Vasil Lipitsky

Dosť často sa stretávame s výrazom „falšovanie (falzifikácia) histórie“. V Rusku tak vôbec v r. 2009.-2012. existovala štátna „Komisia o boji proti pokusom o falšovanie histórie na úkor záujmov Ruska“. Potichu však zomrela, asi ju uškrtili početní falzifikátori. Aj na Slovensku sú ľudia, venujúci sa tejto príjemnej a zábavnej činnosti. Bohužiaľ medzi nimi je veľa laikov, ktorí presne nevedia ako to treba robiť a preto páchajú zbytočné chyby.

Preto som vyriešil vypracovať túto stručnú príručku, aby som podporil začínajúcich falšovateľov dejín a zabezpečil pre nás všetkých kvalitnejšie falzifikácie.

1. Začneme s pojmom „falzifikácia“. V tom čo sa týka histórie, tú sa zvyčajne definujú ako úmyselné skreslenie informácií o minulosti, sledujúc určité ciele. Treba dávať pozor na slovo „úmyselné“ – keď jednoducho nemáte úplnú a správnu informáciu o minulých udalostiach a  predstavujete si ich a vykladáte v rámcoch obmedzených poznatkov, nie je to falšovanie, len omyl.

Napríklad, každý povie že prvým prezidentom USA bol George Washington (1732 – 1799). Skutočne bol až …15. (Ellis, Richard J.. „Founding the American Presidency“, 1999)! Ako prvý bol zvolený na základe modelu, blízkeho k terajšiemu, ale pred tým, podľa vtedajších zákonov, prezidentov volil kontinentálny, neskôr – konfederačný Kongres. Nemali také právomoci ako ich moderní kolegovia a túto funkciu nezastávali až tak dlho. Jeden z nich však vymenoval Washingtona hlavným veliteľom armády, a ten mu musel podávať správy a volal ho „Pán Prezident Spojených štátov“. Je to fakt, málo známy aj v Amerike, preto ľudia opakujú relatívne mylnú informáciu, ale to neznamená že falšujú príbeh.

Aby naozaj sa sfalšoval príbeh, treba ho poznať. Keď neviete ako čo bolo skutočné a tvrdíte niečo svoje – nie ste pravý falzifikátor, len nie ste príliš gramotný človek. Iba keď zistite všetky detaily, môžete ich prepracovať podľa vašej chuti.

2. Rozlišujte falzifikáciu s výrobou historických mýtov (od starogr. μῦθος – legenda). V takých mýtoch nejestvuje náznak skreslenia informácií – ich obsah vôbec nesúvisí so skutočnosťou. Autori mýtov zvyčajne konštruujú chýbajúce poznatky, aby zaplnili medzery v príbehu. Keď o niečom vôbec nič neviete, nemáte čo falšovať, môžete iba predpokladať a vymýšľať.

Kedysi Platón (starogr. Πλάτων, 428  – 347 pred Kr.) informoval o smutnom osude Atlantídy (starogr. Ἀτλαντὶς) – ostrova s rozvinutou civilizáciou. Ako zdroj ukázal na prejavy Solóna (starogr. Σόλων, 630 – 560 pred Kr.), ktoré nie sú zachované do našej doby. Preto nevieme presne, či naozaj mal nejaké spoľahlivé zdroje, alebo to vymyslel sám s cieľom poučenia.

Tak aj vy môžete napísať (vymyslieť) celú multivolúmnu históriu Atlantídy, ale iba márne stratíte čas – nebude to žiadna falzifikácia, len rozvoj mýtu. Iba ak „nájdete“ Solónov rukopis, alebo si vyrobíte kameň s nápisom v neznámom jazyku a zariadite jeho vytiahnutie z mora – vtedy si zaslúžite titul pravého falšovateľa. Toto však bude veľmi náročné, a už prvá expertíza vás odhalí.

3. Nezabúdajte že skutočná falzifikácia by mala mať výrazný verejný ciel, byť urobenou pre nejaké spoločensky dôležité záujmy. Pravé falšovanie sa najčastejšie deje v záujmoch štátov a ich vodcov. Cieľmi môžu byť konsolidácia národa, posilnenie národnej identity alebo zdôvodnenie nárokov voči iným krajinám.

Hovorí sa, že keď pruský kráľ Fridrich II (Friedrich II., Friedrich der Große, Alter Fritz; 1712 – 1786) informoval svojich poradcov, že má v úmysle vziať Sliezsko z Rakúska, opýtali sa ho: na akom základe? Kráľ odpovedal približné takto: je mojou prácou dobyť územia, vašou je nájsť pre to vysvetlenie. Samozrejme, „historické“ argumenty boli rýchlo nájdené.

Ak chcete byť skutočný falzifikátor, musíte si nájsť na to vysoký cieľ alebo objednávku (úlohu) od štátu alebo vysokopostavených úradníkov.

4. Keď budete falšovať príbeh výlučne pre vlastné potešenie, je riziko že to bude hodnotené proste ako mystifikácia alebo druh vtipu.

Napríklad, v 14 st. John Mandeville vydal knihu o svojej ceste okolo sveta („The Travels of Sir John Mandeville by Sir John Mandeville“). Stala sa veľmi populárnou – tlač ešte nebola vynájdená, ale bola ručne prepísaná najmenej 1 500-krát, preložená do mnohých európskych jazykov (aj do češtiny). Na ďalších 200 rokov bola pre Európanov hlavným zdrojom vedomostí o vzdialených krajinách.

