Vasil Lipitsky

Blíži sa storočie Trianonskej mierovej zmluvy („Treaty of Trianon“), podpísanej 4 júna 1920. vo Francúzsko, vo Versailles, v paláci „Veľký Trianon“ („Le Grand Trianon“)  medzi Maďarskom a krajinami, zvíťazivšími v 1. svetovej vojne.

Pre nás je významná najmä v tom, že spojila Slovensko s Česko a určila ich hranice, väčšinou platné až do teraz (https://wwi.lib.byu.edu/index.php/Treaty_of_Trianon). Bolo to dávno, veľa udalosti sa uskutočnilo za ten čas, a medzi nimi aj 2. svetová vojna. Ale aj Parížska mierová zmluva od 10 februára 1947. do značnej miery zachovala dedičstvo Trianonu. Takže  zohral dôležitú úlohu v živote obyvateľov strednej Európy.

1.8. januára 1918. Woodrow Wilson (Thomas Woodrow Wilson, 1856 – 1924; 28. prezident USA v rokoch 1913—1921) uverejnil svojich „14 bodov“ („The Fourteen Points“), založených na princípe sebaurčenia národov.

Bod č. 10 obsahoval vetu: „Národom Rakúsko-Uhorska, ktorých miesto medzi národmi, prajeme si, aby bolo zabezpečené a zaistené, má byť poskytnutá prvá možnosť na autonómny vývoj“. („10. The peoples of Austria-Hungary, whose place among the nations we wish to see safeguarded and assured, should be accorded the freest opportunity of autonomous development“ – https://www.britannica.com/event/Fourteen-Points).

Toto je možné brať ako podložie, ideový základ budúcej nezávislosti a štátnosti Slovenska, ako aj iných častí bývalej veľkej ríše. Vďaka tomuto prístupu bol Wilson v Starom svete oveľa populárnejším, ako vo svojej vlasti. Európania mu postavili pamiatky v Prahe a v Poznani (Poľsko). Asi aj Slováci majú závažné dôvody udržiavať dobrú spomienku na neho.

2. Bohužiaľ, reprezentanti víťazných krajín, vypracujúc Trianonskú zmluvu, nedali pozor na podstatu „14 bodov“. Napriek Wilsonovej myšlienke, plod ich kreativity neposkytol všetkým etnosom, ktorí pred tým bývali na území Rakúsko-Uhorska, reálny priestor na „autonómny rozvoj“. Navyše – pre nich vytvoril vážne prekážky.

Mimochodom: pojem „etnos“ (gréc. ἔθνος – národ, národnosť) tu používam ako synonymum slova „národ“ (hoci v odbornej literatúre je možné stretnúť aj iné definície).

Trianon „ušetril“ Maďarsko 72% územia a 64% obyvateľstva. 3 milióny etnických Maďarov od tejto chvíle sa vynútené stali občanmi iných krajín. Samozrejme, to bolo vnímané ako tragédia a zrodilo silne revanšistické hnutie pod sloganmi: „Nie, nie, nikdy!“ (Nem, nem, soha!) a „Vráťte všetko späť!“ (Mindent vissza!). Môžem povedať že Trianon do značnej miery predurčil postavenie Maďarska v 2. svetovej vojne, čo znamená – vyžiadal ďalšie obete.

Na Slovensku, naopak, bola táto zmluva uznaná ako obnovenie spravodlivosti. Ale… aj Slováci v súlade s ňou a s jej neskorším Parížskym „upgradom“ od roku 1947., boli rozptýlený na teritóriách až 6 štátov: Česko-Slovenska, Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, Maďarska, Rakúska, Rumunska a ZSSR (potom – Ukrajiny). Je ťažkým nazývať to ideálnymi podmienkami pre národný vývoj. V niektorých z týchto krajín Slováci boli podrobený nútenej asimilácii (https://www.noveslovo.sk/c/Dopad_Trianonskej_mierovej_zmluvy_na_Slovakov_v_Madarsku).

