Vasil Lipitsky

Demokracia (starogréc. δημοκρατία – „moc ľudu“, od δῆμος -«ľud» + κράτος – «moc») je populárna forma politickej organizácie spoločnosti. Ľudstvo k nej malo dlhú a ťažkú cestu, ktorá viedla cez hierarchiu, tyraniu a útlak (čo vlastne v určitej miere trvá až do dnes). Vznikla v boji proti týmto formám vlády, ako ich odmietnutie.

Doterajším vrcholom na tejto ceste je tzv. Aténska demokracia – politický systém starovekých gréckych mest – polisov, prevládajúci v rokoch 594.– 321. pred Kr. Je dobre preštudovaná, ale stále obsahuje stránky, ktoré nás môžu niečím prekvapiť a niečomu naučiť.

Starogrécky historik Thoukydides (starogréc. Θουκυδίδης, asi 460 – asi 396 pred Kr.) poznamenal, že Aténčania vytvorili demokraciu bez žiadnych vzorov, ktoré by sa dalo napodobniť, a ju chápu ako všetko, čo bráni vzniku moci jedného alebo niekoľkých („Dejiny Peloponézskej vojny“ („Ἱστορίαι“)). Je to dôležitá poznámka, hovoriaca o tom, že predtým nič podobné neexistovalo, a že hlavným cieľom starovekých Grékov bol práve boj proti autokracii (αὐτοκράτεια).

Tesne pred demokratickými reformami, Atény prežili obdobie tyranie. To vyvolalo túžbu občanov vytvoriť systém, vylučujúci návrat autokracie a ohrozenia ich slobôd. Ako som už konštatoval, pojem sloboda nemá pozitívny obsah a vždy znamená iba mieru neprítomnosti nepríjemných vplyvov a obmedzení (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/534986/nieco-o-slobode.html). Tentoraz negácia predchádzajúcich skúseností spôsobila pozitívne následky.

Aténsku demokraciu často idealizujeme, hoci z moderného hľadiska nebola dokonalou. Prvý jej problém – obmedzenosť. Politické práva nemali ženy, mladí muži do 20 rokov, cudzinci a otroci.

Čo sa týka žien, nezabudneme že dostali rovnaké práva s mužmi iba koncom 19.- začiatkom 20 st. (v Československu v roku 1920., a v Grécku – až v 1952.!). Limity, spojené s vekom, existujú všade, a cudzinci v žiadnej krajine nemajú rovnaké možnosti, ako vlastní občania.

Iná vec sú otroci. V starovekých Aténach ich bolo oveľa viac, ako voľných občanov (podľa niektorých zdrojov až trojnásobne). Pritom nikoho nenapadalo dať im aspoň nejaké práva – pre súčasníkov by to znelo rovnako podivne, ako návrh poskytnúť príležitosť zúčastniť sa v politike lopatám a vidlám. Nikto si ani nemyslel že tiež patria do ľudu. Otroci pre voľných Aténčanov boli iba majetkom a pracovnými nástrojmi bez akejkoľvek subjektivity.

Demokratické reformy paradoxne ešte viac rozšírili priepasť medzi otrokmi a slobodnými ľuďmi. Predtým sa každý mohol dostať do otroctva – keby nesplatil dlhy. V 5. st. pred Kr. v rámcoch demokratizácie ten prax bol zrušený. Status slobodného občana sa stal nedotknuteľným – čo nezlepšilo postoj k otrokom.

Odsudzujúc otroctvo, nezabudneme, že sa zachraňovalo v USA až do roku 1865., a poslednou krajinou, ktorá ho de jure zrušila (ale nechala de facto), bola Mauritánia až v roku 1981.! Hoci všade je to zakázané, v súčasnom svete je údajne skoro 50 miliónov otrokov (https://www.globalslaveryindex.org/2018/findings/highlights/). Nepoviete že sme sa ďaleko posunuli za 2500 rokov.

V Aténach sa zúčastňovalo v politike len 15-20 percent obyvateľov. Môže sa zdať že je to príliš málo. Ale, ak pozrieme na súčasné politické systémy, uvidíme, že skoro všade sa typickou stala situácia, keď, „vďaka“ volebným procedúram, sa do moci dostávajú reprezentanti menšiny obyvateľstva. Takže, s niektorými výhradami, možno tvrdiť, že v antických Aténach naozaj existovala moc ľudu.

Verejný život starovekých Aténčanov bol však mimoriadne aktívny. Začneme od toho že sa každých 7 – 8 dní konali ľudové zhromaždenia alebo ekklésié (ἐκκλησία), účasť v ktorých bola povinná pre všetkých voľných mužov. Takéto schôdze trvali mnoho hodín, niekedy celý deň od východu do západu slnka. Preto občania dostávali výplaty za svoju účasť – vo výške priemernej dennej mzdy. Pre najchudobnejších obyvateľov to asi bola dôležitá podpora.

