Vasil Lipitsky

„Či som tvor trasúci sa, alebo mám právo?“ („Тварь ли я дрожащая или право имею?“) – tak sa pýtal hrdina (presnejšie – antihrdina) románu ruského spisovateľa Fiodora Dostojevského (Достоевский Фёдор Михайлович, 1821.-1881.) „Zločin a trest“ („Преступление и наказание“, 1866., alebo „Zločin a trest“. 2007.).

Rovnakú otázku by sme si mali položiť v súvislosti s pandémiou a jej dôsledkami…

Vedci si neboli istí: ešte sa predlžuje evolúcia Homo Sapiens? Dnes máme jasný dokaz – objavil sa nový druh ľudí – Homo Covidicus (https://www.maurizioblondet.it/dove-ci-porta-lhomo-covidicus/?fbclid=IwAR3Np6PqOCToA1ludk8HJxn2CxuliiFppQ-cPL2hFkROCcqmxnayvdHwORA).

Líši sa od predchodcov panickým strachom z choroby. Skrýva tvár za rúškom, nepustí  nikoho k sebe bližšie ako 2 metre a nechodí tam, kde sa už zhromaždilo 6 alebo, chráň Boh, viac ľudí – asi číslo „šesť“ má pre neho sakrálny význam. Nikdy ho ani nenapadne, že má na niečo právo. Preto spĺňa všetky nariadenia orgánov, vrátane protizákonných a absurdných, a požaduje ostatných aby sa chovali rovnako…

Homo Covidicus považujú za reinkarnáciu Homo Sovieticus, ktorý, ako sme naivné dúfali, už úplne vyhynul. Je taká stará anekdota: na jednom „socialistickom“ podujatí orgány skúmali limit trpezlivosti zamestnancov. Znížili im mzdy, zvýšili pracovný deň – všetci sú ticho. Nastavili platený vstup do práce – zase žiadna reakcia. Vtedy riadenie vyhlásilo: príďte zajtra a budete obesený. Jeden zamestnanec sa placho opýtal: máme prísť zo svojimi lanami, alebo nám ich zabezpečíte?

Taký bol Homo Sovieticus, odovzdavší svoje gény nástupcovi – Homo Covidicus. Každá, nielen „socialistická“ vláda preferuje mať podobných podriadených a ich láskavo nazýva „zodpovední občania“. No v podstate to sú „tvory trasúci sa“…

Bolo by logické predpokladať, že príčinou návratu tohto druhu bytostí je samotný škodlivý vírus. Už vieme o jeho podivných následkoch – vrátane „hmly“ v hlave a zníženia funkcie mozgu. To by vysvetľovalo všetko. Avšak väčšina tej novoobjavenej ľudskej rasy doteraz COVID ani nemala, ale už sa správajú ako jeho obete.

Čo najskôr, je to spojené s iným procesom – poklesom objemu mozgu u moderných ľudí. Dnes ho mame takmer o 10 percent menší, ako bol u našich pravekých predkov – Neandertálcov a Kromaňoncov. Podľa expertov, to je preto, že títo museli si zaobstarávať potravu, a my ju dostávame hotovú – nechytáme rezeň v lese, aby sme ho zjedli (https://journals.plos.org/plosone/article?id=10.1371/journal.pone.0185306).

Ale rezeň je len maličkosť. Dostávame hotové aj informácie, aj názory. Média nielen filtrujú správy, ale aj určujú, čo si máme o nich myslieť. Naozaj nepotrebujeme veľký mozog – všetko už je prežuvané. Načo by sme rozmýšľali samostatne, keď radšej opakujeme to, čo sme počuli z televízie…

Asi COVID zostane s nami dlho, ak nie naveky (https://theconversation.com/covid-19-will-probably-become-endemic-heres-what-that-means-146435). Kvôli tomu Homo Covidicus sa bude množiť a všade sa stane početnejším a dominantným.

