov. Títo sa teraz cítia ako medzi Scyllou a Charybdisom (Σκύλλα a Χάρυβδις – v starogréckej mytológii – dve príšery, medzi ktorými mal Odyseus (Ὀδυσσεὺς) plávať).

Politici (nielen slovenskí), riadiaci ich krajiny, sa obávajú zodpovednosti za to, že neurobili všetky opatrenia, potrebné pre ochranu obyvateľstva, že budú obvinení z početných obetí (v Taliansku už bol pokus odsúdiť za to členov vlády).

Preto zachádzajú priďaleko, uskutočňujúc zbytočné opatrenia pre každý prípad. Avšak tu a tam už začínajú chápať, že to silno prehnali ako s karanténami a lockdownami, tak aj s proticovidnou propagáciou. Blíži sa badateľné vytriezvenie.

No nemôžu si dovoliť odstúpiť a uznať svoje chyby. Vtedy pre nich vznikne nové a asi horšie ohrozenie: zodpovednosť za bezdôvodné porušovanie ústav a zákonov, neoprávnené obmedzenie občianskych práv a slobôd, hromadné poškodenie ekonomiky, zneužívanie moci…

V niektorých krajinách vplyvné organizácie pre ľudské práva už podobné žaloby pripravujú, a  spustia ich hneď, ako bude určené (a to sa stane!), že pandémia nie je dostatočne nebezpečná na to, aby ospravedlnila vládne kroky. Preto orgány všade budú nekonečne trvať na jej smrtiacej sile a šíriť panické nálady. Pre nich je to jediným spôsobom vyhnúť sa obvineniam a odsúdeniu.

Čím viac im budeme hroziť budúcimi trestami, tým viac sa budú držať moci. V beznádejnej situácii môže aj potkan z kúta zaútočiť aj na psa, aj na človeka. Radšej potkana neprovokovať.

Protesty sú dôležité, pretože ukazujú hranice trpezlivosti ľudí. Ale priama konfrontácia so štátom nie je prijateľná pre každého. Pre občana, zvyknutého na dodržiavanie zákonov a pravidiel, stačí aby bral požiadavky úradníkov so zdravou skepsou a dokonca aj s humorom: dobré, splním to, keď chcete, hoci chápem, že je to na nič. Humor je veľkou silou, a vláda, nad ktorou sa smejeme, nemá dobrú budúcnosť…

Máme ešte jednu možnosť. Dovolím si spomenúť na poučnú historickú epizódu. V roku 1977. v Španielsku bol podpísaný tzv. „Pakt Moncloa“ („Pactos de la Moncloa“ – podľa názovu palácu v Madride, kde je sídlo vlády) ktorý sa stal klasickým príkladom kompromisu medzi rôznymi politickými silami.

Je ťažké tomu uveriť, ale s ním súhlasili aj včerajší kati, aj ich obete. Dohodli sa, že pre národné záujmy zastavia konfrontáciu, a aktivisti fašistického režimu nebudú prenasledovaný. To sa stalo základom dlhodobého občianskeho mieru a demokratického rozvoja krajiny.

Samozrejme, nemožno porovnávať kroky súčasných európskych vlád a zverstvá fašistov. Musíme brať do úvahy, že pandémia sa stala novou výzvou pre všetkých, a dosť dlho nikto ani nevedel, čo je v tej situácii správne, a čo nie je. Jediný vzor svetu javila totalitná Čina, a západné demokracie dosť bezmyšlienkovite opakovali jej skúsenosti. A už potom sa ocitali v pasci so žiadnym dobrým východom.

Predpokladám, že je tu použiteľná technológia Moncloa. Čo, keby bola možná dohoda verejnosti s orgánmi: títo alebo rezignujú, alebo hneď zrušia absurdný „núdzový stav“, protiústavné štáby a komisie, obmedzenia občianskych práv a slobôd a prejdú od praxi vyhrážok, zákazov a trestov k odporúčaniam, ktoré obyvatelia dobrovoľne dodržiavajú. Keď to uskutočnia, spoločnosť im garantuje imunitu pred trestným stíhaním v prípadoch, spojeným s pandémiou.

Neviem, či to je naozaj reálne, ale myslím si, že to by bolo optimálne rozhodnutie, schopné zachrániť občiansky mier a ďalej nerozštepovať spoločnosť.

Chápem, že táto myšlienka spôsobí pobúrenie medzi ľuďmi, ktorí chcú za každú cenu potrestať vinníkov toho, čo sa s nami stalo. Ako odpoveď preciťujem slová najautoritatívnejšieho odborníka všetkých čias a národov: „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím“ („ἐμοὶ ἐκδίκησις ἐγὼ ἀνταποδώσω“ – Rím. 12:19).

Už keď hovoríme o božskom, pripomenieme si modlitbu hrdinu románu Kurta Vonneguta „Bitúnok č. 5, alebo Detská križiacka výprava“, prvýkrát vydaného v slovenčine v roku 1973.: „Pane, daj mi pokoj prijať to, čo nemôžem zmeniť, odvahu zmeniť čo môžem, a múdrosť odlíšiť jedno od druhého“ („God grant me the serenity to accept the things I cannot change, courage to change the things I can, and wisdom always to tell the difference“. – Kurt Vonnegut, Jr. „Slaughterhouse-Five, or The Children’s Crusade“, 1969.). V našom prípade ten rozdiel je naozaj veľmi tenký.

Môžete si tiež prečítať moje ďalšie články aj tu:  https://lipitskiy.blog.sme.sk/

Aj tu:  https://www.noveslovo.sk/search/node/Vasil%20Lipitsky

Už teraz aj tu:  https://dennikstandard.sk/author/lipitsky/