Vasil Lipitsky

Boľševické nápady našej „liberálnej“ vlády už ma neprekvapujú. Skoršie som reagoval na jej kavalérycký prístup ku karanténnym opatreniam (https://program2.blog.pravda.sk/2020/04/11/liberali-smeruju-k-waterloo/) a pokus o nastavenie „kresťanského“ rozvrhu práce obchodov (https://program2.blog.pravda.sk/2020/05/16/preco-politici-nas-povazuju-za-stado/). Situácia okolo diplomovky predsedu NR SR zase zobudila boľševického ducha a inšpirovala vládnych politikov o ďalšie mimoriadne myšlienky.

Prvá z nich (už nehovoríme o fraške okolo jeho odvolania) – celoplošná kontrola záverečných prác a možnosti ich rušenia post factum. Tým oznámili vysokoškolským profesorom, docentom, asistentom, doktorandom, študentom a absolventom, že ich považujú za podvodníkov alebo idiotov, potrebujúcich neúprosnú kontrolu zo strany bezúhonne čestných a vysoko inteligentných poslancov a úradníkov…

Boľševici tiež neverili vysokoškolským učiteľom, videli v nich triednych protivníkov a ich nahradili „svojimi“ ľuďmi. Aj koaličné strany preferujú umiestňovanie na všetkých pozíciách politicky blízkych „komisárov“ (aspoň nie námorníkov, ako to bolo v Rusku – asi iba preto, že ich nemáme dosť). Ale výmena odbornosti za lojálnosť zvyčajne nekončí dobre.

Nedávno pán predseda vlády povedal že máme príliš veľa vysokých škôl a polovicu z nich je možné zrušiť (https://www.noviny.sk/politika/538199-matovic-o-kollarovi-rozhodnutie-necham-cisto-cisto-na-nom). Je ťažké pochopiť, ako na to prišiel. Podlá štatistík na Slovensku je relatívne menej takých škôl a študentov ako v akejkoľvek susedskej krajine (https://blog.postoj.sk/57185/skutocne-mame-prilis-vela-vysokych-skol). Preto nás tieto budú nevyhnutné predbiehať v ľudskom kapitále, v inováciách, rozvoji vedy a priemyselnej výroby.

Vzdelávací inštitúcie fungujú na trhu, ktorý si sám vie nájsť bilanciu medzi ponukou a dopytom. Vysoké školy navzájom konkurujú aby si zabezpečili dosť uchádzačov. Keď budú vyučovať zlé, títo neprídu. Keď sa absolventi nejakej univerzity dobré neuplatnia, určite sa vyľudní. Vláda nemá príčinu zaoberať sa otázkou, či si zaslúžili Skalica a Sládkovičovo mať vysoké školy – nech si to trh sám vyrieši.

Je trošku divné vysvetľovať to liberálom (hoci viac nominálnym), ktorý by sami mali byť zástancami voľného trhu. Predchádzajúca vláda tiež skracovala počet vysokých škôl, najmä súkromných, a brzdila otvorenie nových. Ale to boli ľavičiari, správali sa podľa svojich presvedčení. Teraz máme pravicových politikov, ktorí sú paradoxne bližšie k boľševizmu, ako ich ľaví predchodcovia.

Znamením toho – regulovanie všetkého, čo sa hýbe. Na to sú namierené ministerstvá a iné orgány, majúce pod kontrolou každý krok a povzdych spoločnosti, najmä vzdelávanie. Aké sú výsledky? V tope svetového ratingu univerzít ako naschvál sú vysoké školy z krajín, kde neexistujú žiadny ministri školstva a ich úrady, alebo akreditačné agentúry. Zato univerzita Komenského obsadila hanebné… 1567. (!!) miesto vo svete (Tamtiež). Nie je to výsledok prísnej štátnej kontroly?

Najviac dráždia vládnych boľševikov súkromné školy. Je to zvláštne, pretože nič nestoja platcom dané. Myslím si že hlavne preto, že sú nezávislejší a efektívnejší. Náklady na vzdelávanie študenta na súkromnej vysokej škole sú niekoľkokrát menšie ako na verejnej alebo štátnej – pritom že platy pedagógov sú vyššie. Ako sa to dá? Majitelia takých škôl dostávajú peniaze rovno od svojich klientov – študentov a sú vynútení ich používať rozumne (na rozdiel zo „statnými“, presnejšie – našimi prostriedkami, ktoré málo kto šetri). Napríklad, majú minimálnu administratívu, určia všetky financie iba na vzdelávací proces.

