Vasil Lipitsky

Bývalý ekonomický poradca ruského prezidenta Vladimíra Putina (Владимир Владимирович Путин), a teraz jeho aktívny kritik a oponent Andrej Illarionov (Андрей Николаевич Илларионов) zverejnil text, v ktorom tvrdí že Putin už naplánoval pripojiť k Rusku (anexovať) rozsiahle územia východnej Ukrajiny a Bieloruska. Predpovedal aj termín tzv. „západného pochodu“ – koniec mája – začiatok júna tohto roku (https://echo.msk.ru/blog/aillar/2568035-echo/).

Toto úplne senzačné vyhlásenie vyvoláva veľa otázok. Illarionov bol dosť informovaný človek, predpokladám že aj doteraz má v Kremli svoje zdroje. No keby takýto plán naozaj existoval, určite by patril do najvyššej úrovne tajomstva a nebol by pre neho prístupným. Preto jeho tvrdenie je asi urobené na základe nie vedomostí, ale len vlastných úsudkov alebo dokonca odhadov. Samo o sebe to je prijateľné – ak sú takéto konklúzie dobré odôvodnené.

Aké sú argumenty Illarionova? Najprv analyzuje to, čo povedal samotný ruský prezident v posledných rokoch o tom, komu by mali patriť vyššie uvedené územia. Z toho produkuje záver: Putin, pod vplyvom tendenčne vybraných a nekorektne interpretovaných historických „dôkazov“, presvedčil sám seba že regióny, nachádzajúce sa na ľavom brehu Dnepra a pri Čiernom mori, boli niekedy neoprávnene prevedené z Ruska na Ukrajinu.

V skutočnosti v rôznych časoch Putin takéto rozsudky naozaj zverejňoval. Nie vždy to bolo dosť diplomatické. Väčšina podobných vyhlásení bola urobená počas zhoršovania konfliktov okolo Krymu a Donbasu, a nie je vylúčené že iba na účel psychologického nátlaku na Ukrajinu.

Súhrn týchto tvrdení však nevyzerá ako holistický a sériový koncept. Stačí povedať že v rôznych prípadoch ruský prezident používal odlišné názvy spomenutých regiónov (ako „Новороссия“, alebo „Северное Причерноморье“, alebo vôbec „Западная Россия“) a nehovoril nič o ich konkrétnom zložení. Toto je dosť abstraktné a nepodobá sa to na akčný plán.

Ako už som raz poznamenal, historické argumenty nie sú rozhodujúce v reálnej medzinárodnej politike. Keby to bolo inak, Krym by mal patriť Grécku (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/474974/komu-patril-krym.html). Ale sú dobré pre propagáciu, pre vplyv na verejnú mienku. Experti, ku ktorým ako by patrí Illarionov, by mali vedieť odlišovať skutočné zámery politikov od ich rétoriky, demagógie a rečníckych figúr.

Druhý „dôkaz“ Illarionova vyzerá ešte podivnejšie. Píše o rozhovoroch medzi Ruskom a Bieloruskom o integrácii.

Zväz (spoločný stáť) Ruskej federácie a Bieloruska de facto vznikol v roku 1997, odtiaľ ma ústavu, spoločné správne orgány a parlamentné zhromaždenie. Ale dohoda o jeho založení bola ratifikovaná v oboch krajinách až v roku 2000.

Hneď po vzniku vyvolal veľké nadšenie a nádej na rekonštrukciu Sovietskeho zväzu. Vtedy experti predpokladali že toto sa deje aby zabezpečiť politickú budúcnosť Borisa Jeľcina (Борис Николаевич Ельцин, 1931. – 2007.), ktorý by mohol zostať na čele zväzu aj keď odstúpi z postu prezidenta Ruska.

To sa neuskutočnilo a odtiaľ úloha tohto zväzu iba klesala. Nestal sa ani štátom, ani efektívnou úniou. Na pozadí rastúcich rozporov medzi Bieloruskom a Ruskom sa z politického života takmer stratil.

Ale prednedávnom dve krajiny zase začali rokovať o integrácii. Podľa mnohých analytikov, sa to znovu deje aby dôstojne umiestnili ruského prezidenta – tentoraz Putina, ktorý, v zmysle súčasnej ústavy, už nemôže byť ešte raz zvolený na tento post. Rozdiel oproti predchádzajúcemu pokusu spočíva v tom že teraz aj bieloruský prezident Alexandr Lukašenko (bel. Аляксандр Рыгоравіч Лукашэнка) dosiahol vek, keď je nútený premýšľať o nástupcoch a o zachovaní svojho politického dedičstva.

