Vasil Lipitsky

Skoro denne vídame v televíznych správach ako lode mimovládnych organizácií zachraňujú nešťastných utečencov, ktorí sedia, plnený ako slede v sudoch, na nafukovacích lodičkách alebo na pltiach. Určite to tam nie je komfortné a bezpečne, ale nevyzerá že idú ku dnu. Takáto záchrana sa zdá byť profylaktickou a viac pripomína prestup cestujúcich z miestneho autobusu do diaľkového vlaku. Média však tvrdia že veľa ľudí už zahynulo v mori a preto vyžadujú preventívne opatrenia.

Záchranári nečakajú na tiesňový signál, plávajú pri africkom pobreží, kým sa neobjavia potenciálni obete. Je to úplne nadštandardné: ísť ratovať niekoho, kto v tej chvíli ešte ani nevyplával z pobrežia.

Uchraňovať obete stroskotania lodi je náročná a ušľachtilá úloha. V súčasnom svete vlastníci takejto lode riskujú dostať za poskytnutú službu obrovský účet. Ale mimovládky plnia svoju misiu úplne nezaujato.

Vieme že nič sa nedá dostať zdarma. Keď robia takúto službu, niekto za ňu platí. A nemalé peniaze – kúpiť alebo prenajať loď a zamestnať posádku nie je lacné.

Nebudem sa pýtať od koho dostávajú peniaze a ako vedia kde majú plávať, ako v obrovskom mori vedia nájsť malú loď. Nebudem sa čudovať prečo, ak sa podarí zachrániť skupinu utečencov, nevykladajú ich na najbližšom brehu (v Afrike), ale prenášajú ich stovky kilometrov do Talianska alebo Španielska.

Nechcem ani komentovať konšpiračné teórie, že záchranári sú domnele spojený so zločineckými organizáciami, zarábajúcimi veľké peniaze prepravovaním utečencov do Európy, a fungujú na ich náklady. Budem predpokladať, že iba úprimne chcú ochrániť ľudské životy. A v tom sme s nimi my všetci solidárny.

V takomto prípade asi nie je rozumné provokovať utečencov na strašne nebezpečnú morskú cestu, dávajúc im uistenie o spasení. Keď by nevedeli že v blízkosti od brehu ich už čakajú záchranári, asi by sa nerozhodli plávať na preťažených pltiach.

Keď niekto má peniaze na nákup lode, nebolo by lepšie ich použiť na to, aby sa ľudia nikam vôbec nesťahovali a dostali by dôstojný život u seba doma? Keď sú štáty schopné strácať miliardy eur na pomoc utečencom, nebolo by lepšie im ju poskytovať tam, kde trvale bývajú?

Nie je tajomstvo že iba časť utečencov pochádza z miest, kde prebiehajú vojny alebo vznikol hlad a kvôli tomu boli nútení opustiť svoje domovy. Zvyšok sú prisťahovalci, ktorým netreba zachovávať svoje životy. Oni len chcú zlepšiť životné podmienky. Keď mame potrebu im pomôcť, prečo to nerobíme v ich vlasti?

Prečo vlastne mame takúto potrebu? Mnoho Európanov úprimne cítia zodpovednosť za katastrofálny stav niektorých afrických a ázijských krajín a národov a hodnotí ho ako výsledok koloniálnej minulosti. Málokoho napadne že tento pocit tiež je… dedičstvo kolonializmu.

V roku 1899. Rudyard Kipling (Sir Joseph Rudyard Kipling, 1865 – 1936)  opublikoval slávnu báseň „Bremeno bieleho muža“ („The White Man’s Burden“), považovanú za manifest kolonializmu. Odôvodnil poslanie Európanov ako veľkých bielych bratov iných národov s povinnosťou viesť ich a učiť, pretože sami nie sú schopní zariadiť svoj osud.

Asi myslíme podobné až doteraz, neveríme že iné národy sa zvládnu o seba postarať. Preto sme otvorili dvere pre prisťahovalcov, preto rozhorčení voči tým, ktorí im vytvárajú prekážky, preto sympatizujeme s tými zachránenými na mori.

Ale musíme sa opýtať: či nerobíme zlú službu tým, komu chceme pomôcť? Keď sa z ich vlastných krajín odsťahuje aktívnejšia časť obyvateľstva, aký to bude mať vplyv na život tých, kto tam zostane? Vidím iba jednu možnosť – budú ešte chudobnejší a dostanú sa až do humanitárnej kalamity.

Preto si myslím, ak chceme zachrániť čo najviac životov, musíme zmeniť stratégiu a podporovať ľudí v miestach ich trvalého pobytu, aby sa ani nepotrebovali sťahovať do iných krajín.