3. Zdá sa že víťazné krajiny, aj po 1., aj po 2. svetovej vojne, sa cítili ako bohovia a rozdelili svet, úplne pohŕdajúc záujmami a osudmi celých národov. Trestali niektorých z nich a odmeňovali iných. Etnický chaos, vyrobený víťazmi v strednej Europé, dostal konečne paradoxný názov „svetový poriadok“, a skoro celé 20. storočie (okrem vojnových období) to bola „posvätná krava“ európskej politiky.

Avšak na konci storočia krava zdochla. Po páde socialistického systému v roku 1991. sa rozpadla Juhoslávia, v roku 1993. sa uskutočnil „rozvod“ Slovenska a Českej republiky. Toto vyzeralo ako návrat k ideám sebaurčenia národov a etnických štátov. Hranice v Európe sa zmenili, vznikli alebo boli obnovené krajiny, ktoré neexistovali v rámcoch Trianonu.

No v tom istom roku 1993. vznikla aj Európska únia. Bolo možné si myslieť že zmení tento trend na opačný. Otvorené hranice Schengenského priestoru vyvolali dojem že sa začala éra, v ktorej by si národy nevyžadovali tvrdé oddelenie od ostatných a neusilovali sa o územnú celistvosť.

Tento dojem bol zavádzajúci. Aj v rámcoch EU sa objavujú separatistické ambície. Katalánsko trvá na nezávislosti, Veľká Británia opustila úniu a hneď dostala výzvu od Škótska, v Belgicku sa stupňujú rozpory medzi etnickými skupinami. Protibruselské nálady sa rozširujú v mnohých krajinách…

V Starom svete sa znova začína obdobie turbulencií. Zachovať strednú Európu v Trianonskej konfigurácii sa zjavne nepodarilo. Hranice sa tu menili tak často, že nemáme žiadny dôvod považovať súčasný stav za nezmeniteľný a konečný.

4. Trianon de facto zomrel, ale nechal po sebe celé mínové polia, ktorí sú ešte úplne schopné vybuchnúť. Hovoríme najmä o rozdelených národoch – ich túžba po znovuzjednotení nie je vždy bezpečná pre ich susedov.

Momentálne vidíme dva vzorce štátnej politiky ohľadom reintegrácii rozptýlených etnosov: Slovenský a Maďarský.

Slovensko neodmieta Trianon. Dosť skromné podporuje diaspóry v Srbsku a Rumunsku vo sférach kultúry a vzdelávania. Nerobí nič v Maďarsku a v Ukrajine. Téma zjednotenia etnických Slovákov takmer neznie vo verejných diskusiách a nie je cieľom štátnej politiky. Nevzniká ani otázka o územiach, strácaných po 2. svetovej vojne (mám na mysli 250 štvorcových kilometrov okolo Zemplína, odlúčených v roku 1945. v prospech Ukrajiny).

Maďarsko neuznáva Trianonskú zmluvu, im vynútene podpísanú. Aktívne, až po zasahovanie do vnútorných záležitostí, interaguje s diaspórami v Slovensku a v Ukrajine (a nielen). Návrat strácaných území je stále na programe verejných rokovaní, najmä vo vyhláseniach politických strán. Je to aj výrazný cieľ štátu.

V roku 1992. vtedajší maďarský prezident Árpád Göncz (1922.—2015.) navštívil privolgské republiky (súčasť Ruskej federácie, kde žijú fínsko-uhorské etnické skupiny) a emocionálne vyzval k bratstvu týchto národov pod patronátom Maďarska. Ruská vláda, hoci bola vtedy výrazne prozápadná, rozhodla sa, že je toho príliš a dočasné prerušila jeho vizít.

A tak, Slovenská politiká je opatrenejšia. Maďarská je aktívnejšia a, nevylučujem, že aj efektívnejšia.

5. Od Dunaja k Volge je asi 2,5 tis. km., ale aj tam Maďarsko vidí vlastné záujmy. Nehovoriac o územiach, obývaných etnickými Maďarmi a priamo susediacich s týmto štátom. Dobre si pamätáme podobné škandály aj pri slovenských hraniciach. Aj Ukrajina často protestuje proti agresívnej národnej politike Maďarska a apeluje k EU, aby ukľudnilo svojho člena.

