Vasil Lipitsky

V minulom roku UNESCO (United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization) pridala ruiny starorímskeho vojenského tábora Gerulata (Gerulatis) v Rusovciach do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Na počesť tejto udalosti sa tam nedávno otvorila nová expozícia. Naša verejnosť to privítala s veľkým nadšením – až s pocitom národnej pýchy. Ale… vlastne prečo?

Nechcem povedať nič zlé k samotnému antickému kastelu – je to veľmi zaujímavý a poučný pomník a zaslúžil si medzinárodné uznanie. Žiaľ nemá nič spoločné s dejinami Slovákov. Nie sme potomkovia Rimanov. Nie je dokázané ani to, že vtedy (2.- 4. st. po Kr.) naši predkovia už bývali na brehoch Dunaja.

No aj keby áno, hlavné je iné: Rimania sem prišli ako agresori a okupanti. Gerulata bola jedna z ich vojenských základní, odkiaľ kontrolovali porazené územia a uskutočňovali „špeciálne operácie“ proti kmeňom, vzdorujúcim ich útlaku. Páchali početné vojnové zločiny: mučili a zabíjali zajatcov a civilistov, lúpili miernych občanov…

Ovídius poeticky nazval nimi obsadené krajiny „Územia rímskej sily“ („Romana potencia terris“- „Metamorphoseon“, XV,553) – naozaj udržiavali svoju obrovskú ríšu iba silou. Čo sa týka ich povestnej „civilizačnej misie“, mnohý moderní historici ju považujú za čistú rímsku propagandu – v skutočnosti len zničili originálne kultúry podmanených národov.

Z vyššie uvedeného vyplývajú otázky: ak máme tak radi prastarých okupantov, že ich obdivujeme a oslavujeme, prečo odsudzujeme ich súčasných nasledovníkov? Prečo sympatizujeme s antickými útočníkmi ale nie s ich obeťami? Znamená to, že zásadne nič nemáme proti brutálnej zahraničnej invázii a imperiálnemu správaniu?

„Nič nie je nové pod slnkom“ – údajne povedal kráľ Šalamún, – „Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane“ (Kaz. 1:9). Očividne to platí aj pre dvojaký meter, s ktorým pristupujeme k historickým aj k dnešným udalostiam.