Vasil Lipitsky

Parlamentné voľby sa blížia, napätie stúpa. Keď pýtam priateľov, prečo ich to vôbec trápi, čudujú sa na hlúpu otázku: to je demokracia, za to sme bojovali…

Veľa ľudí si naozaj myslia že voľby sú podstata alebo aspoň vrchol demokracie. Ale nie je to tak. V starovekých Aténach existovala demokracia, ale neexistovali žiadne voľby – členov rady (grec. Βουλή) určovali žrebom. V „socialistických“ krajinách boli voľby no nebola demokracia.

Ako sa hovorí, demokracia je procedúra. Hlavné v nej sú nudné a podrobné pravidlá politického procesu, ktoré majú uznávať všetci jeho účastníci. Voľby sú iba nástroj pre vytváranie vládnych štruktúr.

Tento nástroj hrá dôležitú úlohu najmä v zastupiteľskej (reprezentatívnej, parlamentnej) demokracii. Takto sa volá politický režim, v ktorom, hoci sú ľudia považovaní za hlavný zdroj moci, je reálne vláda delegovaná na rôzne zastupiteľské orgány, zvolené občanmi.

Už som písal o zbytočnosti miestnych (komunálnych) (https://www.noveslovo.sk/c/Od_demokracie_k_samosprave) a prezidentských (https://www.noveslovo.sk/c/Naco_su_nam_prezidentske_volby) volieb. Parlamentné nie sú výnimkou.

Aké sú najbežnejšie nároky na zastupiteľskú demokraciu?

Nezabezpečuje pravú moc väčšiny. Kedysi sa zakladatelia liberalizmu obávali, že z demokracie sa stane diktatúra davu, „temná“ väčšina neumožní „osvietenej“ menšine vykonať potrebné reformy. Ukázalo sa to takmer naopak (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/512300/o-smrti-liberalizmu.html).

Tak, na Slovensko sa v predchádzajúcich parlamentných voľbách zúčastnilo skoro 60 % zaregistrovaných voličov. Strany, ktoré sa pripojili k vládnej koalícii, získali trošku viac ako polovicu ich hlasov. Ale polovica od 60 % nie je väčšina! Nielen na Slovensku sa typickou stala situácia, keď, vďaka demokratickým procedúram, moc dostávajú reprezentanti menšiny obyvateľstva.

V určitom zmysle najväčšia strana (40-60 % obyvateľstva!) – to sú vždy tí, ktorí odmietajú súčasnú demokraciu a ani sa nechcú zúčastniť v jej procedúrach.

Nezaručuje vyber najlepších a najschopenejších ľudí. V parlamentoch a iných zastupiteľstvách akýchkoľvek krajín spolu s vážnymi politikmi vždy nájdeme dosť divné osobnosti, správajúce sa extravagantne a hlásajúce úplne absurdné nápady.

Ani odbornícka kompetentnosť, ani organizačné schopnosti, ani psychické zdravie nie sú rozhodujúcimi faktormi pri výbere poslancov. A stranícke „kandidátky“ vôbec nedávajú príležitosť vyhodnotiť osobné kvality potenciálnych poslancov, uvoľňujúc ich od priameho dialógu s voličmi.

Zameraná na boj medzi stranami a politikmi na úkor záujmom občanov. Americký publicista Henry Mencken (Henry Louis Mencken, 1880 – 1956.) zaznamenal: „V demokracii jedna strana vynakladá všetku svoju silu na preukázanie toho, že druhá strana nie je schopná vládnuť …“ („Under democracy one party always devotes its chief energies to trying to prove that the other party is unfit to rule…”, – „Minority Report“, 1997.). Ale volíme si reprezentantov nie na to, aby hrýzli jeden druhého. Čakáme od nich ochranu našich záujmov a splnenie našej vôle.

Nie je prekvapujúce, že je veľa občanov, sklamaných zo zastupiteľskej demokracie a nezúčastňujúcich sa na voľbách. To vedie k inému problému. V rôznych krajinách ľudia vôbec nerešpektujú výsledky volieb a hneď začínajú proti nim bojovať. Napríklad, keď Donald Trump zvíťazil v USA, časť spoločnosti to de facto neuznala a až do dnes robí všetko aby sa ho zbaviť. Niečo podobné vidíme aj na Slovensku (https://www.noveslovo.sk/c/O_jednom_trende_v_modernej_politike).

Je možné povedať, že vznikol nový prístup k demokracii: keď výsledky volieb alebo iných demokratických procedúr nezodpovedajú mojim osobným očakávaniam, to znamená že sú nelegitímne a musia byť okamžite zrušené.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, je jasné, prečo sa dnes v celom svete často hovorí o kríze demokracii. Ale ako je možné prežiť bez nej, či je nenahraditeľná?

