Vasil Lipitsky

Niektorí ľudia hneď odpovedajú na túto otázku: „Samozrejme! Napríklad keď krajina čelí agresii alebo sleduje dobrý až svätý cieľ!“. Ale pre iných je každá vojna odsúdeniahodná pretože je to v podstate legalizované zabíjanie a brutalita.

Od ahinsa po bellum justum

V indických náboženstvách je zo staroveku až dodnes najdôležitejší princíp ahinsa – neubližovanie živým tvorom. Napriek jeho stáročnej prevalencii je ťažké tvrdiť, že Indiáni bojovali oveľa menej ako iné národy.

Ranní nasledovníci Ježiša tiež jednoznačne odsudzovali násilie a vojnu. Najprv kresťania odmietali službu v armáde a nebrali do rúk zbraní, radšej sa nechali zabiť, než aby zabíjali iných. Ale vojny sa neskončili a takýto postoj postupne prestal byť všeobecne prijímaným.

Po stáročia myslitelia skúšajú zosúladiť morálku a vojnu. Ako kompromis medzi morálnym ideálom a tvrdou realitou života navrhli niektorí filozofi koncept spravodlivej vojny (bellum justum). Podľa toho nie sú všetky vojny rovnaké – niektoré sú prípustné až nevyhnutné a nepodliehajú morálnemu odsúdeniu.

V 13 st. sv. Tomáš Akvinský v diele „Suma teologická“ („Summa theologiae“) rozvinul myšlienky Aristotela, Cicera a sv. Augustína a sformuloval podmienky, za ktorých vojna môže byť považovaná ako spravodlivá. Podľa neho to sú: legitimita vládcu, na príkaz ktorého sa vojna vedie; spravodlivá príčina („aby tí, ktorí sú napadnutí, boli napadnutí, pretože si to zaslúžili niektorými svojimi skutkami“), spravodlivý úmysel (potvrdiť dobro alebo zastaviť zlo) (Summa, v.VII, q.40.).

Ak pozrieme na to, čo sa dnes deje na Ukrajine z hľadiska týchto kritérií môžeme prísť na zvláštny záver. Rusko aj Ukrajina majú legitímne vlády a rovnako spĺňajú prvú podmienku Akvinata. Keď pred 8 rokmi Ukrajina zaútočila na samozvané republiky Donbasu, mala na to spravodlivú príčinu (tieto porušili ústavu) aj spravodlivý úmysel (aby zachránila územnú celostnosť krajiny a potrestala separatistov).

Avšak keď teraz Rusko napadlo Ukrajinu, tiež malo na to spravodlivé odôvodnenie (chcelo zastaviť osemročné ostreľovanie Donecka, Luganska a ich okolia), ako aj   spravodlivý zámer (ochrániť životy Rusov, ktorí tam tvoria väčšinu obyvateľstva).

To demonštruje, že kritériá Akvinata sú príliš relatívne. Preto verejná myšlienka pokračovala v snahe definovať: akú vojnu môžeme hodnotiť ako spravodlivú. Na to bolo urobených veľa pokusov, ale najčastejšie ich vytvárali len s cieľom, aby ospravedlnili agresie.

Je známy prípad, keď pruský kráľ Friedrich II „Veľký“ povedal svojim právnikom: moja práca je ovládať územia, a vaša – to argumentovať. Na akúkoľvek inváziu sa daju nájsť slušné dôvody. Možno preto ľudia v prvom rade považujú ako spravodlivé práve obranné vojny. Právo štátu (národa) sa brániť proti agresorovi je medzinárodné uznane. Sympatie verejnosti sú tiež zvyčajne na strane tých, ktorí boli napadnutí.

Sú však aj výnimky. Juhoslávia, Irak a Líbya boli napadnuté západnými spojencami, ale len málokto súcitil s Miloševičom alebo Husajnom. Ľudia sú pripravení uznať aj agresiu ako spravodlivú, ak je podľa ich názoru zameraná na dobrý cieľ, no majú pritom veľmi rôzne predstavy o tom, čo je dobré.

Pacifizmus

Tradície ahinsa a skorého kresťanstva tiež ešte ovplyvňujú pomerne široké ľudské masy. Od 19. st. existujú nielen v náboženskej forme, niekedy aj inšpirujú masové občianske hnutia – protesty proti konkrétnym vojnám, alebo preventívne prejavy proti akémukoľvek násiliu v medzinárodných vzťahoch. Začiatkom 20. st. sa takéto presvedčenia a aktivity nazývajú pacifizmus (od lat. pax – mier, facio – vytváram).

Jedným z hlavných problémov pacifizmu je ten, že sa dostáva do ostrého konfliktu s patriotizmom. Dôslední pacifisti nerobia žiadnu výnimku pre obranu vlasti – sú aj proti obrannej vojne. Vyčíta sa im, že provokujú agresorov, odmietajúc im odporovať. Preto, podľa kritikov pacifizmu, ten nezastavuje vojny, ale naopak ich stimuluje.

Pokiaľ sú nezhody obmedzené na teoretické diskusie, všetko je fajn. Ale ak je krajina napadnutá alebo ide do vojny, pacifistov okamžite vyhlasujú za vlastizradcov.

