Vasil Lipitsky

Náš štát sa, Bohu chvála, nezúčastňuje v rusko-ukrajinskej vojne, ale úspešne vedie bojové akcie na svojom území. Už zvíťazil nad „ruskými“ vajcami a zmrzlinou – tieto sú úplne porazené až zničený. Týka sa to však len ich názvov. Samotné výrobky nikam nezmizli a nezmenili ani receptúru. Prešli asi z otvorenej proruskej propagandy k tajnému vplyvu, zákerne pôsobiac cez žalúdky obyvateľov.

Keď považujete podobné opatrenia za vrchol hlúposti, tak sa mýlite. V iných krajinách odmietli aj použitie písmen, ktorými Rusi označujú svoju vojnovú techniku. Na šťastie ruský jazyk má inú abecedu (cyriliku), inak by zakázali aj všetky knihy a noviny, keby boli napísané rovnakými písmenami, ako bojové rozkazy agresora.

Nemyslím si že takéto kroky zastavia vojnu a vôbec nejak ovplyvnia Rusov. Je však jasné, že európsky politici toto uskutočňujú pod tlakom radikálne naladenej časti verejnosti. Tá aktívne vyjadruje svoju nespokojnosť – protiruské ekonomické a personálne sankcie sa nezdajú byť veľmi účinné. Preto žiada odmietnutie ruských nosičov energie, dokupujúc ktorých v podstate financujeme inváziu na Ukrajine.

Čo majú robiť krajiny, hospodárstvo ktorých závisí od ruského plynu a ropy? To sa nedá zmeniť za pár dní či dokonca mesiacov. Napriek tomu už vznikli iniciatívy, vyzývajúce bežných občanov, aby sami ukončili používanie plynu v domácnostiach. To by obmedzilo jeho spotrebu a následne objem nevyhnutných nákupov. Kvôli tomu by Rusko malo menej peňazí na tanky a muníciu.

Ale ako to uskutočníme? Byty v mestách vôbec nie sú urobené na život bez plynu. Budeme variť vonku na ohni a ohrievať sa z krbu? Alebo na to všetko použijeme len elektrické spotrebiče – a to v podmienkach stúpajúcich cien za energiu?

Okrem toho výroba elektriny tiež čiastočne závisí od palív ruského pôvodu. Ušetríme na jednom mieste – stratíme viac na druhom. Dokonca aj na úrovni domácností vyzerá vzdanie sa ruského plynu veľmi komplikovaným až nemožným aktom.

Teraz sa diskutuje o diverzifikácii zdrojov nosičov energie, najmä nahradenie ruského plynu katarským alebo americkým skvapalneným produktom. Ten však potrebuje špeciálne vybavenie a infraštruktúru, ktoré ešte nemáme. Okrem toho USA je ďaleko, doprava po mori nie je lacná a je zraniteľná kvôli stále sa zosilňujúcim búrkam a hurikánom. Čo sa týka Kataru, závislosť od dosť radikálneho islamského štátu, podozrivého z financovania terorizmu, nevyzerá prijateľnejšie, než od Ruska.

Vo svetle vyššie uvedeného boj proti vajíčkam, zmrzline a písmenám už nevyzerá tak hlúpo. Vykazuje solidaritu s Ukrajinou a je bezpečný z praktického hľadiska. Usmerňuje úprimné ľudské city k symbolickým, ale takmer neškodným činom.

Postoj ľudí k súčasnej vojne do značnej miery určujú emócie. Je to normálne, ak hovoríme o bežných občanoch, z ktorých nie všetci sú pripravení aby do hĺbky analyzovali príčiny a možné dôsledky udalostí. Ale keď emócie riadia politikmi, zodpovednými za praktické riešenia, to už nie je bezpečné pre štát.

Preto prajem európskym vládam aby ich súcit s Ukrajincami nedonútil vynechať záujmy vlastných národov. Pokračujeme v humanitárnej podpore, dokonca aj súhlasíme so symbolickými gestami – ako vyhostenie diplomatov a zmena niektorých názvov. No radikálne ekonomické kroky, za ktoré budeme platiť nielen my, ale aj naši potomkovia, nie sú vôbec dobrými nápadmi.

Podlá prieskumu Ústavy experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV, tretina Slovákov verí, že vojnu na Ukrajine vyvolal Západ (https://domov.sme.sk/c/22873296/rusko-ukrajina-vojna-invazia-prieskum-slovensko-propaganda.html). Je to veľká časť obyvateľstva, ktorej postoj by nemal byť ľahostajný pre politikov.

Viac ako presvedčivé víťazstvo strany Viktora Orbana vo voľbách v Maďarsku ukazuje, že tamojší (susedskí!) voliči preferujú pragmatický prístup k medzinárodným vzťahom, bilanciu celoeurópskych a národných záujmov s prioritou tých posledných. Neoplatí sa to aj pre Slovensko? Radšej porazme „ruské“ vajcia, než eskalujme konfrontáciu do bodu, odkiaľ niet návratu.