Vasil Lipitsky

Koncom 80. rokov 20. storočia som pôsobil v ústave marxizmu-leninizmu ústredného výberu komunistickej strany Sovietskeho zväzu v pomerne vysokej pozícii. To poskytovalo veľké príležitosti na prístup k informáciám, uzavretým pre bežných občanov.

Vtedy ma zaujímala kooperácia (ako forma kolektívneho vlastníctva a organizácie výroby a spotreby). V ZSSR nedávno predtým bol schválený zákon o kooperácii, začala sa renesancia tohto hnutia. Vtedajší generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov to aktívne podporoval. Dal som pozor na to že jeden z posledných článkov Vladimíra Lenina, zverejnených počas jeho života (1870. – 1924.), bol venovaný tejto téme a obsahoval dosť neočakávané myšlienky («О кооперации»; В.И. Ленин, Полное собрание сочинений, т. 45).

Naozaj, predtým marxizmus mal úplne negatívny postoj ku kooperácii, tvrdil že len odvodí proletárov od triedneho boja. Aj sám Lenin skoršie hovoril o nej iba s nesúhlasom a výsmechom. Ale na konci života prehodnotil svoj názor. Okrem toho vyhlásil úplnú zmenu v… celom pohľade na socializmus, ktorý definoval ako „kooperatívne zriadenie“ alebo „zriadenie civilizovaných kooperátorov“ (Tamtiež)!

Je jasné ako to šokovalo jeho kolegov z vedenia boľševickej strany, ktorí uvážili článok za plod chorého vedomia. Jeden z nich dokonca navrhol vytlačiť noviny s Leninovým príspevkom v jednej kópii, aby mal chorý vodca kľud. Konečne vyriešili text zverejniť, no v praktickom zmysle na neho nereagovať.

Teraz už nie je tajomstvom že Lenin ostal ťažko chorý, čo ovplyvňovalo aj jeho mozog (https://lenta.ru/articles/2018/02/28/lenin/). Ale kontroverzný článok vyzerá absolútne logickým, iba napísaným z iného, ako predtým, ideového hľadiska. Choroba samozrejme môže pokaziť myslenie, no je nepravdepodobné že je schopná spôsobiť radikálnu zmenu názorov.

Na šťastie sa zachránil záznam kníh, ktoré Lenin, začínajúc písať článok, si vyžiadal z knižnice (В. И. Ленин. Биографическая хроника. – 1982, т. 12. с. 557). Keď som zistil kto sú ich autori, ma to prekvapilo – boli to reprezentanti tzv. „kooperatívneho socializmu“, proti ktorému bojovali marxisti na konci 19. – začiatkom 20. st., a ktorý sovietska literatúra jednoznačné hodnotila ako odvetvie „buržoáznej ideológie“.

Odtiaľ vyplývala iba jedna možnosť – som musel sám prečítať tieto knihy aby pochopiť, prečo Lenin zmenil pohľad na kooperáciu. Napísal som objednávku do knižnice a čakal že bude splnená už na druhý deň, ako by to malo byť.

Ale len za niekoľko dní mi zavolala riaditeľka knižnice a vysvetlila situáciu. Uvedené diela sú zachované len v jedinom exemplári a uložené v pamiatkovej kancelárii Lenina v Kremli (existuje až do dnes). Navyše, toto sú presne tie exempláre, ktoré doniesli Leninovi pre prácu na článku. Všetky iné boli zničené v rámcoch boja proti „buržoáznej ideológii“. Preto sa riaditeľka ma opatrné opýtala, či som si istý že naozaj potrebujem tieto neoceniteľné rarity?

Vtedajší status mi dovoľoval byť vytrvalým. A na druhý deň očakávané knihy už ležali na mojom stole. Naozaj tieto diela mi vysvetlili dôvody, vďaka ktorým Lenina zaujímala kooperácia.

Koncepcia „starých kooperátorov“, ako ich menoval Lenin, predpokladala mierny prechod do spravodlivej spoločnosti, uskutočnený len ekonomickými metódami, cez kolektívne vlastníctvo a spoločnú prácu. Od začiatku marxisti, najmä Lenin, boli nacielený iba na triedny boj a revolúciu, preto pozerali na kooperatívne hnutie ako na podvod, vymyslený exploatátormi pre upokojenie vykorisťovaných más…

Ale po revolúcii a občianskej vojne v Rusku najaktuálnejšími sa stali ekonomické úlohy. Lenin to pochopil skoršie ako jeho kolegovia a  venoval sa v posledné roky života tzv. „štátnemu kapitalizmu“ (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/468218/oktober-1917-teoria-a-zivot.html) a prechodu ekonomiky na mierový smer.

Kooperácia bola úplne vhodná na to. Okrem toho dávala priestor na samoorganizáciu proletárov aj vo výrobe, aj v spotrebe. Zmena postoja k nej bola dobré zdôvodnená a vôbec nespojená s ochorením.

Ale niektorý boľševickí vodcovia, ešte viac ľaví ako Lenin (ako sa hovorí, väčší katolíci ako samotný pápež), ho nechápali a trvali na predĺžení vojenských metód riadenia. Konečne toto zrodilo Stalinskú koncepciu „zintenzívnenia triedneho boja pri budovaní socializmu a komunizmu“, vyvolavšiu početné obete.

