Vasil Lipitsky

Vo viacerých krajinách vypukli protesty proti obmedzeniam, namiereným v súvislosti s pandémiou COVID-19. Ich účastníci odmetajú opatrenia, zavedené vládami, nechcú trpieť nepohodlie a ekonomické straty. Podobný odpor máva aj skrytú formu – keď významná časť spoločnosti ticho ignoruje zákroky, stanovené úradmi.

Orgány posudzujú takých obyvateľov ako nezodpovedných, vytvárajúcich hrozbu pre celú populáciu, obviňujú ich zo sebeckosti a individualizmu. Avšak na to sa dá pozerať aj z iného hľadiska.

V prírode je pud sebazáchovy jedným z najsilnejších inštinktov živých bytostí. S ním môžu konkurovať iba túžba po plodení a zahraná potomstvá – aj to nie vždy. V určitom zmysle môžem tvrdiť, že zvieratá žijú, aby sa zachránili.

Človek je tiež z prírody, a naše správanie je z veľkej časti podmienené biologicky. Máme aj silnejší pud prežitia. No za tisícky rokov sociálneho vývoja sme si vytvorili hodnoty, ktoré považujeme za nemenej dôležité, ako fyzická existencia.

Nejde nutne o nejaké vznešené nápady a ciele. Napríklad, ešte v staroveku Hippokrates (Ἱπποκράτης, asi 460.-370. pred Kr.) vyslovil: „Život je krátky, umenie je nadlho…“ (“„ὁ βίος βραχύς, ἡ δὲ τέχνη μακρή…“, alebo „Vita brevis, ars longa…“), čo sa interpretuje ako uznanie umenia hlavnejším, ako jestvovanie. V gréckom originále použil slovo „τέχνη“, ktoré vtedy znamenalo aj umenie, aj vedu, aj techniku.

Podľa Ploutarchosa (Ploutarchos, Πλούταρχος, asi 45.- asi 125.), známy románsky politik a vodca Pompeius (Gnaeus Pompeius Magnus, 106.-48. pred Kr.) vyhlásil: „Plaviť sa po mori je nutné, žiť nie je nutné“ („Πλεῖν ἀνάγκη, ζῆν οὐκ ἀνάγκη„, alebo „Navigare necesse est, vivere non est necesse“. „Βίοι Παράλληλοι“ („Paralelné životopisy“) alebo „Životopisy významných Řeků a Římanů“. 1967.). Tykalo sa to riskantnej dopravy chleba po mori – že tato úloha mála byť splnená za každú cenu.

Už nehovorme o vlasti a slobode, pre ktoré občania oddávna ochotne išli na smrť (https://program2.blog.pravda.sk/2020/04/25/sloboda-alebo-smrt/).

Takže pre ľudstvo sebazáchova nie vždy je prioritou. Náboženstvá sa nás v tomto postoji podporujú, zamerajúc sa na posmrtnú nebeskú blaženosť. Pre kresťanov je vzorom Ježiš, vedome prijavší utrpenie a smrť, aby zachránil ostatných.

Svetová literatúra je tiež bohatá o obrazy hrdinov, ktorí sa obetujú v prospech iných ľudí, verejných cieľov alebo v mene lásky. A naopak, tí, ktorí sa preferujú chrániť vo všetkých ohľadoch, sú obyčajne vykreslení ako negatívne postavy.

Dominantný prístup tu je: „Life Isn’t Everything“ («Život nie je všetko»). Hoci humanizmus ho uznáva ako najvyššiu hodnotu, mnohí z nás sú presvedčení, že sú aj veci oveľa prednejšie. Asi je to jeden zo znakov, odlišujúcich nás od zvierat.

Je aj druhá stránka. Naše bežné bytie je príliš nebezpečné. Denne vo svete viac ľudí zahynie na ceste z domova do práce alebo späť, ako v prebiehajúcich vojnách. Lietadlá, autá, motorky, bicykle, kolobežky atď. nám stále tvoria riziko. Výrobná technika čaká na svoje obete pri pracovných miestach. Zvykli sme si na hrozbu náhlej smrti a nedávame na to veľký pozor.

Okrem toho okolo nás je stále dosť milovníkov extrému, riskujúcich svoje zdravie, aby dostali dávku adrenalínu. Média im venujú pozornosť, pretože ich činnosti sú zaujímavé a neobyčajné. To robí dojem, že je to v podstate prípustný štýl správania. Kvôli tomu všetkému nemáme silnú alergiu ani na smrteľné riziko.

Preto keď orgány nás strašia nákazou, úprimne sa divíme: čo je v tom nové? Môžeme dočasne zomrieť? Toto sa pravdepodobnejšie stane pri autonehode alebo na infarkt. Môžeme niekoho infikovať a tak usmrtiť? Je reálnejšie, že náhodou zrazíme na ceste chodca autom alebo kolobežkou. Ale kvôli tomu nikto nezavádza žiadny lockdown.

Ďalej tu vznikajú aj širšie otázky. Prečo právne úkony, tykajúce sa boja proti infekcii, majú prednosť nad ľudskými právami a slobodami, zaručenými ústavami viacerých krajín? Prečo spoločnosť neoprávnene riadia nejakí skoro anonymný zdravotníci, ktorých nikto na to nezvolil a nesplnomocnil? Prečo nie sú sami ľudia vlastníkmi svojich životov? Jasné, že občania môžu byť od toho všetkého nespokojný!

Vidia tiež, že aj najprísnejšie zákroky orgánov nikde nezvládli zničiť zlý vírus a nikoho nezachránili pred jeho návratom. Tak načo ich opakovať?

Presne takže si myslia aj mnohí odborníci – nedávno viac ako 500 belgických medikov zverejnili otvorený list o neúčinnosti a kontraproduktívnosti takmer všetkých opatrení, prijatých proti šíreniu COVID, vrátane karantény a izolácie. Ich záver je, že je potrebné sa čo najskôr vrátiť do normálneho života (https://docs4opendebate.be/fr/open-brief/).

Ľudia nostalgické spomínajú obvyklé trávenie času: s podnikateľskými aktivitami, s kolektívnou tvorivosťou, s kultúrnymi, rekreačnými a športovými podujatiami, s priateľskou a odborníckou komunikáciou, so zábavou v reštauráciách, nočných kluboch a diskotékach, s voľným pohybom po celom svete atď. a pýtajú sa: je správne, že venujeme život… iba jeho záchrane? Sme ľudia, a nám to nestačí!

Je úplne paradoxné, že štátne (spoločenské) inštitúcie nútia ľudí tváriť sa ako biologické objekty, ale nezodpovední a sebeckí individualisti si naopak vyžadujú možnosti sociálneho správania…