Vasil Lipitsky

Bol som si absolútne istým, že Rusi nikdy nezaútočia na Ukrajinu, že manévre pri jej hraniciach a desivé vyhlásenia boli iba blaf. Tvrdil som to aj verejne (https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/15289/310125), považujúc reakcie našich aj západných politikov a médií za prehnané až hysterické.

Je mi ľúto, že som sa pomýlil. Ale už stalo sa to, čo sa vôbec nemalo stať. Situácia sa radikálne zmenila a potrebuje prehodnotenie.

Ruske vedenie zjavné dúfalo, že nimi vytvorené ohrozenia povzbudia Západ, aby spolu rokovali o podmienkach, zohľadňujúcich záujmy Ruska (v pochopení Kremľa). USA a EU však odmietli ruské požiadavky, ale zároveň vyhlásili, že nebudú bojovať za Ukrajinu. Rusi museli buď priznať, že blafujú, alebo naozaj splniť svoje hrozby. Už vieme, čo si z toho vybrali.

Teraz ruská vláda nutne potrebuje niečo, čo by mohla prezentovať svojmu ľudu ako úspech, dosiahnutý touto taktikou. Vojna sama o sebe s nevyhnutnými stratami a obeťami iba dráždi verejnosť. Ale každá vojna sa končí rokovaniami o mieri. Keď bude víťaznou, Rusi majú šancu aby dostali viac, ako chceli pred tým.

Vyhlasujú že nechcú okupovať Ukrajinu. Ale ako dosiahnu zverejnené ciele operácie – demilitarizáciu a denacifikáciu tej krajiny – bez úplnej kontroly nad jej územím a vládou?

Tiež nie je pochopiteľné, čo myslia v Kremli pod pojmom „denacifikácia“. Taký proces prebehal v Nemecku po 2 svetovej vojne a zahŕňal odstránenie bývalých členov NSDAP a ich ideológie z riadiacich orgánov, z systémov vzdelávania, justícii atď.. Na Ukrajine neexistuje ani povinná pre všetkých štátna ideológia, ani ju podporujúca strana – nič analogické.

Rusi stále hovoria o ukrajinských „nacistoch“. Ten pojem má historicky obsah, nie úplne vhodný pre súčasnosť. Nacizmus a nacionalizmus vôbec nie je to isté.

Na druhej strane je očividné, že politika Ukrajiny voči Donbasu bola úplne nesprávna. Dlhé roky sa snažila vyriešiť tento problém silou, ostreľovaním miest, útokmi na separatistov. Teraz má zrkadlové odrazenie svojich činov.

Nevieme ako a kedy sa tá vojna skonči. Nevieme ani ako skutočne prebieha – z každej strany počúvame väčšinou propagandu. Objektívne informácii dostaneme oveľa neskoršie (ak vôbec dostaneme).

Ale už vidíme niektoré dôsledky. Vzťahy medzi bratskými národmi sú úplne zničené, ostali len trosky. Ich zlepenie bude trvať niekoľko generácií. Dôvera k ruskému vedeniu je stratená v celom svete a je veľká otázka, či sa podarí ju niekedy obnoviť.

Ďalšia rana zasadila povojnový poriadok v Európe, ktorý sa začal rúcať ešte kvôli akciám NATO v Juhoslávii a Kosove. Teraz sa to rozšírilo do Ukrajiny. A nie je jasné, kde a kedy sa to zastaví.

Hlavné nebezpečenstvo pre Slovensko nie je v tom, že Rusi z nevedomých dôvodov zaútočia aj na neho. No nimi vytvorený precedens môže sa zdať atraktívny pre iné štáty. Keď si niekto myslí že Trianonská dohoda bude platiť nekonečne, ten sa veľmi mýli. Keď niekto predpokladá, že členstvo v NATO ochráni Slovensko pred možnými nárokmi na jeho územia, nech sa pozrie na Cyprus a Grécko, ktorých obrana sa týmto blokom zredukovala na prázdne vyjadrenia.

Ocitli sme sa na troskách starého svetového poriadku, ale ten, čo ho nahrádza, nesľubuje veľmi pohodlný život.