Vasil Lipitsky

Konfrontácia medzi vyššími ústavnými činiteľmi kvôli „celoplošnému testovaniu“ spôsobila zmiešané pocity. Dá sa pochopiť, prečo sa pani prezidentka postavila neprimeraným vládnym krokom. No samotný konflikt vyplýva nielen z jej osobných postojov a správania, ale aj zo zvláštností nášho politického systému.

Preto sa musíme vrátiť k problému, o ktorom som už písal počas prezidentských volieb (https://www.noveslovo.sk/c/Naco_su_nam_prezidentske_volby).

Prezident(ka) SR objektívne nemôže urobiť skoro nič konkrétne pre ľudí. Podľa ústavy SR je hlavou štátu – no tá hlava nemá ruky. Základný zákon jej udelil veľmi obmedzené právomoci.

Tu vidím nepríjemný rozpor. Prezident(ka) je zvolený(á) všetkými občanmi „v priamych voľbách tajným hlasovaním“ (Ústava SR, čl. 101.(4)). Koncentrácia vôle ľudu v tomto prípade je maximálna. Nedobrovoľne očakávame, že uvidíme aj rovnakú koncentráciu moci. Občania chcú od podobnej osoby aj vyjadrenia, aj rozhodnutia, aj činy vo všetkých dôležitých situáciách.

Ale v skutočnosti reálna moc je sústredená v parlamente a vo vláde. Kým prezident(ka) žije s nimi v súlade, „plaví sa na tej istej lodi“, bude „mier, kľud a pokora“. Keď patrí to toho istého politického smerovania, ako aj parlamentná väčšina, to môže trvať dlho. Keď nie, určite vypuknú problémy. Ak v niečom nenájde konsenzus s vládou, idyla sa hneď skončí – ako to vidíme dnes.

História pozná prípady „spolunažívania“ (fr. Cohabitation) prezidentov s im opozičným parlamentom: napríklad François Mitterrand (1916.-1996.) to vo Francúzsku prežíval až cez svoje dva funkčné obdobia. Avšak to nebola pre neho ľahká prechádzka. Analogická situácia v Rusku v roku 1993. priviedla k tragédii (https://www.noveslovo.sk/c/Dvadsatpat_rokov_od_statneho_prevratu_v_Rusku)…

Hoci je to ťažké, pokúsim sa abstrahovať od našej dnešnej reality. Bez ohľadu na to, ktorej strane fandíme, je pre spoločnosť lepšie, aby v budúcnosti takéto konflikty boli vylúčené. Mali by sme menej stresov, rozkolov a napätí.

Dá sa to dosiahnuť dvoma spôsobmi. Je možné rozšíriť prezidentské právomoci – niečo podobné, ako to je vo Francúzsku alebo v USA. Avšak nemyslím si, že parlament aspoň niekedy schváli takéto zmeny.

Druhá cesta: vo viacerých krajinách prezidentov volí nie celé obyvateľstvo, ale iba parlamenty. Alebo, ako napríklad v Nemecku a Taliansku, špeciálne vytvorené širšie rady, ktoré, okrem poslancov parlamentu, zahŕňajú zástupcov regiónov. Vo Švajčiarsku funkciu prezidenta striedavo spĺňajú členovia spolkovej rady (vlády). Taký prístup viac zodpovedá postaveniu prezidenta v politickom systéme parlamentnej republiky a vylučuje konflikty medzi ním a zákonodarcami.

Mám krásny sen: keby pani prezidentka iniciovala ústavné zmeny, optimalizujúce  prezidentské voľby – ich prenesenie do kompetencie parlamentu, možno aj spolu s predstaviteľmi regiónov. Určite by sa zapísala do dejín ako reformátorka a vzor mocnej osoby, pôsobiacej iba vo verejnom záujme. Ale asi je to len sen…