V roku 1914. boľševici na čele s Vladimírom Leninom vyhlásili, že chcú, aby nepriatelia porazili ich krajinu v prvej svetovej vojne. Pritom neboli pacifistami – takto len približovali revolúciu. Väčšina krajanov ohodnotila ich postoj ako zradu.

Na druhý deň po nástupe k moci sa boľševici obrátili na všetky bojujúce štáty s výzvou na okamžité zastavenie vojny (tzv. Dekrét o mieri), ktorý označili za najväčší zločin proti ľudstva. V tom nezískali medzinárodnú podporu a uzavreli separátny mier s Nemeckom, za podmienok ktorého bez boja dali Nemcom rozľahlé územia bývalej Ruskej ríše, vr. dnešné Ukrajina, Bielorusko a pobaltské štáty.

Toto tiež nebolo urobené len z pacifistických úvah. Boľševici verili, že je na prahu svetová revolúcia. Preto im nevadilo, komu patria aké územia – tieto by sa už o minútu zlúčili do jednej Internacionály. Ale vďaka tomuto bludu sa zachránilo tisíce životov. Potom sa komunisti takto už nikdy nesprávali a viedli krvavé vojny vr. agresívne.

V roku 1940. ich skúsenosti opakoval predseda francúzskej vlády maršal Henri Philippe Pétain. Kapituloval nacistickým jednotkám a bez boja odovzdal Nemcom viac ako polovicu Francúzska. Patrioti a antifašisti ho okamžite vyhlásili za zradcu.

Neskoršie a veľmi nesmelo niektorí historici uznali, že kontroverzná politika Pétaina zratovala tisíce, ak nie milióny životov, dovolila aby počas vojny jeho krajina zachránila obyvateľstvo, infraštruktúru a kultúrne dedičstvo. Nebol žiadnym pacifistom, ale chápal, že bez toho všetkého nebude ani Francúzsko.

Je to zásadná otázka: čo máme na mysli keď bránime vlasť? Ak je pre nás ľud hlavnou hodnotou, pokúsime sa ho zachrániť. Ak veríme, že štátnosť, suverenita a územie je to najdôležitejšie, budeme ich brániť nešetriac ľudské životy.

Mierové hnutie

Keď som bol dieťa, často znela v rádiu revolučná pesnička, v ktorej boli približne takéto slová: „Odvážne pôjdeme do boja o moc Sovietov a všetci pre ňu zomrieme“. Pamätám si, ako som sa pýtal rodičov: ak všetci zahynú, ako bude možná sovietska vláda?

Štátnosť, suverenita, územia sú veľmi dôležité, ale tieto pojmy nemajú žiadny zmysel keď nie je národ. Policajti odporúčajú: ak na vás zaútočí ozbrojený lupič, radšej sa nebráňte – zdravie a život sú drahšie než čokoľvek, čo vám môže vziať. Prečo neuplatňujeme toto pravidlo aj na úrovni štátov?

Je snáď jeden prípad, v ktorom je odpor opodstatnený. Ide o situáciu, keď vás niekto chce zavraždiť. V medzinárodných vzťahoch to môže mať formu genocídy – keď cieľom nepriateľa je úplné zničenie celého národa. Ak ľudia vedia, že aj tak zomrú, majú morálne právo sa tomu brániť. Niekedy aj zúfalý odboj, diktovaný beznádejou, je schopný zastaviť vraha.

Vo všetkých iných prípadoch zachovanie obyvateľstva by malo byť hlavnou starosťou vlastencov. Rozpor medzi patriotizmom a pacifizmom pochádza len z nepochopenia absolútnej nadradenosti ľudského života. Všetky ostatné hodnoty sú len jeho derivátmi. Preto vojny nemôžu byť spravodlivé a ich výsledky skoro vždy nestoja za ľudské obete, ktoré sa pre ne priniesli.

Vojna na Ukrajine vyvolala po celom svete tvrdé odsúdenia, namierené proti Rusom. To sa dá ľahko pochopiť ale to je prvá reakcia len na vonkajšiu stránku udalostí. Dúfam, že sa to časom vyvinie do hnutia proti vojnám vo všeobecnosti, bez ohľadu na to, kto a za akým účelom ich vedie.

Po 2 svetovej vojne vznikli v mnohých krajinách masové protivojnové organizácie, ktoré popierali násilie ako prostriedok riešenia medzinárodných problémov. Hoci nezastavili vojny, stále mali určitý vplyv na medzištátne vzťahy. Fungovali skoro 50 rokov, ale po rozpade komunistického systému boli považované za zbytočné – vtedy sa zdalo, že zmizol hlavný zdroj konfrontácie a nebezpečnosti.

Asi to bolo predčasné. Konflikty majú nielen ideologické korene. Teraz znova cítime potrebu celosvetovej solidarity v boji o mier, proti militarizmu a násiliu. Vojna ako jav má byť vyhlásená za neslušnú, ma vždy byť hodnotená ako prejav divokosti, ako čin, nehodný civilizovaného človeka.