Vasil Lipitsky

Jeden z čitateľov môjho predchádzajúceho textu (https://program2.blog.pravda.sk/2020/07/11/bolsevicke-napady-liberalnej-vlady/) sa ma opýtal: čo mám na mysli, keď hovorím o boľševizme? Asi to naozaj treba vysvetliť.

Prvý význam tohto pojmu – určitá etapa histórie Komunistickej strany ZSSR. Starší ľudia asi veľa krát počuli, ako Vladimír Lenin (Владимир Ильич Ульянов-Ленин, 1870.-1924) a jeho priaznivci v roku 1903., na 2. kongrese Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany (Российская социал-демократическая рабочая партия – РСДРП,), z ktorej nakoniec vyrástla KSSZ, si zabezpečili väčšinu a zvíťazili nad súpermi. Od tejto chvíle ich nazývali „boľševici“ („большевики“ – od rus. больше –„viac“), čo znamená: „tí, ktorých je viac“, alebo „patriaci k väčšine“ -„väčšinarí“.

Tento výklad nie je úplne presný. Ako skoro všade vo vtedajšej Európe, sa ruskí sociálni demokrati vnútorne delili na dve krídla – radikálnych revolucionárov a reformistov. Medzi 43 delegátov bolo trošku viac reformistov, preto pri hlasovaniach tí vykonávali svoje stanoviská. Na konci snemu niekoľko delegátov odišlo. Teraz sa už trošku viac stalo revolucionárov, ktorí, vďaka tomu, dostali majoritu v riadiacich orgánoch strany.

Bola to náhoda, ale radikáli ju využili a privlastnili si názov „boľševici“, hoci aj neskoršie často boli menšinou. Ako sa hovorí dnes, bol to úspešný PR. Táto definícia vytvárala pocit sily. Aj tí občania, ktorý nič nevedeli o tej strane a ani nepoznali jej správny názov, uverili, že je veľmi vplyvná. Slávny básnik Vladimír Majakovskij (Владимир Владимирович Маяковский, 1893.-1930.) odrazil ten dojem tak: „sú za prostý ľud nejaký „boľšaky“ – u-u-u! Sila!“ („есть за мужиков какие-то «большаки» — у-у-у! Сила!“), – „Správná věc!“, 1972., («Хорошо!», 1927.).

V roku 1912. frakcia boľševikov v RSDRS sa de facto transformovala na samostatnú organizáciu a už nemala potrebu zdôrazňovať svoj rozdiel od ostatných. Ale zachránila malú „béčku“ (б) v zátvorkách, čo znamenalo „boľševici“, v oficiálnom názve strany až do roku 1952., keď táto bola premenovaná na KSSZ.

Neočakávane je ťažké hodnotenie ideovej špecifiky boľševizmu. Áno, bola to marxistická strana – ale existovali aj iní, súdržnejší marxisti. Boli v nej radikálny revolucionári – ale ďaleko nie najradikálnejší v Rusku. Mala seriózne teoretické základy – ale konala napriek nim (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/468218/oktober-1917-teoria-a-zivot.html). Často menila ciele, priority a postoje. Skoro jedno, čo bolo trvalé – zameranie na radikálne, revolučné metódy a na zaistenie a udržanie moci za každú cenu.

To vedie k novému čítaniu starého konceptu: boľševizmus ako politická prax. V demokraciách strany, aby vládli, potrebujú vyhrať majoritu vo voľbách, v parlamente alebo iných zastupiteľstvách. Pre niektorých z nich je to len spôsob  implementovať svoje programy. No pre súčasných boľševikov je to samostatný účel: získaj si väčšinu a rob, čo chceš.

Moderní väčšinarí už nemusia byť ani marxisti, ani komunisti, ani revolucionári. Tu sú politici, ktorí sa chcú dostať do vlády pre svoje ciele. Ich predvolebné programy, sľuby, slogany atď. sú iba na to, aby prilákali voličov. Keď sa to podarí, okamžite zabudnú na svoje vyhlásenia a sústredia sa na iné problémy.

Absolútne víťazstvo vo voľbách je ťažko dosiahnuteľné. Obyčajne aj úspešným stranám sa darí len relatívna majorita. Na získanie moci slúžia koalície. Raz už som konštatoval, že sú spôsobom ako oklamať voličov (https://program2.blog.pravda.sk/2019/12/14/o-koaliciach-a-koaliciach/). Sú, však, aj testom na boľševizmus: ak je cieľom strany moc sama o sebe, pôjde do koalície s kýmkoľvek aj na úkor vlastných hodnôt a zásad.

Z toho vyplýva ďalší znak boľševizmu – absencia stálych pevných princípov. Cenia si iba silu; na všetkom ostatnom záleží menej. Spolu s tendenciou k radikálnym a slabo váženým rozhodnutiam, to vytvára vysoko výbušnú zmes.

V tomto zmysle môžem oceňovať terajšiu vládu ako veľmi podozrivú na boľševizmus. Aspoň niektoré z jej akcií a nápadov jasne zodpovedajú vyššie uvedeným kritériám.

Keď chápeme boľševizmus nielen ako jav z minulosti, ale aj ako aktuálnu politickú prax, je jasné, že bude s nami ešte dlho, pravdepodobne – navždy.