Všetko bolo fajn okrem jedného: Mandeville nikdy nikam necestoval a všetky informácie zobral z iných kníh alebo jednoducho vymyslel (Sebastian I. Sobecki. „Mandeville’s Thought of the Limit: The Discourse of Similarity and Difference in the Travels of Sir John Mandeville“, The Review of English Studies, Volume 53, Issue 211, August 2002). Jediným cieľom mal osobnú slávu, a to sa mu úplne podarilo. Bola to len úspešná mystifikácia.

5. Niektorí laici si naivne myslia že keď povedia neštandardný názor na známe fakty, alebo ich arogantnú interpretáciu, alebo hodnotenie, odlišné od konvenčného, tak sa stanú skutočnými falšovateľmi. To je chyba! Akékoľvek postoje nie sú falzifikácie! To je právo historika, rovnako ako aj každého občana, mať vlastný názor na udalosti.

Už som písal ako jeden fakt (vstup sovietskych vojsk do Bulharska v roku 1944.) dá sa hodnotiť aj ako oslobodenie, aj ako okupáciu, a obidva protiľahlé rozsudky je možno s istotou zdôvodniť (https://program2.blog.pravda.sk/2019/09/26/oslobodenie-alebo-okupacia/).

Okrem toho popis minulosti je vyrábaný ľuďmi a preto je vždy subjektívny. Až do takej miery, že osobnosť autora má väčší vplyv na popis udalostí, ako ich skutočný priebeh. No aj subjektivizmus nie je falšovanie. Tu ide o prirodzenú vlastnosť človeka, ktorý vníma realitu iba prostredníctvom vnútorného sveta, svojich presvedčení a emócií, aj keď sa usiluje o úplnú objektivitu.

Nepodarí sa vám pridať sa do komunity falzifikátorov, ak budete iba hlásať subjektívne hodnotenia a interpretácie. Na to potrebujete oveľa viac úsilia a starostlivú prácu priamo s faktami.

6.Pre istotu odporúčam laikom najpoužívanejší spôsob falšovania príbehu – úmyselné ignorovanie nevyhovujúcich informácií.

Pre dobrú falzifikáciu nie je povinné niečo tvrdiť – stačí o niečom mlčať. Vtedy vznikne nesprávna, jednoboká predstava o dejinách, hoci nič z povedaného nebude lož. Ako hovoril napoleonovský minister zahraničných veci Talleyrand (Charles Maurice de Talleyrand-Périgord, le prince de Benevento,1754—1838), „lož je taká úžasná vec, že by sme ju nemali zneužívať“ („Le mensonge est une si excellente chose qu’il ne faut pas en abuser“).

Poradím takéto cvičenie: vyberte si akúkoľvek historickú udalosť, zapíšte v kocke všetky vám známe fakty, spojené s ňou, a potom vyškrtnite tie z nich, ktoré sa vám nepáčia. Napríklad, ak to bude o vojne, v ktorej sa nejaká krajina zúčastnila, odstráňte odkazy o tom že bola konečne porazená, nechajte len víťazstvá a hrdinstvá.

Budete prijemne prekvapený keď uvidíte, ako sa zmenil príbeh! Ale nič ste si nevymýšľali, nevyrábali ste falošné dôkazy, ani ste neklamali – iba ste umlčali niektoré informácie. Ukázalo sa však, že došlo k pravej falzifikácii!

7. Veľa ľudí si myslí že falzifikátori sú klamári. To nie je nič podobné! Obratný falšovateľ vždy hovorí a píše pravdu. Jeho umenie je v tom, aby si čitatelia alebo poslucháči urobili z toho záver, odlišný od skutočnosti.

Pravdou voláme tvrdenie, zodpovedajúce realite. Pretože história je popis toho, čo už sa uskutočnilo, všetko v nej by malo byť pravdou. No to nie je vždy tak, predstavy o dejinách sa stále menia. História je takmer rovnako nepredvídateľná ako budúcnosť (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/468681/pravda-a-historia.html).

„Treba hovoriť iba pravdu, ale nie celú pravdu“.  Tento známy výraz sa pripisuje už uvedenému Talleyrandovi a dokonca aj Goebbelsovi (Paul Joseph Goebbels; 1897 – 1945). Čo najskôr, bol vlastne jeho autorom francúzsky spisovateľ Jules Renard (Pierre-Jules Renard, 1864 – 1910).

Z toho vyplýva že seriózny falšovateľ by sa mal vyhýbať priamemu klamstvu. Ložné tvrdenie sa jednoducho fabrikuje, ale je ho jednoduché aj vyvrátiť. Renardov princíp je základom správnej falzifikácie a obľúbeným nástrojom pravého falšovateľa príbehu.

*    *    *

Ako vidíte, nie každá nesprávna informácia o minulosti je falšovanie – môže byť mylnou, môže byť nekompletnou alebo fantastickou, ale keď to nie je úmyselná dezinformácia, skreslenie alebo vedomé ignorovanie známych a dokázaných faktov, keď nemá sociálne významnú cieľ, nemôžeme ju hodnotiť ako falzifikáciu. Avšak, aj zo všetkými obmedzeniami, toho v popisoch minulosti máme dosť.

Hlavné poučenie pre laikov: pred tým ako ísť falšovať príbeh, musíte ho dobré vedieť. Úprimne dúfam že keď sa obohatíte takýmito znalosťami, uvidíte obraz udalostí v celej jeho prekrásnej zložitosti, tak stratíte túžbu ho pokaziť pre márne záujmy.