Budúcnosť ľudstva je zjavne omráčená. Až doteraz jeho pokrok poháňali nie „tvory trasúce sa“, ale kritické a kreatívne mysliace osobnosti, nonkonformisti. No ich perspektíva nevyzerá optimisticky – môžu byť ľahko zmytý vlnou Homo Covidicus. V takom prípade nás čaká stagnácia a regres…

Poznámka: Výraz „tvor trasúci sa“ má trochu neočakávaný pôvod. V románe Dostojevského je to skrytý citát z básne Alexandra Puškina (Александр Сергеевич Пушкин, 1799.-1837.) „Napodobňovania Koránu“ („Подражания Корану“, 1, 1826).

Táto je v skutočnosti poetickou interpretáciou súry (kapitoly, سورة‎‎) 93., zvanej „Ráno“ (الضحى), zo svätej knihy moslimov. V básne Puškina Alah velí Prorokovi aby kázal „trasúcemu sa tvorovi“ („Дрожащей твари проповедуй“, – https://www.culture.ru/poems/4423/podrazhaniya-koranu). Preto si mnohí myslia, že tento výraz je prevzatý z Koránu.

Ale v originály tej súry nie sú také slová (Korán, 93.11.). V jej francúzskom preklade (tzv. verzia Savary, 1783.), inspirovavšom Puškina na vytvorenie jeho diela, ich tiež neuvidíme (https://fr.wikisource.org/wiki/Le_Coran_(Traduction_de_Savary)/93). Asi ich pravým autorom bol samotný slávny básnik, takto zdôraznivší bezvýznamnosť človeka pred Bohom.

Dostojevskij udelil tomu výrazu trochu iný zmysel. Predstihol ideu Friedricha Nietzscheho (1844.-1900.) o „nadčloveku“, majúcom prirodzené právo riadiť osud ostatných ľudí („Also sprach Zarathustra. Ein Buch für Alle und Keinen“, 1883.-1885.). Tieto sú „tvory trasúce sa“ nie vo vzťahu k Bohu, ale v porovnaní s „nadčlovekom“ (vzor ktorého antihrdina románu „Zločin a trest“ videl v Napoleonovi).

V tomto svojom texte som sa vrátil k pôvodnému, Puškinovu porozumeniu tejto frázy, znamenajúcej povedomie (aj vnútorný súhlas!) človeka o jeho absolútnej mizernosti pred vyššími mocnosťami, medzi ktoré patrí aj štát.

V minulosti ten výraz nebol pre ľudí urážlivý – ako aj napríklad blízky pojem „služobník Boží“, ktorý použil ako prvý apoštol národov sv. Pavol. V „Liste Rimanom“ (Ἐπιστολή πρὸς Ῥωμαίους) sa predstavil ako „δουλος ιησου χριστου“ (Rím. 1.1.), čo sa do niektorých jazykov tradične prekladá ako „otrok Ježiša Krista“.

Kedysi boli naši predkovia dobre presvedčení o svojej úbohosti a bezvládnosti pred pozemskou aj nebeskou mocou. Dnes odsudzujeme otroctvo a viac sa zameriavame na slobodnú vôľu a nezávislý výber človeka. Preto pojem „tvor trasúci sa“ si zjavne získal negatívnu konotáciu (connotatio od lat. con – «spolu» + noto – «znamenajú“ – sprievodný význam slova alebo výrazu, odrážajúci emocionálny postoj k nim).

Avšak, keď Homo Covidicus naozaj bude dominantnou rasou, asi sa ten výraz zase stane pozitívnym hodnotením pre „zodpovedných občanov“. Môže byť, vznikne aj čestné ocenenie s rovnakým menom, aby tak vláda odmeňovala najposlušnejších poddaných – napríklad: štátna cena „Tvor trasúci sa roku 2020.“, atď… Ten návrh ponúkam orgánom úplne zdarma…