Vasil Lipitsky

Na prvý pohľad sa zdá, že medzi osobami, uvedenými v nadpise, nie je nič spoločné. Neponáhľajme však k záverom.

Situácia okolo nedávneho otrávenia opozičného ruského blogera a aktivista Alexeja Navaľneho (https://program2.blog.pravda.sk/2020/08/29/kto-otravil-navalneho/) sa vyvíja podľa úplne rovnakého scenára, ako v prípade skoršieho (rok 2018.) pokusu o vraždu bývalého ruského a anglického agenta Sergeja Skripala (Сергeй Викторович Скрипаль) a jeho dcéry.

Posúďte sami. Takto v obidvoch prípadoch vyzerá sled udalostí:

– Dochádza záhadné otrávenie.
– Lekári (anglickí alebo nemeckí) hlásia, že v tele obete našli stopy jedu.
– Experti (anglickí alebo nemeckí) identifikujú jed ako ruskú chemickú zbraň,   neinformujúc, ako na to prišli.
– Vládni reprezentanti (anglickí alebo nemeckí) vyhlasujú, že majú presné a spoľahlivé dôkazy zodpovednosti ruského štátu, no ich nezverejňujú.
– Iné verzie udalostí nespomenuté.
– Všetky argumenty ruskej strany a jej ponuky spoločného vyšetrovania sú odmietané alebo ignorované.
– Západné štáty zavádzajú nové sankcie proti Rusku.
– Svetové a ruské opozičné médiá šíria jedinú informáciu – vina Kremľa je dokázaná. A obviňujú osobne ruského prezidenta, že to prikázal uskutočniť, alebo s takýmto návrhom súhlasil…

Tu sa neudržím iba od jednej pripomienky. Keby nejakí vysokopostavený štátny úradník v Rusku prišiel za prezidentom a tomu aspoň niečo ponúkol ohľadom Navaľného, určite by on už nebol úradníkom. Pre prezidenta (a nielen) ten je nikto a volá sa „nič“. Nemyslím si, že jeho ignorancia je správna politika. Ale reálne je takáto, a Kremeľ to stále zdôrazňuje.

Vzniká dojem, že v kauze Navaľného si Nemci jednoducho požičali starý anglicky Skripalovský scenár. Už to raz fungovalo – prečo by vymýšľali nový?

Slávny ruský básnik Michail Lermontov (Михаил Юрьевич Лермонтов, 1814.-1841.) kedysi poznamenal: „Все это было бы смешно, Kогда бы не было так грустно…“ („To všetko vtipné bolo by, Keby to nebolo tak smutné…“ – „А. О. Смирновой“. 1840.). To je veľmi vhodné pre daný prípad.

Nemá žiadny zmysel opakovať dôvody proti mainstreamovej verzii – nikto ich nepočúva. Nedávno sme prežili podobné na Slovensku: pod politickým a mediálnym nátlakom takmer všetci občania boli v takej miere presvedčení vinou Mariána Kočnera, že jeho oslobodenie súdom doslova spôsobilo šok a pocit sklamania.

Je zaujímavé, že verejná nespokojnosť je viac nasmerovaná k súdu, ako k tým, ktorí vytvorili v spoločnosti mylný dojem o úplnosti a jasnosti dôkazov o vine obžalovaného: sudcovia sú zlí, asi preto, že neposlúchli médiá! Avšak aj pred tým sa vyjadrovali rozumné pochybnosti, ktorým vtedy málo kto venoval pozornosť (https://program2.blog.pravda.sk/2019/11/23/threemova-teorema/).

A to sa tiež deje nie prvý krát! Hneď po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vtedajšia opozícia a príbuzne médiá krivo obvinili z toho činu… predsedu vlády a ministra vnútra. To ich preklínali na námestiach! To ich hlavy žiadali protestujúci!

Verejnosť tomu rýchlo uverila a nepočúvala žiadne protiargumenty, ani nechcela počkať na výsledky vyšetrovania (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/478430/pripomienky-o-situacii-okolo-vrazdy-reportera.html). Keď sa ukázalo, že ten zločin mal úplne iný pôvod, nikto sa falošne obvineným ani neospravedlnil. Aj na tej chybe sa nikto nepoučil – politici a médiá okamžite začali hľadať a očierňovať ďalších podozrivých.

„Len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy“ – vyhlasuje Ústava SR (Čl. 50,1). Iba súd, nie akíkoľvek politici, nie experti, nie médiá, nie verejnosť! Mnohí však tento princíp vôbec nerešpektujú.

A nielen na Slovensku: ako vidíme, aj v iných krajinách vyšší činitelia, nehovoriac o médiách, si dovoľujú určovať vinníkov bez žiadneho súdneho rozhodnutia.  Nepovieme, že Veľká Británia alebo Nemecko nie sú právne štáty. No aj tam zabúdajú na prezumpciu neviny, ak im to vyhovuje.

Karl Marx (1818.-1883.), parafrázujúci Georga Hegela (Georg Wilhelm Friedrich Hegel, 1770.-1831.), tvrdil: dejiny sa opakujú dvakrát: prvý raz v podobe tragédie, druhý krát ako fraška („Hegel bemerkte irgendwo, daß alle großen weltgeschichtlichen Tatsachen und Personen sich sozusagen zweimal ereignen. Er hat vergessen, hinzuzufügen: das eine Mal als Tragödie, das andere Mal als Farce.“ – „Der achtzehnte Brumaire des Louis Bonaparte“, 1852.). Teraz pozorujeme ďalší príklad opakujúcich sa udalostí.

Neponúkam Rusom, aby ocenili humor situácie a pozreli na to ako na frašku. Ďalšie sankcie určite zhoršia ich život. Pokles reputácie ich štátu spôsobuje nepríjemné následky nielen v oficiálnych medzinárodných vzťahoch, ale aj v obchodných, kultúrnych a humanitárnych väzbách. Stále viac sa cítia žiť v nepriateľskom prostredí.

Tu nastáva skutočne Cicerova otázka: komu to prospieva („Cui bono…?“- Cicero: Pro Roscio Amerino“, 84, 86)? Podľa mňa, ekonomické dôvody tu nie sú hlavné: zavedené sankcie robia problémy aj ich autorom. Na prvom mieste sú politické ciele.

Tragédia Kuciaka a Kušnírovej bola cynicky (a úspešne) použitá vtedajšou opozíciou, aby sa dostala k moci. Aj tu vidíme paralelu: tlak na Rusko je zameraný na zmenu tamojšej vlády. Západní vodcovia tam preferujú mať ľudí, zdieľajúcich ich hodnoty. Asi si myslia, že zhoršenie života prinúti Rusov požadovať zmeny.

Nie som si istý, že sa to podarí takýmto štýlom. Dlhé roky tzv. „studenej vojny“, ktorá v skutočnosti sa už zase vrátila (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/481568/studena-vojna-sa-vratila.html), iba upevnili režim v ZSSR. Zmeny vznikli len vtedy, keď boli obnovené priateľské vzťahy medzi Západom a Východom, keď sovietski občania pochopili, že nie sú obklopený protivníkmi…

Ako vidíme, tri úplne odlišné prípady (a ich hlavné postavy) sú si svojím spôsobom veľmi podobné. V každom z nich sa pod rúškom ušľachtilých a humanistických zámerov dochádza k manipulácii s verejnou mienkou na čisto politické účely.