Vasil Lipitsky

Poradili by ste svojím deťom aby si vybrali povolanie, kvôli ktorému by ich tisícky ľudí nenávidelo a neustále podozrievalo z podvádzania a krádeže (aj keby nič zlé neurobili)? Ale presne takto sa pozeráme na našich politikov! Parlamentná väčšina a vláda sa zmenili, no stále sa nám nepáčia tí, ktorých sme si sami vybrali, a očakávame od nich iba nepríjemnosti. Stačí si prečítať, čo píšeme tu v blogoch…

Za týchto podmienok, keby sa niekto rozhodol venovať politike, musel by mať veľmi silnú motiváciu. Tu sú dve možnosti: alebo by úprimne rád slúžil ľuďom a veril, že vie, ako by zlepšil ich život, alebo… v tejto činnosti videl by dobrú príležitosť na zlepšenie svojho vlastného života. Posúďte sami, ktorá z tých verzií vyzerá uveriteľnejšie.

Z hľadiska riadnych spoluobčanov už samotné rozhodnutie kandidovať vo voľbách je podozrivý akt. A správanie zvolených zástupcov vždy interpretujeme nepriaznivo pre nich. Ľahko veríme v akékoľvek obvinenia proti politikom. Ak podporil poslanec nejaký návrh – to určite pre sebecké účely. Poznal nejakého podnikateľa – samozrejme je skorumpovaný. Ten podnikateľ, chráň Boh, je Talian – zjavne je mafiánom, keď je Japonec – presne je z yakuzy, atď..

Inak povedané, vo verejnej mienke ohľadom politikov platí prezumpcia viny. Toto nevzniklo v prázdnom mieste. Politická činnosť je naozaj kriminogénna. A toto vyplýva nielen z osobitných kvalít politikov, ale z podstaty súčasného štátu a celého demokratického systému (o tom už som sa vyjadroval: https://www.noveslovo.sk/c/Stat_da_sa_bez_neho_existovat).

Na pozadí pojmu „štát“ vidíme iba skupinu ľudí: politikov a úradníkov. To oni konajú v mene štátu. Áno, na to dostali od nás oprávnenie. Ale verejná kontrola nad ich činnosťou je skoro žiadna. Ako ju uskutočníme, keď Ústava SR priamo hovorí : „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi“ (čl.72.2.)?

Preboha, koho napadla táto formulácia? Keď sú naši zástupcovia, prečo majú konať iba podľa vlastného svedomia a nebyť viazaní našimi príkazmi? Ako by sme otvorene povedali politikom: „Robte všetko, čo vám osobne vyhovuje! A budeme sa tváriť, že nás zastupujete“. Podľa mňa to vyzerá ako priama pozvánka na porušenie predvolebných programov a sľubov, na podvod voličov.

Odtiaľ je len krôčik k nezákonnej činnosti. Aj občania, keď vidia, že politik ich oklamal a nespĺňa to, čo sľúbil, majú dôvod aby ho podozrievali aj z iných podvodov. A jednoducho uveria akýmkoľvek obvineniam proti nemu.

Keby voliči mali trvalý vplyv na svojich zástupcov a možnosť kontrolovať a smerovať ich činnosť, asi by bolo menej prípadov ich protiprávneho konania. No terajší systém je urobený tak, že skoro jediným nástrojom verejnej kontroly je… trestné stíhanie. Musíme počkať kým politik urobí niečo zlé, aby to potom úrady vyšetrovali. Ale každý vie že profylaktika je účinnejšia ako liečenie.

Okrem toho média venujú oveľa viac pozornosti deviantnému správaniu politikov ako ich práci v prospech spoločnosti. Publikum miluje škandály. Poslanec, ponúknuvší návrh zákona, nie je žiadna senzácia – je to jeho bežná práca. Ale politik, privlastnivší cudzí majetok alebo neuhradivší dane, tým poskytuje novinárom senzačnú informáciu, ktorú tí šíria mnoho dní, keď nie mesiacov – toto je ich bežná práca. Preto vo vedomí recipientov média vzniká pevná väzba medzi politikou a zločinom.

Trestné oznámenia sa stali obyčajnou zbraňou v parlamentských bojoch – politici ich štedro píšu na konkurentov. Orgány ich vážne vyšetrujú, najmä úplne fantasticky, aby ich neobvinili z neobjektívnosti. Stačí aj jeden fakt vyšetrenia aby komukoľvek pokazil reputáciu. Pritom novinári nie vždy informujú publikum o prípadoch, keď bolo zistené, že obžalovaný politik nič zlé neurobil – toto zase nie je senzácia.

Kvôli tomu je veľa ľudí, ktorí sú si istí, že politika je neslušné povolanie, že čestní občania by sa mali od nej držať čo najďalej, že je sama o sebe takmer trestný čin. To nesľubuje bezmračnú budúcnosť nášmu spoločenskému systému.

Sociálne zdravie je ohrozené koncentráciou verejnej pozornosti na kriminalite, ktorá začína byť pre nás dôležitejšou, ako normálne ľudské činnosti. Filmy, knihy, noviny a TV – všetko pôsobí na to, aby sme si zvykli na zločin, považovali ho za bežný alebo aj ako optimálnu metódu vyriešenia problémov v politike a nielen.

Dúfam, že niekedy prejdeme na iný, nepolitický model organizácie spoločnosti (https://program2.blog.pravda.sk/2019/09/07/naco-potrebujeme-volby/). Existuje však prekážka: aby sme sa zbavili politiky alebo aspoň niečo zmenili, treba, aby to rozhodli… politici. Mám pocit, že sa nebudú ponáhľať aby to podporili.