Vasil Lipitsky

V Bielorusku sa uskutočnili prezidentské voľby. Ako aj predpokladali neangažovaní experti, Alexandr Lukašenko (Аляксандр Рыгоравіч Лукашэнка) pokračuje vo svojom panovaní, ktoré trvá už 26 rokov.

Voľby boli sprevádzané neustálymi škandálmi. Lukašenko si otvorene a bez váhania vyčistil cestu k víťazstvu. Bolo toho príliš, a nielen pre Západ. Aj provládne ruské média teraz hovoria o ňom iba kriticky, čo sa predtým nikdy nestávalo. Výsledky volieb skoro na celom svete sú považované za pochybné.

Boli však zverejnené údaje zo 170 volebných miestností, odkiaľ sa nezávislým pozorovateľom podarilo dostať kópie protokolov. Podľa nich tam za Lukašenka hlasovalo približne 57% voličov, za hlavnú opozičnú kandidátku – 23%. (https://echo.msk.ru/blog/echomsk/2690603-echo/). A to v Minsku, kde má opozícia tradičné oveľa viac podporovateľov, ako v menších mestách a na vidieku…

Je charakteristické že opozičné zdroje začali odhaľovať tieto „reálne“ počty, ale hneď to zostavili, ako uvideli, že títo vôbec nepotvrdzujú ich výhru. Takže, ak falšovanie údajov naozaj bolo, tak nie také totálne, ako to zobrazujú niektoré médiá. A hlavne, nezmenilo skutočnosť víťazstva Lukašenka už v prvom kole volieb.

Myslím si že tieto výsledky v zásade odrazili náladu voličov. „Tichá väčšina“ zvyčajne uprednostňuje status quo. Bielorusi žijú nie bohato, zato stabilne. Prostí ľudia neočakávajú nič dobré od zmeny – najmä pozerajúc sa na susednú Ukrajinu, už dlho utápajúcu sa v chaose.

Režim Lukašenko asi vydržal stres-test, hoci utrpel veľké imidžové straty. Ruskí experti sú si istí, že protesty budú klesať. No ohrozenia nezmizli. A nielen vnútorne.

Medzi inými škandálmi sa vydeľuje epizóda, súvisiaca so zatknutím skupiny údajných Ruských militantov v Minsku. Je to atypické pre bežné vzťahy susedných krajín, medzi ktorými je stále v platnosti zmluva o zväze, preto spôsobilo celý nával rôznych komentárov a konšpiračných teórií.

Všetko začalo tým, že bieloruské orgány zatkli 33 podozrivých mužov. Lukašenko osobne vyhlásil, že to sú bojovníci, patriaci do súkromnej ruskej vojenskej spoločnosti, ktorí prišli z Ruska, aby destabilizovali situáciu pred voľbami.

Prvé, čo je treba zaznamenať, že takáto spoločnosť naozaj existuje. Podľa expertov, je súkromná iba relatívne. Jej militanti bojujú najmä v afrických krajinách, kde Ruská vojenská prítomnosť je oficiálne neuznaná. Samozrejme to by nebolo možné mimo súhlasu štátu, ktorý, zároveň, vždy má právo odmietnuť svoju účasť.

Ale tento krát Kremeľ neočakávane to úplne neodmietol. Dal vedieť, že títo ľudia na základe kontraktu s bieloruskou firmou cestovali do inej krajinu (údajne Sudán alebo Venezuela). Do Minska sa dostali len aby sa presunuli na ďalší let (údajne do Istanbulu), no zmeškali a iba preto sa nútene zostavili v Bielorusku.

Toto rozumné a logické vysvetlenie skoro ukľudnilo aj ruskú opozičnú tlač. Avšak novinári zrazu náhodou zistili, že skupina si vopred zarezervovala izby v Minskom hoteli. Akoby meškanie bolo naplánované.

