Vasil Lipitsky

Nedávno sme oslávili storočné jubileum od získania volebných práv slovenskými ženami – ich politickej emancipácie (od lat. emancipatio – zrovnoprávnenie, oslobodenie zo spoločenskej závislosti).

Média zreagovali na tuto udalosť, ale verejné reakcie vyzerali predovšetkým trošku formálne. Málo kto skúsil analyzovať terajší stav a perspektívy procesu nastolenia rovnosti medzi ženami a mužmi v rôznych sférach verejného života. Preto máme priestor na to, aby sme sa vrátili na túto vždy aktuálnu tému.

Takmer vo všetkých krajinách ženy dnes majú možnosť voliť a byť zvolenými do akýchkoľvek zastupiteľstiev a iných orgánov. Ale neskončili boj za svoje politické práva. Terajší ciel ženských hnutí a organizácií – dosiahnuť s mužmi rovného predstavenstva v parlamentoch, vládach, samosprávach aj v riadeniach iných verejných inštitúcií a firiem.

Najkratší smer k tomu – určenie kvót pre ženy, aby garantované boli prítomné v kandidátkach politických strán a v volených orgánoch (33% z celkového počtu obyčajné sa považuje za dostatočnú úroveň). Niekde je tá prax už zavedená. Avšak nie všetky ženské aktivistky podporujú ten prístup, pozerajúc na neho ako na ponižujúci, a nazývajú ho „pozitívna diskriminácia“ – podľa nich takým smerom ženy sami uznajú, že nie sú schopné konkurovať s mužmi a preto si vyžadujú špeciálne výhody.

Pokiaľ ide o ekonomické práva žien, situácia je oveľa horšia. Skoro všade ženy dostávajú nižšiu priemernú mzdu ako muži. Požiadavka rovnakej odmeny za rovnakú prácu zostáva relevantná v mnohých krajinách a priemyselných odvetviach. Jeden z problémov je v tom, že zamestnávatelia dobre vedia maskovať už dávno zakázanú ekonomickú diskrimináciu prostredníctvom rozdielov v podmienkach práce alebo vo funkciách, tak manipulujúc s personálnym obsadením.

V poslednej dobe sa verejnosť venuje čoraz viac pozornosti právu žien na osobnú bezpečnosť a ochranu (nedotknuteľnosť). Tak, domáce násilie nad ženami je dosť typické aj v najrozvinutejších moderných spoločnostiach, hoci je zakázane zákonmi a verejne odsúdené. Počas epidémie COVID-19 a nútenej domácej izolácie sa tento problém náhle a neočakávane zhoršil (na Slovensku, podľa GP, počet s tým spojených trestných konaní stúpol za štyri posledné mesiaci až na 49 %).

Na to, aby sa zjednotil medzinárodný prístup k boju proti násiliu, bol určený tzv. Istanbulský dohovor, ktorý, kvôli neočividným terminologickým a ideologickým rozporom, nedostal verejnú podporu a pochopenie na Slovensku   (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/478000/istanbulsky-dohovor-pohlavie-a-gender.html).

Relatívne novou je téma harassmentu – sexuálneho zneužívania a morálneho násilia, ktoré tiež vyvolávajú u žien pocit nebezpečnosti. Táto kategória zahŕňa nielen prinútenie k sexu, ale aj dotyky, gestá, pohľady a slová so sexuálnym podtónom. Obvinenia z harassmentu sú v niektorých krajinách dosť časté a dosť ovplyvňujú verejnosť – sú schopné zničiť povesť aj kariéru politikom, top manažérom, umelcom.

V tom istom rade je sexizmus – správanie, založené na myšlienke nerovnosti pohlaví. Mnohé ženy sú citlivé na podobné prejavy a prudko na nich reagujú, vidia ich ako porušenie svojich občianskych práv. Hoci tu je ťažké nájsť kritéria, umožňujúce rozlíšiť objektívne hodnotenie činností alebo vlastností osoby od sexistického.

Boj za rovnosť v tomto prípade znamená odmietnutie mužského pohľadu na žien ako na sexuálne objekty. To by malo byť nahradené rovnocenným partnerstvom pri plnení úloh v spoločnosti. Podľa mienky odborníkov, týmto smerom idú aj súčasné zmeny, tykajúce sa intímnej sféry medziľudských vzťahov (https://www.noveslovo.sk/c/Bude_sex_aj_za_feminizmu).

Tu sme sa priblížili k ďalšej nerovnosti – prirodzenej, biologickej, spojenej s rozdielmi medzi mužskými a ženskými organizmami.

Uskutočnenie akýchkoľvek pracovných alebo sociálnych funkcií mužmi priamo nezasahuje do ich fyziologickej role. Pre ženy je to komplikovanejšie – plnenie prirodzenej úlohy im môže čiastočne ovplyvňovať aj obmedzovať účasť vo výrobe a verejnom živote.

Pokrok smerom k rovnosti je tu možný prostredníctvom rôznych kompenzačných opatrení, vytvorenia podmienok pre ženy, zodpovedajúcich ich fyziológii. Najdôslednejšie feministky aj v tom vidia „pozitívnu diskrimináciu“, tvrdiac že ženy musia a môžu prekonať svoje slabosti bez almužny od mužov.

Avšak niektorí experti si myslia, že ženské vlastnosti nie sú slabé stránky, ale naopak, sú schopné zabezpečiť tomuto pohlaviu dôležitejšiu úlohu v spoločnosti. V súvislosti s tým nevylučujú aj návrat matriarchátu.

Matriarchát je forma spoločnosti, v ktorej hlavná úloha patrí matkám rodín. Niektorí odborníci ho považujú za štádium vývoja celého ľudstva počas novej kamenej doby (neolit). Iní o tom pochybujú a poukazujú, že neexistujú dôkazy o dlhodobom (tisícky rokov!) ženskom vodcovstve.

Vznik matriarchátu sa zvyčajne spája s dvoma okolnosťami. Po prvé, zatiaľ čo vzťahy medzi ženami a mužmi boli chaotické (promiskuita), alebo žena mala niekoľko manželov (poliandry), bola známa len matka každého dieťaťa. Preto konala v mene rodiny a mala vplyv na spoločné záležitosti.

Po druhé, po vzniku poľnohospodárstva, sa zvýšila úloha žien vo výrobe. Práce, súvisiace s prípravou pôdy, zhromažďovaním a chránením zberu, mohli robiť lepšie ako muži, vtedy gravitujúci na poľovníctvo a vojnu.

Neskôr typické sa stali monogamia a inštitúcia manželstva, ktoré až doteraz určujú sociálne postavenie mužov a žien. Ale dnes zmeny vo verejnej mravnosti spôsobili, že rozvody a mimomanželské vzťahy, privilégiá pre osamelé matky a výchova detí v nekompletných rodinách sa stali bežné. Opäť vzniká základ na zvýšenie vplyvu žien na život spoločnosti. A ich účasť vo výrobe sa neustále rozširuje, čo znižuje ich závislosť na mužoch – živiteľoch. Trend je jasný.

To znamená návrat matriarchátu? Samozrejme, nie v jeho pravekej podobe. Môžeme si byť istý len, že uvidíme viac žien na vedúcich pozíciách a menej rodovej nerovnosti a diskriminácie.

Nebude to iba z dôvodu vplyvu feministiek a hollywoodskych hviezd, ale skôr dôsledkom nových objektívnych sociálno-ekonomických podmienok. Potrebuje sa však veľa času, kým sa tieto zmeny stanú viditeľnými vo všetkých krajinách a kultúrach.