Na ekklésiach ľudí rokovali do slova všetky problémy spoločného života komunity. Každý občan kvôli tomu bol v obraze jej ekonomického stavu aj vnútorných a vonkajších ohrození. Okrem toho tam určili 500 členov rady, ktorá rozhodovala o verejných otázkach v období medzi zhromaždeniami, a 500 sudcov.

Tu musíme dať pozor na dôležité okolnosti. Prvá z nich: týchto poslancov a sudcov nevolili –určili ich žrebovaním! Taký prístup sa môže zdať ľahkomyseľným: veď tak sa dostávali k moci ľudia, na to nepripravený, najmä úplne neschopní… Ale antickí Gréci videli v žrebe prejav božskej vôle a zároveň predpokladali, že početnosť členov týchto orgánov uchráni pred absurdnými činmi.

Ani dnešné politické systémy nemôžu zaručiť, že sa úplne náhodní ľudia nedostanú do parlamentu a iných zastúpení. Bohužiaľ, poznáme veľa podobných prípadov aj na Slovensku, aj v iných krajinách.

Nepoviem že Aténčania boli principiálne proti voľbám. Na niektoré verejné funkcie občania volili svojich reprezentantov– napríklad, stratégov (στρατηγός) -veliteľov v prípade vojny. Bola to však skôr výnimka. Je charakteristické, že práve voľby, netypické pre Aténsku demokraciu, boli nástrojom, ktorý prežil až dodnes.

Druhá okolnosť verejnej správy v Aténach je v tom, že občania, určené žrebom, spĺňali svoje funkcie len niekoľko mesiacov. Potom nasledovala rotácia. Aj keď niekto bol zlým poslancom alebo sudcom, tak nestíhal spôsobiť veľké škody.

Zato v dôsledku doslova každý občan vo svojom živote niekoľko krát obsadzoval rôzne verejne pozície: mohol byť jeden krát zodpovedným za obchod, druhý raz sa stať sudcom, tretí sa starať o čistotu ulíc atď.. Naozaj sa učili rovno z praxe.

Takéto veľké a preplnené orgány Aténčania premysleli nie pre výučbu. Mali na to iný dôvod: predpokladali že keď mať veľa členov rady alebo sudcov, bude ťažké ich… uplácať! Napríklad, konkrétnu kauzu mohla zvažovať kolégia, zložená zo 100 sudcov. Podplatiť ich všetkých je dosť náročne nielen finančne, ale aj logisticky a organizačne. Starí Gréci objavili veľmi účinný spôsob boja proti korupcii.

Politická organizácia antických Atén a iných gréckych polisov bola dosť komplikovaná a nemám možnosť tu povedať všetky jej detaily a dejiny. Jej tradícia sa zlomila, no nebola úplne stratená. Až do dnes môže poslúžiť ako jediný inšpirujúci vzor pre početných zástancov ľudovej moci.

Bohužiaľ, ako každý jav, Aténska demokracia mala aj svoju temnú stranu. Už jej súčasníci upozorňovali na to že, snažiac sa chrániť spoločnosť pred pokusmi o založenie diktatúry, Aténčania bojovali proti každému, kto bol v niečom lepším ako ostatní, nedávali cestu ani vynikajúcim osobnostiam, ani novým nápadom. V konečnom dôsledku to viedlo k úpadku tohto systému. Demokracia – moc ľudí – sa postupne zmenila na ochlokraciu – moc davu (ὀχλοκρατία).

Každý kto sa zúčastňoval v hromadných podujatiach, vie ako je ťažké tam usporiadať konštruktívnu diskusiu a ako sa dá ľahko manipulovať veľkým zhromaždením ľudí. Aj v Aténach v priebehu času sa objavili „polittechnológovia“, ktorí vedeli nasmerovať verejnú mienku v svoj prospech.

Demagógovia – tak ich potom volali. Je zaujímavé, že kvôli tomu sa zmenil obsah pojmu demagógia (δημαγωγία), ktorý skoršie nemal negatívny význam. Odvtedy až do dnes takto nazývame krásne, ale nerealistické alebo nepravdivé reči, nesplniteľné a nezodpovedné sľuby politikov.

Schopnosť demagógov fascinovať dav viedla k tomu, že ľudové zhromaždenia vyrábali protichodné a nekonzistentné rozhodnutia. Systém postupne strácal efektivitu a už nemohol odolať vnútorným a vonkajším výzvam. Ale predtým úspešne fungoval skoro 300 rokov a nechal dôležité stopy v dejepise.