Rokovania nejdú jednoducho, hoci ich účastníci tvrdia že majú pozitívne výsledky a neustály pokrok. Zároveň sa v Bielorusku konajú masové protesty proti integrácii. Mnohí pozorovatelia majú podozrenie že ich organizuje sám Lukašenko, aby od Putina získal čo najlepšie podmienky.

Preto nie je jasné, načo by Putin potreboval anexiu Bieloruska. To by bolo kontraproduktívne pre dosiahnutie jeho hlavného cieľa – pretože v takom prípade by nevznikol nový štát, a Putin by sa stále nemal právo zase stať prezidentom. Kým je na to nádej, nie je zmysel ničiť takúto možnosť.

Reálna výzva pre Rusko by vznikla, keby Bielorusko (za účasti Lukašenka alebo už po ňom) zjavne nasmerovalo k zblíženiu s Európou alebo dokonca k integrácii do EÚ a NATO (ako to robí Ukrajina). No momentálne o to vôbec nejde. „Západný pochod“ zdá sa úplne zbytočným.

Tretí argument Illarionova je tiež prekvapujúci. Podľa neho, výkazy Putina ohľadom histórii Poľska, o ktorých ja som nedávno napísal (https://program2.blog.pravda.sk/2020/01/01/historicky-suboj-putin-vs-ep-a-polska/), boli urobené preto že táto krajina je… jediná sila, ktorá je schopná zmariť jeho plány na zajatie západných území.

Nie som istý že Poľsko naozaj má potenciál, dostatočný na to, aby zrušilo akékoľvek zámery Ruska. Aj keď má, nechápem: aký vplyv na ten potenciál môže sa vyvíjať diskusia o príčinách 2. svetovej vojny? Keby Putin skutočne chcel podkopať základy poľskej štátnosti, pravdepodobne by si pre to vybral efektívnejšiu metódu, ako komentovanie správ poľského veľvyslanca v Nemecku v predvojnovom období pred 80 rokmi.

Historické exkurze prezidenta Ruska sú odrazom jeho osobných názorov. Rusi všeobecne majú nejaký komplex voči Poľsku. V roku 2005 (!!) stanovili ako najdôležitejší štátny sviatok… výročie oslobodenia Moskvy od poľských vojakov v roku 1612 (!!!). Pre porovnanie: nikto v Rusku neoslavuje výročia víťazstva nad Napoleonom, ktoré sa stalo o 200 rokov neskôr a malo oveľa väčší historický význam pre celú Európu ako nejaký lokálny feudálny konflikt.

Stredoveká vojna Ruska a Poľska trvala z prestávkami od 1605. až do 1618. r. a nebola pre rusov úspešnou. Poliaci umiestňovali na ruskom tróne im vyhovujúcich kráľov, a od roku 1610 až do 1612. obsadili Moskvu a Kremeľ. Ale toto sa uskutočnilo až pred 400 rokmi! Od toho času Ruská ríša a potom ZSSR sa stihli zúčastniť v niekoľkých deleniach Poľska aj jeho priamo vládnuť viac ako 100 rokov (1792. – 1917.). Už bolo možné zabudnúť na staré urážky – ale asi pre niekoho ešte majú význam.

Na Poľskej strane urážky sú čerstvejšie, preto reaguje na ruskú politiku zbytočne emocionálne. Ale to obyčajne nemá praktické výsledky. Môžem priať verejnosti oboch krajín iba trošku viac trpezlivosti a vzájomného pochopenia.

Je dosť ťažké si predstaviť že Putin naozaj začne nejaký „západný pochod“. Spojenie s Krymom už vyvolalo také ekonomické a politické následky, ktoré v Rusku málo kto čakal. Masové nadšenie verejnosti, vznikšie po tej udalosti, sa postupne mení na frustráciu a nespokojnosť so zhoršujúcimi sa životnými podmienkami (https://zen.yandex.ru/media/journalist/piatiletie-prisoedineniia-kryma-skolko-za-eto-zaplatil-kajdyi-rossiianin-5c8fe35d31b65e00b3932a98).

Ďalšie kroky ruskej zahraničnej politiky tiež boli príliš drahé a neveľmi efektívne. Pozornosť ruského prezidenta sa nevyhnutne bude čoraz viac presúvať z medzinárodnej agendy na domácu (na to hovoria aj nedávne zmeny vo vláde, aj vyhlásená rekonštrukcia ústavy). Ak niečo ohrozuje územnú celistvosť Ukrajiny a Bieloruska, to sú predovšetkým ich vnútorné problémy.

Netreba sa teda pripravovať už začiatkom tohto leta stretnúť s kvetmi ruskú armádu na hraniciach EÚ v Poľsku a Rumunsku. „Západný pochod“ Putina dnes vyzerá vôbec nepravdepodobné.