Tentoraz aj Kremľu lojálne médiá vyjadrili zmätenie. Čo to má znamenať? Nechceme víťazstvo Lukašenka? Chystáme štátny prevrat v bratskej krajine? Bieloruská strana sa tiež veľmi nabudila. Lukašenko vyhlásil, že je pripravený aby odovzdal zadržaných rusov Ukrajine, pretože niektorí z nich domnele bojovali v Donbase a, podľa ukrajinských zákonov, sú vojnoví zločinci.

V tejto napätej situácii ruské noviny «Комсомольская правда» 06.08.20. zverejnili dokumenty a komentár, z ktorých vyplývalo, že to všetko bola operácia ukrajinských bezpečnostných služieb, nacielená na to, aby zhoršila vzťahy Ruska a Bieloruska. Podľa tej verzie, Ukrajinci, pod falošnou zámienkou a cez figuríny, najali ruských žoldnierov, nakúpili im letenky a dopravili do Minska, kde ich zradili ako sabotérov.

Ruská verejnosť bola ešte viac zmätená. Toto úplne protirečilo tomu, čo orgány tvrdili predtým. Okrem toho niektoré dokumenty, uvedené novinami, vyzerali podozrivo. Prvý variant bol oveľa pravdepodobnejší.

Konečne ruský prezident zavolal bieloruskému kolegovi. Možno nielen volal – pozorovatelia si všimli neočakávané lety ruských vojenských dopravných lietadiel medzi Moskvou a Minskom, a sám Lukašenko na pár dní zmizol z dohľadu. Obaja prezidenti však popierajú, že mali osobné stretnutie. No na konci sa 32 žoldnierov vrátilo domov, osud jedného z nich je ešte nejasný – má aj bieloruské občianstvo.

Ale experti vytrvali s otázkami: čo to bolo? Je absolútne neuveriteľné, že Kremeľ chcel podporiť bieloruskú opozíciu. Pravdepodobnejšie je, že účelom neveľkej skupiny bojovníkov mala byť… záchrana Lukašenka a jeho evakuácia do Ruska, ak by sa situácia pre neho stala úplne neprijateľnou. Niečo podobné bolo urobené na Ukrajine s bývalým prezidentom Viktorom Janukovičom (Віктор Федорович Янукович), ktorý bol nútený utekať od vzbúrených spoluobčanov.

Je možné, aby sám Lukašenko nič nevedel o takom opatrení? Úplne! „Baťka“, ako ho volajú krájania, si bol istý svojim víťazstvom. Okrem toho veľa krát vyhlasoval, že v žiadnom prípade neopustí Bielorusko. Podobnú ponuku by určite považoval za ponižujúcu a hneď by ju odmietol.

Ale v Moskve asi mali seriózne obavy ohľadom jeho budúcnosti. Pred voľbami sa média tak snažili zdôrazňovať opozičné aktivity, že vznikol dojem slabosti „Bátky“ a jeho režimu. Tomuto uverilo veľa vonkajších pozorovateľov. Malo to vplyv aj na štátnu politiku. Možno niekto vyriešil, že bude užitočné mať na mieste udalostí skupinu odborníkov – len pre prípad…

Dnes to vyzerá tak, že ten dojem nebol úplne správny. No relatívne početné hlasy, ktoré dostala vo voľbách opozícia, spolu s masovými protestami pred voľbami a po nich – to je seriózne upozornenie pre terajšiu bieloruskú vládu. Ako dobre vieme z dejín, aktívna menšina je schopná aby otočila príliv vo svoj prospech.

Niektorí experti si myslia, že situácia so žoldniermi demonštruje základnú pripravenosť Ruska na priamu účasť v bieloruských udalostiach, ak ich Lukašenko nemôže ovládať. Je to tiež dosť vážne upozornenie…

Čo sa týka pôvodu a účelu údajného kremeľského zásahu – predpokladám že nadlho, ak nie navždy, zostane záhadou. Bude ešte jednou stránkou z histórie špeciálnych služieb, neponáhľajúcich sa otvoriť svoje tajomstvá.