Vasil Lipitsky

Niekedy sa divím tomu, čo a ako sa deje na politickej scéne. Priatelia sa mi smejú: čo ty vlastne chceš, veď to je Slovensko! Je to naozaj tak, že máme takú špecifiku a všetko robíme inak, ako v ostatných krajinách? Nie som si v tom úplne istý.

Čo majú spoločné kauzy Skripaľ a Kuciak – samozrejme, okrem, ich antiľudského charakteru? Aj v prvom, aj v druhom prípade boli vinníci vymenovaní ešte pred začatím vyšetrovania. Politické nepriatelia nazývajú Vladimíra Putina a Roberta Fico vrahmi – a to v úplnej absencii akýchkoľvek dôkazov o ich vine.

Podľa zákona vina môže byť určená iba súdom. Podľa života vidíme, že ani formality, ani logické argumenty nikoho nezaujímajú. Verejnosti je všetko jasné. Pri takej nálade sa aj vyšetrovatelia nebudú snažiť, aby odhalili niečo iné. Keby sa objavili nové skutočnosti, okolo nich bude ticho: nikto nemá rád priznanie, že sa mýlil.

Podobné udalostí, ktoré sa konajú v rôznych krajinách, nie sú náhodné. To je trend, ktorý dostal názov „post-truth politics“. To znamená do slova: „politika po pravde“, ale používa sa v zmysle „nezávislá od pravdy“, alebo – nepravdivá. Ide o prípady, keď rozhodnutia nie sú urobené na základe skutočností, no naopak – fakty sú vybrané, alebo dokonca vyrábané tak, aby odôvodňovali vyhovujúce rozhodnutia.

Napríklad, keď USA a spoločníci zaútočili na Irak, dôvodom boli zbrane hromadného ničenia, ktoré údajne mal Saddám Husajn. Zbrane sa nikdy nenašli, a neskôr sa odhalilo že pôvodné informácie boli falošné. Ale všetko už bolo vybavené.

„Post-truth politics“ sa využíva nielen pre medzinárodne ciele. Aj vo vnútri krajín ju priťahujú k boju proti politickým oponentom. Jej univerzálnym nástrojom sa stali obvinenia z korupcie. Môžu sa len zriedka dokázať, ale ľudia v nich jednoducho veria. Preto sú schopné zničiť reputáciu aj život akéhokoľvek politika. Tak sa stalo v Južnej Kórei s ex-prezidentkou Pak Kun-hje, aj s brazílskym tiež bývalým prezidentom Lula da Silva, aj s Nikola Sarkozy vo Francúzsku atď.

Aj keď vyšetrovanie a súd obvineného neskôr oslobodia, jedna časť verejnosti tomu nebude venovať pozornosť, zatiaľ čo druhá tomu neuverí a bude nespokojná… so systémom justície, ktorý akoby nesplnil svoju trestnú funkciu, a všetci spolu ho budú aj ďalej považovať za vinného. Taký prístup sa vola „skreslenie potvrdenia“ („confirmation bias“) – nové fakty sa interpretujú výlučne ako potvrdenie svojich existujúcich vier alebo teórií.

Nepravdivá politika je neoddeliteľnou súčasťou verejného života nielen na Slovensku, no na celom svete, a jej podiel neustále rastie. Samozrejme, existovala vždy, ale súčasný rozvoj informačných technológií jej otvoril skutočne nekonečné možnosti. Žijeme v informačnej spoločnosti, kde pravda je to, čo povedali média. Dôležite nie je to, čo bolo v skutočnosti, ale to, čo ukázala TV. V tejto situácii je už obvinenie rozsudkom a trestom.

Dnes už nie sú tvrdé a viditeľné hranice medzi pravdou a nepravdou, vinou a nevinou, faktami a fikciou, ohováraním a objektívnymi informáciami. Presnejšie povedané, to média určujú tieto hranice a posúvajú ich ľubovoľným smerom v závislosti na želaniach svojich majiteľov a zákazníkov.

Na začiatku prezidentstva Donalda Trumpa jeho asistentka Kellyanne Conway, reagujúc na obvinenie z klamstva, povedala, že to nebola lož, ide o „alternatívne fakty“ („alternative facts“ – https://www.youtube.com/watch?v=VSrEEDQgFc8). Tento vyraz sa stal veľmi populárny – najskôr ako žart, ale potom aj ako priznanie, že zverejnené fakty a realita sú úplne iné veci.

Vidíme ako sociálne siete jednoducho blokujú všetko, čo považujú za nesprávne, najmä posudky a politické pohľady alebo morálne hodnotenia, s ktorými ich vlastníci nesúhlasia – šíriť sa môžu iba „schválené“ postoji. Nedávno predemonštrovali svoju silu, „zničivší“ upomenutého Trumpa – prvú osobu prvej svetovej veľmoci. Kto z politikov teraz pôjde proti nim?

Takýmto štýlom sa dá prehovoriť ľudí na čokoľvek, pritom si budú istí, že to je ich slobodný výber. Verejné vedomie a mienka už sú umelo vyrobené, prakticky sú umelohmotné. Rozmýšľame cudzími myšlienkami, správame sa podľa cudzích návrhov, nakupujeme to, čo vyhovuje výrobcom a distribútorom…

Spĺňame neúčinné protivírusové opatrenia, úprimne odsudzujúc tých, ktorí to nerobia, stojíme v riadoch na nezmyselné testovanie, ponáhľame prihlásiť sa na pochybné očkovania. A keď sa niekoho opýtate: prečo sa tak absurdne správa, bude prekvapený: veď bolo povedané v médiách, že je to dobré!

Neverím tomu, že Bill Gates čipuje ľudstvo – no len preto, že podobná technológia ešte neexistuje. Keby už bola, nič by ho (alebo niekoho iného) nezastavilo. Ak by to podporili mediálni magnáti, postavili by sme sa do fronty na čipovanie – a úplne dobrovoľne. Nepravdivá politika však dobre funguje aj bez čipov, preto asi Gates nebude plytvať svojimi peniazmi.

Zostali sme bez orientačných bodov v mori informácií a plavíme sa vetrom a prúdmi, ktoré generujú mainstreamové médiá. Nedáva nám to žiadnu nádej, že niekedy zakotvíme v útulnom prístave.

Aspoň sa budeme snažiť lepšie rozlišovať angažované a objektívne informácie, skutočné a „alternatívne“ fakty. Na to musíme zhodnotiť každú udalosť, každú dôležitú mediálnu správu cez Cícerovú otázku: komu to vyhovuje (Cui bono?, Cui prodest?)? Ak to zistíme, pochopíme, aké a koho záujmy sú na pozadí mediálnych a politických vyhlásení…

Čo týka Slovenska, je zjavné v globálnom trende. Ale bol by som radšej, keby naozaj išlo inou, vlastnou cestou.

Môžete si tiež prečítať moje ďalšie články aj tu: https://lipitskiy.blog.sme.sk/

Aj tu: https://www.noveslovo.sk/search/node/Vasil%20Lipitsky

Už teraz aj tu: https://dennikstandard.sk/author/lipitsky/