Vasil Lipitsky

Nepríjemné slovo „idiot“ nebolo kedysi ani urážlivé. Má pôvod zo starogréckeho ἰδιώτης – „samostatná, súkromná osoba“ – a dlho neznamenalo nič viac. V antickom Grécku v určitom období tak nazývali občanov, ktorý bývali izolované, na samote, mimo obec, a preto sa nezúčastňovali verejného života.

Písal som o tom, že starovekí Gréci boli až mimoriadne politicky aktívni (https://program2.blog.pravda.sk/2020/05/30/nieco-o-demokracii/). Spočiatku pojem „idiot“ nemal pre nich negatívnu konotáciu. Ale, po vzniku tzv. Aténskej demokracie (6. st. pred Kr.), už hodnotili pasívne správanie niektorých spoluobčanov ako hlúpe a nenormálne. Preto postupne začali menovať idiotmi všetkých nie veľmi múdrych ľudí a ten názov stratil sociálny a politicky význam.

Veci sa v dnešnej dobe zmenili. Ľudí, ktorí sa nechcú zúčastniť verejného života, teraz voláme „mlčiaca väčšina“ („Silent majority“), akoby uznávajúc, že práve toto je normálne správanie. Ten výraz ako prvý použil v roku 1920. vtedajší americký prezident Warren Harding (1865.-1923.), zdôrazňujúc, že vyjadruje vôľu väčšiny populácie. Keby to počuli starovekí Gréci, určite by uznali, že ten je pravý idiot v urážlivom zmysle slova.

Potom vznikol koncept, podľa ktorého „mlčiaca väčšina“ je základom sociálnej stability. Začali ju dávať do protikladu k „hlučnej menšine“ – politicky aktívnej časti obyvateľstva, ktorá neustále vyžaduje destabilizujúce zmeny. Takže „idioti“ (v pôvodnom, starogréckom zmysle tohto pojmu) teraz vyzerajú ako bašta spoločnosti. A horlivých občanov naopak považujeme za idiotov v modernom význame slova.

Všeobecne sa verí, že každá vláda je spokojnejšia s „mlčiacou väčšinou“, ktorá nevytvára žiadne problémy, ako s „hlučnou menšinou“. Keď vypuknú nejaké protesty, orgány hneď vyhlasujú, že sa v nich zúčastnili len extrémisti, radikáli a margináli (inak povedané – idioti) – a slušní občania, ktorí tvoria majoritu, sedeli doma a potichučky podporovali vládu.

S týmto záverom nesúhlasil známy francúzsky filozof Jean Baudrillard (1929.-2007.). V knihe „V tieni mlčiacej väčšiny, alebo na konci sociálneho“ („A l’ombre des majorités silencieuses, ou la fin du social“, 1982.) konštatoval, že táto vôbec nikoho nepodporuje. Ľahostajnosť je jej podstatou, je to jej jediná vlastnosť.

Tichá podpora majority je len ilúzia akejkoľvek moci, brániaca jej v správnom hodnotení situácie v spoločnosti. Preto zmeny verejnej mienky sú pre úrady často neočakávané a výsledky volieb nezodpovedajú ich predpokladom.

Už sme si zvyknutí, že za strany, ktoré tvoria vlády, skoro všade hlasuje iba relatívna väčšina voličov, zatiaľ čo zvyšok (t. j. absolútna väčšina) vyberá strany, ktoré sa nedostali do parlamentov a vlád, alebo nehlasuje vôbec. De facto nám vládne ta istá „hlučná menšina“, ktorá si iba pripisuje podporu „Silent majority“ a zobrazuje svojich politických súperov ako… tiež „hlučnú menšinu“.

Je to paradox súčasnej demokracie. „Mlčiacu väčšinu“ môžeme chápať ako potenciálne najväčšiu a najvplyvnejšiu stranu, pritom nemajúcu žiadnu reprezentáciu v štátnych orgánoch. No, keď Baudrillard mal pravdu, nemá aj vlastnú politickú vôľu – ani ju nezaujíma, čo sa deje na verejnej scéne.

Ako sme prišli na to, že „idioti“ (v starogréckom zmysle) sa stali väčšinou obyvateľstva? Najprv sú na to historické príčiny. Aténska demokracia, hoci existovala približné 300 rokov, sa stala skôr výnimočným javom po celom svete. V iných krajinách účasť ľudu na veciach verejných bola (keď vôbec bola) oveľa obmedzenejšia. Nemáme hlboké tradície politickej činnosti.

Čo sa týka súčasnej zastupiteľskej (reprezentatívnej) demokracie, teraz je síce v kríze. Ľudia sú sklamaní z výsledkov, ktoré im prináša, preto nie sú nadšený zúčastňovať sa v jej procedúrach a inštitúciách. Terajšia vládna kríza nás nevyhnutne ešte viac presvedčí o ich neschopnosti a dokonca nezmyselnosti.

Takže sa potvrdzuje príslovie, preformulujúce citátu z Edgara Allana Poea: idioti (a to v obidvoch zmysloch) sú najsilnejšia strana, pretože sú vždy a všade vo väčšine.

Môžete si tiež prečítať moje ďalšie články aj tu: https://lipitskiy.blog.sme.sk/

Aj tu: https://www.noveslovo.sk/search/node/Vasil%20Lipitsky

Už teraz aj tu: https://dennikstandard.sk/author/lipitsky/