Bola tu aj zjavná paralela s Ruskom na konci 80. rokov 20 st., kde vznikla potreba v prechode od celkom štátnej do trhovej konkurenčnej ekonomiky a pritom zase pripomenuli na kooperáciu. Inak povedané, Leninov článok znovu sa stal aktuálny.

Bol som inšpirovaný, a v nejakú chvíľu stratil sebakontrolu a podľa zvyku začal podčiarkovať a vydeľovať ceruzkou pre mňa dôležité časti textov rarít, pomocou jednoduchých, dvojitých a zvlnených čiar pod riadkami a na okrajoch stránok. Používal som aj znak  (lat. Nota Bene – „dobre si všimni“). Keď som zbadal, čo urobil, bolo neskoro, zničiť stopy môjho činu sa už by nepodarilo.

Preto som vrátil knihy v tom stave, v akom boli, sa upokojac myšlienkou že keď ich nikto neotvoril predchádzajúcich skoro 70 rokov, asi to nikoho nenapadne aspoň ešte rovnaký čas.

Môj príspevok bol čoskoro po tom zverejnený. Pre túto dobu ten text vyzeral neštandardne a vyvolal diskusiu. Nie všetci chceli uznať že Lenin mohol meniť svoje presvedčenia pod vplyvom „buržoáznych“ ideí. Postupne som zabudol okolnosti jeho tvorby. Prešiel viac ako celý rok. Keď kurátorka kremeľskej pamiatkovej kancelárie ma poprosila o stretnutie, ani som nehádal, čo s ňou budeme rokovať.

Prišla za mnou a pochválila môj článok. Ja som poďakoval, ešte nechápajúc kam to vedie. Opýtala sa, či viem že som bol po Leninovi prvý a jediný človek, dávajúci pozor na knihy o kooperácii z jeho kancelárii? Tu som dostal zlý pocit. Ďalšia otázka: či som uvidel, čítajúc tie knihy, nejaké známky a marginálie? Automaticky som odpovedal že si to presne nepamätám. Ale zlý pocit sa posilnil.

No kolegyňa ani nepomýšľala za niečo mňa viniť. Veľmi nadšene povedala že urobila dôležitý objav: našla v týchto knihách, na ktoré dala pozor vďaka môjmu článku, nevedome do toho Leninove podčiarkovania a marginálie! Uznala jeho vlastný štýl a písmo!! A  ponúkla mi spolu napísať o tom príspevok aby zverejniť objav čo najskôr!!!

Na pár sekúnd som stratil reč. Konečne som si všimol že mam veľký problém. Bolo treba niečo urobiť, aspoň spomaliť jej ďalšie kroky, zmierniť jej nadšenie, aby mať čas ten problém vyriešiť. Preto som najprv poďakoval za ponuku, zo všetkých síl sa snažiac udržať od nervózneho smiechu. Povedal som jej že to je iba jej objav, priznajú jej prioritu, nepretendujem na to spoluautorstvo. Dáma bola šťastná, asi presne to aj dúfala počuť.

Potom som jej odporučil pokračovať veľmi opatrene. Vtedy existovala oficiálna procedúra uznania podobných textov a autogramov – veľmi náročná, prísna a dlhotrvajúca. Nedalo by sa zverejniť nič, kým táto procedúra sa neskonči. Poradil som ešte raz všetko zvážiť a skontrolovať, aby si bola istá že môže odovzdať svoj objav na expertízu.

Keď už odišla, pocítil som trápenie svedomia. Experti hneď zistia že Lenin sa v tom vôbec nezúčastnil. Kolegyňa by vyzerala ako podvodníčka, stratila by reputáciu a pravdepodobné aj prácu. To som si pre ňu vôbec neprial a nechcel to dopustiť.

Avšak nakoniec by som bol nútený úprimne vysvetliť skutočný pôvod zistených jej značiek. To nebolo pre mňa bezpečné. V tom období všetko, spojené s Leninom, už nezdalo sa byť „svätým“ (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/474364/kaplnka-sv-lenina.html), no aj len za porušenie výskumnej etiky určite by ma nepochválili. Nevidel som dobrý východ z tejto situácie.

Zatiaľ čo som váhal, všetko rozhodla história. V roku 1991. KSSZ skrachovala, ako aj jej ústredni výber a ústav marxizmu-leninizmu. Kto, čo a ako podčiarkoval v knihách z kancelárie Lenina už nikoho nezaujímalo.

Potom som sa venoval politike a mával úspechy. Ale až do dnes počítam ako svoj najvyšší „vrchol slávy“ tú krátku chvíľu, keď aspoň niekto mňa považoval za Lenina. Bez ohľadu na to, ako oceňujeme jeho historickú úlohu, v tom, čo sa týka vplyvu na osud celého ľudstva, myslím si že jeho ešte dlho nikto nepredbehne.

A súčasne ľutujem že tento zmätok vznikol nie vďaka môjmu rozumu a úspechom, no iba kvôli omylu, provokovanému mojim vlastným nevhodným a nekorektným správaním.