Vasil Lipitsky

Kedysi, v staroveku a stredoveku, bola pomsta úplne legálna. V rôznych krajinách písomné zákony presne určovali, kto za koho a komu sa môže odplatiť a ako. Inde to ani nikde nebolo zapísané, ale všetci vedeli, že tomu sa nedá vyhnúť.

Starý testament učil: „oko za oko, zub za zub“ (Ex. 21:24–25). Neskoršie, v rímskom práve sa to nazývalo Lex Talionis – princíp symetrickej odvety. To znamenalo že ublížený (alebo jeho príbuzní) mal(i) právo na analogickú pomstu. Vo vtedajšom sociume to bol efektívny faktor jeho stability.

Ježiš odmietol tento princíp a navrhol neodpovedať na zlo iným zlom (Mat. 5: 38–39). Ale kresťania ho asi zle počúvali. Aj po 2 tis. rokov sa Lex Talionis naďalej používa v civilizovanej spoločnosti – len úlohu pomstiteľa teraz zohráva štát. Súčasný súdny systém sa snaží zosúladiť trest so závažnosťou spáchaného činu.

V dnešnej dobe sa predstava o legálnej pomste zmenila. Teraz nemusíme so sekerou prenasledovať človeka, ktorí nám ublížil. Stačí len aby sme počkali kým ten poruší nejaký zákon – a potom napísali trestné oznámenie. Život je komplikovaný, zákonov máme veľa a stále sa menia… Skôr či neskôr príde sladká chvíľa odvety.

Pre riadneho občana to nie je jednoduché. No mocná osoba, majúca podporu právnikov, a keď sa to podarí, tak aj silových štruktúr, ľahko to splní. Keď ublíživší človek ako naschvál nerobí nič odsúdeniahodné, títo ho vyprovokujú alebo niečo vymyslia a poskytnú presvedčivé dôkazy o jeho vine. Napríklad, ak sa kedysi stretával s nejakým údajným zločincom, určite aj sám je zločincom…

Ľudia pri moci musia neustále prijímať rozhodnutia, ktoré sa nepáčia každému. Vždy bude niekto nespokojný, a niekto utrpí stratu alebo nezíska výhodu. Politici  diskutujúc, sa neobmedzujú vo výrazoch a sú schopní citlivo zraniť pýchu svojich oponentov. Preto okolo moci je obyčajne dosť urazených, ktorí myslia o pomste.

Ale v demokracii vládnuce sily a opozícia sa niekedy0 striedajú. Keď včerajší pohoršení sa dostanú k moci, budú v pokušení odplatiť sa tým, ktorí ich predtým ponižovali. Keď to uskutočňujú, je ťažké pochopiť, či tu naozaj ide o boje proti korupcii a za spravodlivosť, alebo je to iba politická a (alebo) osobná pomsta.

Nie je to iba slovenskou špecialitou. Vidíme ako vo Francúzsku stíhajú Nikolasa Sarkozy, v Izraeli – Benjamína Netanjahu, v Španielsku – bývalého kráľa Juana Carlosa, ktorí vyviedol svoju krajinu z totalitného režimu, zastavil vojenský puč a zabezpečil demokraciu a dlhodobý občiansky mier. Asi sa to nie všetkým páčilo.

Teraz je v Rusku vytvorený návrh zákona o garanciách bývalým prezidentom. Títo majú dostať osobnú bezúhonnosť (spolu s rodinou) a doživotný status „senátora“ – člena vyššej snemovne parlamentu. Momentálne je v Rusku iba jeden bývalý prezident – Dmitrij Medvedev. Ale všetci sú si istí, že autori návrhu dopredu majú na mysli terajšieho – Vladimíra Putina, aby zaručili jeho bezpečnú budúcnosť.

Putin nie je vzorom demokratického lídra a má dosť nepriateľov. No nikto mu nemôže vyčítať, že nekorektne zaobchádzal s jeho predchodcom Borisom Jeľcinom. Ten vôbec nebol svätý, a viac rusov ho chcelo vidieť odsúdeného. Putin to nielen nedovolil urobiť, ale aj nikdy nepovedal o ňom žiadne zlé slovo. Rovnako ako aj o poslednej hlave ZSSR Michaile Gorbačeve, hoci nie je jeho fanúšikom…

Bohužiaľ, skoro každá nová vláda, aby zdôraznila svoje úspechy, začína od toho, že predstavuje svojich predchodcov minimálne ako lúzerov, a maximálne – ako zločincov. V tejto sladkej chvíle pomsty málokoho napadne, že takýmto štýlom predurčujú postoj k sebe samým v prípade, ak (keď) prehrajú budúce voľby…

Robert Louis Stevenson (1850.-1894.) odporučil: „Tí ktorí žijú v presklených domoch, nemali by hádzať kamene“ („Those who live in glass houses should not throw stones„). Politici vždy bývajú v sklenených domoch. Každý nimi hodený kameň uškodí nielen tomu, na koho bol mierený, ale aj im samým.

Keby ľudia pri moci boli rozumnejší, zostavili by kolotoč legálnej pomsty. Avšak to sa stane iba na Sv. Dindy…