Vasil Lipitsky

Ľudský mozog je nadstavený tak, že potrebuje klasifikovať každú vec alebo jav. Ak pre niečo nájdeme názov a zaradíme to medzi ostatné podobné predmety, nadobudneme pocit, že rozumieme jeho podstate. Hoci nie je to úplné tak, klasifikácia je dôležitým nástrojom poznania a niekedy pomáha k lepšiemu pochopeniu informácií o okolitom svete.

Hlavným bodom svetovej agendy je dnes bezpochyby vojna na Ukrajine. Aká je a čím sa líši od iných konfliktov, bohato zastúpených v histórii?

Prvá otázka – je to vôbec vojna? Ukrajinci sú si tým istí. No Rusi to odmietajú a používajú eufemizmy, aby aspoň nejako pomenovali to, čo sa tam deje.

Majú na to určité dôvody. Vojenskí odborníci definujú vojnu ako ozbrojený konflikt, v ktorom sú súperiace skupiny tak rovnocenné, že je výsledok bitky neistý. Mocenské konfrontácie medzi silnými a slabými protivníkmi sa zvyčajne nazývajú inak. Ale zatiaľ nás udalosti nepresviedčajú o drvivej výhode jednej zo strán. Avšak z normálneho (teda neodborného) ľudského hľadiska, keď sa armády dvoch štátov navzájom ničia, to je naozajstná vojna.

Vedci klasifikujú vojny na základe nasledujúcich kritérií: rozsah (svetové alebo lokálne), ciele (oslobodzujúce, dobyvateľské alebo rozptyľovacie), sociálny obsah (triedne, náboženské), geopolitický význam (imperialistické, koloniálne), metódy (obranné alebo ofenzívne), morálne hodnotenie (spravodlivé alebo nespravodlivé), používané zbrane (jadrové alebo „obyčajné“), zloženie nepriateľov (vonkajšie alebo vnútorné – v prípade „občianskej“ vojny) atď.

V ruských/sovietskych dejinách sa stretneme aj s neštandardným pojmom „vlastenecká“ vojna. Toto je špeciálny názov bojov proti Napoleonskej invázii v roku 1812 a proti nacistom v rokoch 1941-45. Kritériom je tu nielen odolnosť voči agresorom, ale aj masový celoštátny charakter odporu. V krajinách mimo bývalého ZSSR a tzv. socialistického tábora sa podobná kategória nepoužíva.

Z príbehu vieme, že každá z bojujúcich strán odkazuje vojnu do druhu, ktorý ju predstavuje v tom najlepšom svetle. A v histórii sa väčšinou zachováva hodnotenie, dané víťazom.

Počas 8 predchádzajúcich rokov sme pozorovali na Ukrajine občiansku vojnu – jej vláda  túžila aby silou usmernila donbaských separatistov, ktorých, podľa Minskej dohody, všetci, vrátane Rusov, vtedy uznávali ako ukrajinských občanov. Od momentu, keď Rusko uznalo samostatnosť republík Donbasu a zapojilo sa do bojov na ich strane, táto vojna na prvý pohľad zmenila svoj obsah a už nie je občianska.

Existuje však názor, že konfrontácie medzi bývalými časťami ZSSR je možné považovať aj za občianske v širokom zmysle. Ako vieme, Sovietsky zväz sa zrútil pokojne a bez ozbrojených kolízií, ale zanechal po sebe veľa nevyriešených problémov. Na jeho bývalom území sa z času na čas rozohrávajú konflikty, ktoré niektorí odborníci nazývajú „oneskorené“, pretože ich pôvod siaha až do starých čias.

Aj keď tento prístup má racionálne zrno, podľa mňa nie je úplne politicky korektný, pretože bojujúce strany sú nezávislé štáty, existujúce už 30 rokov. Bývalý vzťah a dlhodobá spoločná história národov nenahrádza ich súčasnú samostatnosť.

Nadšený podporovatelia Ukrajiny tvrdia, že táto vedie vlasteneckú vojnu. To je tiež prehnané. Určite bráni svoje územie, no nevidíme v tom celonárodnú účasť. Rozsah emigrácie, do ktorej sa zapojilo mnoho mužov vo vojenskom veku, ukazuje, že nie každý súhlasí aby bojoval za svoju vlasť. Nie je nič počuť ani o partizánskom hnutí na časti územia, ktorá sa ocitla pod kontrolou ruskej armády. Naopak, ako informuje Euronews, tamojšie obyvateľstvo sa hromadné vracia do miest trvalého pobytu (https://ru.euronews.com/2022/07/21/ukraine-2107ma).

Pre Ukrajincov je to obranná vojna proti vonkajšieho nepriateľa. Čo sa týka jej spravodlivosti, o tom pochybujem, ako už som špeciálne písal (https://program2.blog.pravda.sk/2022/03/29/moze-byt-vojna-spravodliva/).

Z hľadiska Rusov všetko vyzerá inak. Chvalabohu používajú len obyčajné zbrane, hoci majú aj jadrové, čo veľmi trápi celé ľudstvo. Bojujú na cudzom území a vyhlásili za cieľ ho oslobodenie od terajšieho suveréna. Ale podľa skoro celého ostatého sveta  je to dobyvateľská vojna. Jej hlavná metóda je ofenzíva.

Niektorí experti si myslia, že táto vojna je predovšetkým rozptyľovacia – určená na to, aby odvrátila pozornosť Rusov od vnútorných problémov. Nevidím však v súčasnom Rusku také výzvy, pre ktoré by stálo za to krviprelievanie. Samo o sebe robí Rusom oveľa väčšie ťažkosti, ako tie, ktoré mali pred tým.

Keď sa pozrieme na geopolitický aspekt prebiehajúcich udalostí, uvidíme že každá ich strana sa snaží rozšíriť zóny vplyvu. Ukrajina mala na pláne sa pripojiť do NATO, čo by posunulo jeho vplyv ďaleko na východ. Rusko v tom Ukrajine odporuje a teraz túži distribuovať svoj vplyv čo najďalej na západ ako je to možné.

Vojny s cieľom prerozdelenia území a sfér vplyvu Vladimír Lenin nazýval imperialistickými. Obidve krajiny sa zúčastnili v konflikte, typickom pre éru imperializmu, na pozadí ktorého sú nie národné, ale len oligarchické a geopolitické záujmy a ambície.

Asi si niekto mysli že táto éra už pominula. Ale vláda USA sa stále tvári ako centrum celosvetovej ríše, organy EU opakujú metódy americkej politiky a ruské vedenie, hnané nostalgiou, chce vrátiť imperiálny význam. V podobnej situácii, podľa toho istého Lenina, progresívne sily na obidvoch stranách frontu by mali priať porážku svojim vládam. Pred 100 rokmi takáto taktika priniesla úspech boľševikom – no to neznamená, že je možná a efektívna aj dnes.

Čo je pre mňa nepochybné – že akákoľvek vojna, bez ohľadu na jej vlastnosti, patrí do jedného druhu javov – neľudského a zločinného.