Vasil Lipitsky

Keď som sa prvýkrát stretol so slovenským zdravotníctvom, bol som úplne šokovaný. Nehovoriac o deficite špecialistov a služieb, aj ako je možné, že v tejto najľudskejšej profesii je toľko ľudí, nemajúcich žiadny súcit k pacientom? Načo si vybrali túto odbornosť, ak vôbec nie sú nadšený pomáhať ostatným?

Pandémia COVID-19 zvýšila môj zmätok. Viacerí lekári zatvorili svoje ambulancie a boli neprístupný pre pacientov presne v čas, keď títo ich najviac potrebovali (https://program2.blog.pravda.sk/2019/11/09/cierna-diera-zdravotnictva/). Je príznačné, že teraz vymáhajú od zdravotných poisťovní 100% plat za toto obdobie, pretože vtedy údajne neustále vykonávali nejaké záhadné práce, „ktoré si nemôžu štandardne vykazovať“ (https://citizen.blog.pravda.sk/2020/09/23/platy-lekarov-02/) – a to je bez pacientov…- bojím sa aj predpokladať, čo to bolo…

Ale nedávno ma napadlo: vôbec to nie je nezodpovednosť a odborná nevhodnosť. Tak nás chránia od medikalizácie života – jednej z hrozieb 20-21 st.!

Tento pojem vznikol v 70. rokoch predchádzajúceho storočia. Vedci upozornili, že medicína stále rozširuje svoju kompetenciu o stavy, ktoré pred tým boli zvážené len ako individuálne vlastnosti ľudí. Napríklad, kedysi viac aktívnejšie deti robili starosti len svojim rodičom. Teraz sa to volá „syndróm hyperaktivity“ a je považovaný za chorobu, vyžadujúcu dlhodobú liečbu. Zoznam podobných „chorôb“ už je dosť dlhý a stále narastá (Jean-Pierre Dupuy. Medicine and Power. 2003.).

V dôsledku toho postupne strácame návyk a schopnosť samostatne riešiť svoje zdravotné problémy, ako to robievali naši predkovia, a sme viac a viac závislí od lekárov a liekov. To, na čo kedysi by stačil pohárik slivovice a teplá posteľ, dnes si vyžaduje návštevu doktora, laboratórne vyšetrenia a celú hrsť tabletiek. Takáto zbytočná medikalizácia je nemenej nebezpečná, ako absencia lekárskej pomoci, najmä preto, že ničí naše prirodzené mechanizmy odolnosti voči nepriaznivým faktorom prostredia.

Presne tomuto javu odolávajú niektorí naši domáci liečitelia. Ak počkáme mesiac-dva na stretnutie s doktorom alebo na vyšetrenie, ochorenie za ten čas asi samo prejde. Ak máme netypické symptómy, nikoho ani nenapadne hľadať ich pôvod. Medikalizácia, Bohu a lekárom chvála, nás neovplyvňuje.

No v okolitom svete zdravotnícky systém naopak vytrvalo usiluje o rozšírenie oblasti svojho vplyvu, odmietajúc akékoľvek samoliečby a vyhlasujúc ako patológie celkom bežné ľudské stavy (Illich I: Limits to Medicine: Medical Nemesis: The Expropriation of Health. 1977.).

Načo zdravotníci to potrebujú? Odpoveď je banálna: peniaze a moc. Čím viac je chorých ľudí, tým viac bude prostriedkov na doktorov a lieky. Obrovská celosvetová korporácia medicínskych pracovníkov a farmakológov má objektívne záujem o… zvýšenie počtu chorôb a pacientov. S cieľom zabezpečenia svojej účasti na zdieľaní štátnych a miestnych rozpočtov, lekári a výrobcovia liekov hľadajú možnosti, aby lobovali svoje záujmy, ovplyvňovali moc alebo ju vykonávali sami.

Kedysi som čítal fantastickú novelu (zabudol som jej autora), dystopiu o spoločnosti, ktorú riadili zdravotníci. Pod zámienkou neustálej starosti o zdravie a predlžovaní života občanov, vytvorili totalitný systém s plnou kontrolou nad obyvateľmi…

Myslíte si, že je to nepravdepodobné? Tak pozrime na súčasnosť: od začiatku pandémie vlády rôznych krajín tvrdia, že všetky opatrenia a obmedzenia určia odborníci – infektológovia a hygienici (ktorých, mimochodom, nikto nevolil a nesplnomocnil do žiadnych verejných funkcií). Možno sa takto po tichučký chystá zdravotnícka moc, na ktorú upozorňoval nezaslúžene mnou zabudnutý autor dystopii?

Ponúkam nazývať takúto moc „doktorokrácia“ (od starogréc. δόκτορας – lekár, κράτος – moc).  Či to chceme alebo nie, medikalizácia vedie rovno k doktorokrácii. Pandémia urýchlila ten proces a odhalila ho, urobila ho zrejmejším pre verejnosť…

Čo bude ďalej? COVID nás bude strašiť ešte dlho. Kvôli tomu úloha zdravotníkov bude stúpať. Začne sa vyrábať vakcína, ale vytvorená jej imunita bude len krátkodobou – aby to fungovalo, potrebujeme sa očkovať každoročne, ak nie častejšie…

Lekári a výrobcovia liekov sú už dávno nespokojní, že záujem obyvateľstva k pravidelným očkovaniam veľmi klesol. Niektoré nebezpečné choroby takmer zmizli, chrípku nepovažujeme za seriózne ohrozenie a väčšina ľudí je vlažná na prevenciu proti nej. Preto sa celé odvetvie zdravotníctva sa blížilo do stratenia. No teraz sa všetko zázračne zmení!

Pod zámienkou verejnej bezpečnosti sa očkovanie stane povinným. Miliardy dávok vakcín, milióny zdravotníckych pracovníkov, uskutočňujúcich túto procedúru a… kontrolu tých, ktorí sa jej vyhýbajú… Pre medicínu a farmaceutiku to bude pravá paráda! A všetci budeme závislí od vakcín viac, ako narkomani od drog, pretože budeme presvedčení, že bez toho zahynieme…

Hoci nemám rád konšpiračné teórie, neochotne sa začínam pýtať: je to naozaj tak, že smrtiaci vírus len náhodou vyletel z Wuhanského laboratória? Veď jasné, komu to prospieva („Cui bono…?“- Cicero: „Pro Roscio Amerino“, 84, 86)! Obrovský trh sľubuje obrovské výnosy farmaceutickým korporáciám. Lekári dostanú väčší vplyv a kontrolu nad každým z nás. Cesta k ďalšiemu rozvoju medikalizácie a, konečne, k doktorokrácii je otvorená!

Nemyslím si, že doktorokrácia bude lepšia, ako terajšia „demokracia“ (https://program2.blog.pravda.sk/2020/05/30/nieco-o-demokracii/). A nie som si istý, že totálna „zdravotná starostlivosť“ naozaj zlepší náš život.

Jedna vec ma upokojuje: slovenskí lekári nikdy nedovolia aby sa to uskutočnilo. Pevne udržujú obranu proti… pacientom, obmedzujú komunikáciu s nimi, odmietajú zvyšovať ich počet. Žiadna medikalizácia tu neprejde! Aj keď celý okolitý svet už bude pod vládou zdravotníkov, naša krajina zostane poslednou baštou, územím, slobodným od… medicíny!! Ale prečo na to nie sme hrdí?