Takéto odhodlanie vyvoláva rešpekt. Je možné pochopiť vlastenecké city Maďarov, povzbudzujúce hľadať príležitosti na reintegráciu. Avšak je absolútne jasné že to sa dá uskutočniť iba na úkor iných krajín a národov.

Myslím si že kvôli tomu slovenská vláda sa mala by denné pýtať: naozaj má naša krajina dostatočné záruky svojej územnej celistvosti a, vlastne, aj nezávislosti?

Slovensko je členom EU spolu so západnými veľmocami. Čo môže byť pevnejšou zárukou? Ale nemusíme zabúdať že pred 2. svetovou vojnou podobní „garanti“ neveľmi pomohli Česko-Slovensku a Poľsku.

Okrem toho v EU Slovensko sa najbližšie spojilo práve s Maďarskom a Poľskom (v rámcoch tzv. Vyšehradskej štvorky) – krajinami, ktoré odmietajú uznávať niektoré podmienky členstva v únii a rozhodnutia jej orgánov, a vyzerajú v nej úplne ako les enfants terrible (hrozné deti). Pritom obidve majú latentné teritoriálne nároky ku Slovensku. Nie je fakt že Brusel bude nadšený nás aktívne podporovať v prípade akýchkoľvek rozporov vnútri „štvorky“.

Slovensko je členom NATO, asi najsilnejšej vojenskej aliancie sveta. Čo môže byť istejšie? Ale musíme pamätať na to, že táto aliancia sa vyhýba zúčastňovania sa vo konfliktoch medzi jej členmi. Kedy Turecko obsadilo severný Cyprus napriek odporu Grécka, NATO sa o tom porozprávalo a… nič neurobilo. Až do dnes toto územie, hoci je formálne nezávislé, de facto zostava pod tureckou kontrolou.

Slovensko má dobré vzťahy so susedami, je pre nich slušným ekonomickým a politickým partnerom. No v súčasnom svete slušnosť často chápu ako slabosť. Veľmi sa bojím že, keď niekto bude silno chcieť niečo od Slovenska, neuvidí veľké riziko v tom, aby si to privlastnil.

6. Je zrejmé, že Slovensko má pred sebou osudový, existenciálny problém, ktorý si zaslúži omnoho viac pozornosti, než dostáva v skutočnosti.

Ako môžeme čeliť potenciálnym hrozbám pre integritu a nezávislosť Slovenska, začleneným ešte pred 100 rokmi v Trianone?

V prvom rade musia byť tieto hrozby dobre rozpoznané a neustále analyzované. Neviem či sa to naozaj deje a, vlastne, kde: vo vláde, v ministerstvách obrany a medzinárodných vecí, alebo v prezidentskom paláci? Keď áno, je to fajn, ale verejnosť o tom, bohužiaľ, nie je informovaná.

Okrem toho by som odporučil, hoci je to paradoxné, zintenzívniť si vlastnú národnú politiku. Aby Slovensko v tej „hre trónov“ nevyzeralo len ako objekt cudzích nárokov (rovno poviem – aj ako potenciálna obeť), malo by samo vyhlásiť za svoj cieľ integráciu etnických Slovákov a vyjadriť záujem o územia, v ktorých žijú.

Nehovorím nič o realizovateľnosti takýchto záujmov – ale musia byť aspoň zverejnené. To by určite zvýšilo šance Slovenska v úplné možnom posttrianonskom prerozdeľovaní strednej Európy.

Myslím si že bude užitočné hľadať aj dodatočných spojencov, schopných nás podporiť v konfliktných situáciách. Napríklad, Slovensko by mohlo zintenzívniť interslovanské vzťahy a spoločné akcie. Teraz nie je žiadne uznané centrum komunikácií medzi slovanskými národmi. Chýba aj mechanizmus vytvorenia a vyjadrenia ich solidarity – máme otvorenú možnosť obsadiť túto perspektívnu pozíciu.

Svetová história vôbec nie je ukončená, ako to predpokladal slávny Francis Fukuyama (Yoshihiro Francis Fukuyama. „The End of History and the Last Man“, 1992.). Musíme byť nachystaný na akékoľvek jej nečakané zákruty.