V r. 1947 Winston Churchill (Sir Winston Leonard Spencer-Churchill, 1874 – 1965) povedal v parlamente.: „Skutočne sa hovorí, že demokracia je najhoršia forma vlády okrem všetkých tých ďalších foriem, ktoré sa čas od času vyskúšali…“ („Indeed it has been said that democracy is the worst form of Government except for all those other forms that have been tried from time to time…„ – „Churchill by Himself: The Definitive Collection of Quotations“, 2008, 574). Citoval vlastne ruského filozofa Nikolaja Berďajeva (Николай Бердяев, 1874 – 1948).

Táto citácia sa často používa na odôvodnenie toho že demokracia, napriek jej nedostatkom, je najlepšou možnou formou sociálnej organizácie. Ale presne Churchill tvrdil (po stopách Berďajeva) iba to, že je lepšia ako predchádzajúce formy, použité v minulosti. Sám Berďajev úprimne veril že bude konečne nahradená novými, vyspelejšími spôsobmi riadenia spoločnosti (Николай Бердяев, «Философия неравенства», Письмо восьмое: «О демократии», 1923.).

Čo sa tu myslí? Prvé: sama o seba demokracia môže byť rôznou. Okrem zastupiteľskej, ktorú poznáme najlepšie, existuje aj iná, tzv. priama demokracia: keď občania nikomu moc nedelegujú, ale rozhodujú všetko sami v referendách. Napríklad vo Švajčiarsku sa presne takto riešia všetky najdôležitejšie problémy spoločnosti.

Po dlhú dobu bolo usporiadanie referenda komplikované a drahé. S rozširovaním internetu sa však stáva jednoduchým. Nemáme viac technické a finančne prekážky aby to robiť stálo. Potreba voliť špeciálnych reprezentantov, vyjadrujúcich naše záujmy, už neexistuje – je to len zvyk, tradícia.

Máme viditeľnú šancu sa v predvídateľnej budúcnosti vrátiť k priamej demokracii – ako na aténskych zhromaždeniach (ktoré sa, mimochodom, konali pravidelne každých 8-9 dní), ale na modernom technologickom základe.

To ešte nie je všetko. Okrem demokracii existujú aj iné formy vlády (grec. „κράτος“- «moc»). Medzi nimi je meritokracia (od lat. „meritus“ – «hodný», „zaslúžený“) – princíp riadenia, podľa ktorého by len najcennejší, najzaslúženejší a najschopnejší ľudia mali zastávať vedúce funkcie. Pojem bol prvýkrát použitý v roku. 1954. nemecko-americkou filozofkou Hannou Arendtovou (Hannah Arendt, 1906 – 1975).

To je veľmi blízke aj ku nookracii (od grec. „νοῦς“ – «inteligencia») – moc najrozumnejších. Tento pojem vznikol na základe ideí ruského vedca Vladimíra Vernadskeho (Владимир Вернадский, 1863 – 1945) a francúzskeho filozofa a teológa Pierra Teilharda de Chardina (Pierre Teilhard de Chardin; 1881 – 1955).

Takéto modely organizácie spoločnosti nepotrebujú voľby. Nahradia ich objektívne metódy na identifikáciu najzhodnejších a najrozumnejších občanov, ktorí si zaslúžia zastávať verejné funkcie. Podobné metódy v posledných rokoch zaznamenali významný vývoj a poskytli príležitosť na presné a komplexné posúdenie schopností a pripravenosti človeka na konkrétnu činnosť.

Je možné si predstaviť výber uchádzačov na verejné funkcie ako systém testov (skúšok), na ktoré každý ma právo sa prihlásiť, ale iba najlepší ich zmôžu úspešne prejsť. Keď sa im to podarí, budú nie „náčelníkmi“, iba manažérmi, zamestnanými spoločnosťou na splnenie úloh, určených všetkými občanmi na referendách.

No už od prvej chvíle svojej činnosti budú pod prísnou verejnou kontrolou. Každý ich krok bude okamžite dostávať občianske hodnotenie na príslušných webových stránkach. Na základe bilancií pozitívnych a negatívnych hodnotení, plnomocenstva každého verejného funkcionára môžu byť predĺžený alebo ukončený.

Za týchto okolností už politické strany nepotrebujú bojovať o moc. Budú však ponúkať problémy, ktoré považujú za dôležité, na vyriešenie v referendách. To znamená, že budú vynútený zaoberať sa podstatnými otázkami, a nie vzájomnou konfrontáciou.

Konkrétne formy sa môžu líšiť. Dôležité je to že kombinácia priamej demokracii a meritokracii-nookracii môže dovoliť spoločnosti zbaviť sa zbytočných stresov a konfliktov, spojených s voľbami, a vyhnúť sa nedostatkom zastupiteľskej demokracie. Ale je veľmi ťažké povedať, koľko času potrebuje naša spoločnosť aby porozumieť výhodám tejto cesty.