A tak, máme na jednej strane súkromné vzdelávacie zariadenie, na druhej – tiež súkromnú firmu, zamestnávajúcu jeho absolventov. Čo robí medzi nimi štát? Ako môžu úradníci rozhodnúť, že títo absolventi sú zle pripravení, keď ich zamestnávatelia sú spokojní? Keby mali problémy, asi by ich sami vyriešili…

Ale orgány preferujú netrhové nástroje – ako akreditácia. Už nejeden raz som konštatoval, že nie je prijateľné, aby vzdelávacie zariadenia boli hodnotené na základe kritérií, charakteristických pre úplne inú činnosť – vedeckú (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/471301/vysoke-skoly-co-mame-robit.html). A ešte na to používali formálne ukazovatele, vôbec neodrážajúce špecifiku procesu výučby. Zato to dáva úradníkom možnosť aby potrestali alebo zničili akúkoľvek školu.

Absolútnou novinkou sa stala Akreditačná agentúra pre vysoké školstvo (https://saavs.sk/), nahradivšia úplne sa skompromitovavšiu komisiu s rovnakým názvom. Prvé, čo urgentne urobila – až do absurdu podrobné štandardy na všetko, čo môže byť na vysokej škole, najmä na študijné programy. Aby škola otvorila nový program alebo niečo zmenila v existujúcom, musí splniť stovky byrokratických podmienok a požiadaviek. Neviem kto a načo ich  nasával z prsta. A to v 21 st., keď vzdelávanie má okamžite odpovedať na výzvy sa rýchlo míňajúceho sveta!

Aby sa vytvoril alebo modernizoval študijný program sú naozaj nutné iba tri podmienky: odborníci – pedagógovia, záujem študentov a potreba zákazníkov-zamestnávateľov. Nie je tu žiadny priestor pre štát!

V roku 1885. Leland Stanford (1824.- 1893.) a jeho manželka Jane prišli za  rektorom Harvardu (Harvard University) a sa ho opýtali, čo potrebujú na to, aby založili nové školiace zariadenie na Západe USA. Ten udal sumu peňazí, ktorá by na to stačila. Žiadny štátny súhlas, žiadne štandardy! Keby vtedy v Amerike existovala akreditačná agentúra a ministerstvo školstva, určite by nemala dnes slávnu Stanfordovu univerzitu (Leland Stanford Junior University).

No ešte horšie sú právne požiadavky, stanovené Zákonom 131/2002 o vysokých školách. Nebudete tomu veriť, ale obsahuje viac ako 100 strán malým písmom v jednom intervale! Je taký detailný, že neumožňuje školám žiadnu iniciatívu, hľadanie nových foriem organizácie a odbornej prípravy. Táto byrokratická nočná mora zjavne brzdí pokrok vzdelávania.

Avšak takmer celý obsah tohto zákona by mohol byť nahradený jednou vetou: „štruktúra, riadiace orgány a pravidla vnútorného poriadku vysokej školy sa určia jej štatútom“. To stačí! Nech si školy samé vyriešia, aké majú byť!

Aspoň jedna z koaličných strán má medzi prioritami „väčšiu slobodu“ pre školy – presne táto, ktorá delegovala na vládu ministra školstva. A ten už sľúbil že zvýši „tlak“ na kvalitu vzdelávania (https://www.minedu.sk/vlada-zrusila-vysoku-skolu-minister-groehling-planuje-novy-zakon/), čo asi znamená – ešte viac štátnej kontroly, regulácie a represívnych opatrení. Je to zaujímavá predstava o slobode…  Asi za chvíľu slovenské školy vôbec vypadnú zo zoznamu najlepších svetových univerzít.

Naozaj máme príliš veľa… no nie vysokých škôl, ale len štátu a úradníkov. Pýtam sa: prečo vo Švajčiarsku, kde je 1,5 krát viac obyvateľov ako na Slovensku, stačí iba 7 členov vlády, okrem všetkého stretávajúcich sa aj vo funkcii prezidenta republiky, aby riešili problémy krajiny (https://sustrik.blog.sme.sk/c/537215/priama-demokracia-vo-svajciarsku-kto-je-najmocnejsi-muz-svajciarska.html)? Môže byť preto tam ľudia žijú výrazne bohatšej, ako na Slovensko?