Potomkovia si však dlhšie pamätali presne jeho negatívne skúsenosti. V 17.- 18 st. už nášho letopočtu sa zakladatelia liberalizmu obávali, že nevzdelaná väčšina neumožní „osvietenej“ menšine vykonávať potrebné reformy. Len v strede 19. st. Alexis de Tocqueville (Alexis-Charles-Henri Clérel, comte de Tocqueville; 1805.- 1859.) ukázal na možnosť koexistencie demokracie a progresu („De la démocratie en Amérique“, 1835. a 1840., alebo „Demokracie v Americe“, 2018.).

Snažia sa predchádzať ochlokracii, ale zároveň zachrániť demokratické princípy (alebo aspoň ich vzhľad) mudrci nového času prišli na ideu tzv. zastupiteľskej (reprezentatívnej, parlamentnej) demokracie. Takto sa volá politický režim, v ktorom, hoci je ľud považovaný za hlavný zdroj moci, tato je reálne delegovaná na rôzne zastupiteľské orgány, zvolené občanmi.

Teraz prispenie ľudu k moci je obmedzené účasťou vo voľbách: sám nevládne, iba volí vládnucich. Vplyv ľudu na rozhodnutia zvolených im reprezentantov, inak povedané – na celý verejný život, je obyčajne nepriamy a má veľmi úzky rozsah. Najaktívnejší občania sa môžu zúčastňovať na činnosti politických strán, ktorá je nakoniec vždy sústredená na príprave na ďalšie voľby.

V antických Aténach neboli politické strany. To neznamená že zástancovia nejakých ideí alebo návrhov sa nemohli spojiť a  snažiť sa uskutočniť svoje očakávania. Ale tieto spojenia boli dočasné – keď vznikali ďalšie návrhy, zloženie ich podporovateľov už mohlo byť úplne iným.

Terajšie strany sú trvalé inštitúcie, zamerané na boj o moc a proti súperom – aj na úkor záujmov občanov. Vyzerá to tak, že si volíme reprezentantov iba na to, aby hrýzli jeden druhého. Čakáme od nich ochranu našich záujmov a splnenie našej vôle, ale zvolení poslanci sa necítia nútenými spĺňať požiadavky voličov a vlastné sľuby. Správajú sa úplne samostatne, podľa vlastných záujmov a predstav. Zastupujú ľud len nominálne.

Myslite si že je to iba odchýlka? Naopak! Ustáva SR vyhlasuje: „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi (Čl. 73 (2)). Naši „reprezentanti“ v zmysle zákona musia konať samostatne a nikoho neposlúchať! Najmä voličov, spojenie s ktorými končí v moment hlasovania. Tak prečo ich nazývame „zástupcovia“ a celý politický systém – „demokracia“ – moc ľudu?

Keď porovnáme terajší systém s Aténskym, bude jasné že to nie je v podstate pravá demokracia. Asi by to, čo máme dnes, starí Gréci nazvali oligarchia (ὀλιγαρχία) – moc nemnohých (teraz to niekedy nesprávne prekladajú ako „moc bohatých“, ale starogréc. ὀλίγος znamená „malý“, „krátky“).

Môžeme vidieť že hlavnú úlohu vo verejnom živote hrajú profesionálni politici a úradníci, spolu vytvárajúci zo seba špeciálnu korporáciu. Skoro v každej krajine sa zložila vládnuca vrstva, vstup do ktorej je objektívne limitovaný. Hovoríme nielen o bohatých ľuďoch, majúcich vplyv na politiku – takíto boli aj v Aténach. De facto v regrutovaní politických nováčikov rozhodujúcu úlohu hrajú osobné vzťahy, preto táto korporácia má trend k sebareprodukcii.

Nie je prekvapujúce, že veľa občanov je sklamaných zo zastupiteľskej „demokracie“ a nezúčastňujú sa na voľbách. V určitom zmysle najväčšia strana (40-60 % obyvateľstva!) – to sú vždy tí, ktorí odmietajú súčasnú politiku a ani sa nechcú podieľať v jej procedúrach. To vedie k inému problému: v rôznych krajinách ľudia vôbec nerešpektujú výsledky volieb a hneď začínajú proti nim bojovať.

Dnes sa v celom svete často hovorí o kríze demokracie. Nemyslím si že naozaj je taká kríza, pretože existujúci systém v podstate nie je žiadna demokracia. Moc ľudu dnes vidíme iba vo Švajčiarsku, aj to s určitými výhradami. Všade inde sú alebo oligarchie, alebo autokracie.

Ale dúfam že demokracia, ako aj dokonalejšie spôsoby organizácie spoločnosti, sa ešte prejavia v dohľadnej budúcnosti.