Vasil Lipitsky

Valentín Yumashev (Валентин Юмашев), bývalý šéf administrácie (od marca 1997. do decembra 1998.) a potom aj zať (od 2002.) predchádzajúceho ruského prezidenta Borisa Jeľcina (Борис Ельцин; 1931. – 2007.) prerušil dlhé ticho a dal rozhovor opozičnému ruskému novinárovi. Ide tam však viac o súčasného prezidenta Vladimíra Putina (Владимир Путин) (https://www.rbc.ru/politics/22/11/2019/5dd7ed689a79471a3de3f79c). A niektoré vlastnosti sú dosť neočakávané.

V ruskom veľmi centralizovanom politickom systéme úloha šéfa administrácie prezidenta (AP) je minimálne nemenej dôležitá, ako funkcia predsedu vlády, a poskytuje jej majiteľovi obrovský ale obyčajne neverejný vplyv. Oficiálne AP je štátny orgán, zabezpečujúci činnosť prezidenta a monitorujúci výkon jeho rozhodnutí, ale v skutočnosti spĺňa oveľa širšie funkcie. To, čo sa deje v kanceláriách AP, najčastejšie zostáva za zatvorenými dverami. Preto môže príbeh aj o udalostiach spred 20 rokov obsahovať nové informácie.

Putin pôsobil ako zástupca Yumasheva v AP, odkiaľ aj prešiel na post riaditeľa federálnej bezpečnostnej služby (FBS – bývalý VŠB=KGB). To bol začiatok povýšenia, ktoré ho konečne priviedlo až na čelo Ruskej federácie. Asi sa v tom Yumashev zúčastnil, a vďačný Putin mu potom poskytol čestnú pozíciu svojho poradcu (bez určených funkcií).

Ako povedal Yumashev, na jeseň roku 1998. Putin, už ako riaditeľ FBS, prišiel za ním a informoval ho že vtedajší predseda vlády Jevgenij Primakov (Евгений Примаков, 1929. — 2015.) potreboval aby nastavil sledovanie známeho opozičného politika Grigorija Javlinskeho (Григорий Явлинский), ktorého vnímali ako reálneho uchádzača na post prezidenta. Putin prosil zistiť či Jeľcin o tom vie a či naozaj to chce. Ak je to tak, uviedol Putin, hneď rezignujem, preto že FBS by sa  nemala  zúčastňovať v politike.

Pre súčasné Rusko je táto informácia úplne senzačná. Dnešná opozícia, najmä upomenutý Javlinskij, stále viní Putina že si neváži demokratické hodnoty a otvoril pre FBS a iné orgány, činné v trestnom konaní, možnosť riadiť aj politický, aj ekonomický život. Yumashev ponúkol absolútne opačný pohľad na postoje Putina a odhalil že aspoň pred 20 rokmi ten bol tvrdým zástancom ústavných princípov a občianskych slobôd.

Oponenti Putina sa ocitli v ťažkej situácii. Jeľcin a jeho tím je pre väčšinu z nich teraz ikonou, – „posvätná krava“, nepodliehajúca kritike. Preto si nemôžu dovoliť priamo obviniť Yumasheva z klamstva. Ale uznať terajšieho prezidenta ako obrancu demokracie tiež nie sú schopný. Pár dní zjavne boli v šoku, až teraz začali   diskutovať, načo povedal to čo povedal, a prečo to urobil presne teraz.

S hľadiska opozičných expertov to môže byť pokus o opravenie medzinárodnej a vnútornej reputácie Putina, vážne postihnutej v posledných rokoch. Predpokladajú aj to že rozhovor Yumasheva sa stal reakciou na početné publikácie, venované výročiu vlády Primakova, v ktorých ten bol vykreslený ako múdry vodca a najlepšia alternatíva Putinovi po rezignácii Jeľcina.

Rusi si zachovali dobrú spomienku na Primakova. Bol to výrazne ľavý politik, stúpenec tzv. „čínskeho smeru“ rozvoja krajiny – regulovaná štátom trhová ekonomika bez zbytočných politických slobôd. Jeho vláda dosiahla čiastočnú ekonomickú stabilizáciu a trošku zlepšila ľudom život. Keď ho Jeľcin prepustil z funkcie premiéra iba po 8 mesiacoch práce, 81% Rusov bolo proti tomu (https://bd.fom.ru/report/cat/pow_gov/government_primakov/o904901).

Ale netreba zabúdať že Primakov v rokoch 1991 – 1996 pôsobil najprv v KGB a neskoršie bol na čele spravodajskej služby pre zahraničie, inak povedané – vedúcim medzinárodnej špionáže. Jeho spojenie s mocenskými štruktúrami nebolo menším, ako u Putina. Mal aj veľmi podobnú mentalitu.

V roku 1999, cestujúc s oficiálnou návštevou do USA, zistil že NATO vyriešilo bombardovať Juhosláviu a nariadil otočiť lietadlo nad morom a vrátiť sa do Moskvy (tzv. „Primakovova slučka“). Tento krok sa považuje ako prvý protizápadný útok Ruska po páde „komunistickej“ moci.

Viem z osobnej skúsenosti že veľmi podozrivo pozeral na všetkých politikov „novej vlny“, objavivších sa začiatkom 90. rokov. Aj Putin patril do tejto kategórie. Podľa Yumasheva, Primakov dvakrát žiadal Jeľcina aby ten prepustil Putina z riadenia FBS. To sa nestalo len preto že jeľcinský tím vtedy hodnotil Putina ako modernejšiu a „demokratickejšiu“ protiváhu a alternatívu Primakovovi.

Ak by naozaj Primakov prišiel na miesto Jeľcina, jeho politika by sa nesilne rozlišovala s tou, ktorú teraz uskutočňuje Putin. A prebehala by v štýle, vysvetlenom ešte jedným činiteľom AP (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/502377/dlhy-stat-putina.html). Príkaz sledovať Javlinskeho vôbec nie je v rozpore s tým, čo vieme o Primakovovi.

Ale aj reakcia Putina na to vyzerá dosť pravdepodobne. Určite si potreboval byť istý že to bolo schválené prezidentom – takáto situácia obsahovala príležitosť obrovského škandálu, v ktorom by jeho urobili vinníkom. A hrozba rezignácie asi zodpovedala jeho vtedajším presvedčeniam. Už som písal o proeurópskych náladách Putina na skorej etape jeho prvého prezidentstva (https://program2.blog.pravda.sk/2019/08/14/europsky-napad-vladimira-putina/).

Nie je jasné, či majú tieto informácie nejaký prakticky význam. Za 20 rokov sa Putin veľmi zmenil. Ale je dôležite vedieť že Rusko malo na konci 20. st. reálnu šancu si vybrať iný smer. Je to ešte možné aj dnes. Základy slobodnej a otvorenej svetu spoločnosti, urobené Michailom Gorbačevom (Михаил Горбачев) a jeho spolupracovníkmi v 80. – 90. rokoch, môžu ešte byť požadované v dohľadnej budúcnosti.