Vasil Lipitsky

Prvé, čo si môžete pomyslieť – že sa autor zbláznil. Ako môže byť anarchia v skoro rozprávkovej Helvetii? Veď je to dlhodobá európska oáza stability! Vieme o švajčiarskom poriadku, podobnom ako ich slávne hodinky, o fialových kravách (známa „Milka“!), sa lenivé predchádzajúcim po idylickým alpským lúkam… A anarchia – je to chaos, rozruch, dezorganizácia – žiadne hodinky a „Milka“!

Existuje spoločný názor, že anarchizmus predpokladá neovládateľnosť a neobmedzenú možnosť robiť všetko, čo každý chce. Často sa akýkoľvek konflikt nazýva anarchia: deficit moci, násilie, návrat k tzv. zákonu džungle, atď.

Ale kedysi Pierre-Joseph Proudhon (1809.-1865.) nazval anarchiu matkou poriadku („Résumé de la question sociale“, 1849.), a vôbec nežartoval. Ako prvý sa pomenoval anarchistom (hoci takéto myšlienky aj pred ním existovali už niekoľko storočí) a to sa stalo názvom celého spoločenského hnutia.

Anarchizmus (od starogréc. ἀν – „bez“ a ἄρχή – „moc“) je systém názorov, ktorého ideálom je absencia povinného riadenia a moci človeka nad človekom. Immanuel Kant (1724.-1804.), ktorý považoval anarchistické idey za nerealizovateľné, napriek tomu hovoril, že ponúkajú nie chaos, ale poriadok bez nadvlády. Toto je najpresnejšie vymedzenie ich významu.

V súčasnej Európe je najbližšie k tomuto modelu spoločnosti práve Švajčiarsko. Kolega–bloger Martin Sústrik zverejnil niekoľko pozoruhodných článkov o fungovaní ich politického systému. Má možnosť pozorovať ho zvnútra, preto vidí aj pozitívne, aj negatívne stránky z hľadiska obyčajného občana. Vďaka nemu sa môžem vyhnúť podrobným opisom mechanizmov, ktoré tam pôsobia, presmerovavší všetkých čitateľov, zaujímajúcich sa o podrobnosti, na jeho blog (https://sustrik.blog.sme.sk/).

Rusky vedec Leonid Alkhimov (Леонид Дмитриевич Алхимов) mi ako prvý ukázal o podobnosti švajčiarskeho modelu organizácie spoločnosti a anarchistického ideálu. Hlavným príznakom toho je oddanosť samospráve, ktorá je základným obsahom anarchie.

Jej princíp: nijaké rozhodnutia, ovplyvňujúce záujmy určitej skupiny ľudí, nemali by byť prijaté proti vôli týchto ľudí a bez toho, aby sa tieto osoby zúčastňovali na rozhodovaní. Skutočný poriadok, podľa anarchistov, nemôže byť založený na strachu, podriadenosti alebo násilí, ale iba s vedomím občanov a s ich súhlasom.

Spoločnosť, z pohľadu anarchistov, by mala byť zložená z relatívne malých združení, ktoré samostatne, na základe konsenzusu, riešia všetky svoje problémy. V prípade, že problém je nad rámec jednej komunity, môže sa zjednotiť s inými. Ale bude to iba čiastočné a dočasné spojenie, len na splnenie konkrétnej úlohy.

Niečo podobné vidíme v Švajčiarsku, ktoré samo o sebe je konfederácia (od lat. confoederatio – „zväz“, „spojenie“) – združenie nezávislých kantónov. Každý z nich má vlastný politický systém a sú tiež konfederáciami samostatných obcí, majúcich široké kompetencie. Tak, štátne občianstvo udeľujú obce (štátna alebo kantonálna vláda sa v tom nezúčastňuje!), kde samotní obyvatelia majú vyriešiť, či bude nový občan pre nich osobne naozaj užitočný.

Druhý príznak, zbližujúci švajčiarsky systém s anarchistickým ideálom je minimálna nadvláda mocných orgánov. Ústredná vláda (nem. Bundesrat, fr. Conseil fédéral), majúca veľmi obmedzené právomoci, je zložená zo 7 ľudí a nemá konštantného predsedu. Jej členovia sa striedajú vo funkcii prezidenta konfederácie, existujúcej iba na to, aby sa stretával v mene krajiny so zahraničnými reprezentantami.

Spomínaný bloger ukázal fotku prezidenta tejto európskej veľmoci, skromne čakajúceho na vlakovej stanici na rýchlik, aby išiel domov po práci. Chudák nemá od štátu ani služobné vozidlo, ani cestovnú kartu…

Mimochodom: načo vlastne volíme na naše náklady prezidenta (alias prezidentku) veľmi drahým všeobecným hlasovaním, ak má menej právomocí, ako ktorýkoľvek minister, nikým vôbec nezvolený? A načo sa vozí v limuzíne za peniaze platcov daní, a ešte aj s policajnou eskortou, za ktorú tiež platíme?

Švajčiarski úradníci často vykonávajú svoje funkcie popri hlavnej profesii a bez odmeny. Orgány pripravujú otázky na referendá a spĺňajú ich rozhodnutia. To znamená že neriadia občanov – len uskutočňujú ich vôľu, nevládnu – iba slúžia.

Všetko uvedené do istej miery zbližuje švajčiarsky a anarchisticky model spoločnosti. Sú však aj väzné rozdiely.

V Švajčiarsku je zvolený občanmi parlament, hoci nie je taký vplyvný, ako v iných parlamentných republikách. No anarchisti vôbec neakceptujú právo volených zástupcov konať v mene spoločnosti. Podľa nich všetky právomoci patria iba občanom a nemali by sa na nikoho delegovať. Preto aj v krajinách, kde sú dosť veľké anarchistické strany, tieto sa nezúčastňujú v žiadnych voľbách (čo určite obmedzuje ich vplyv na politický život).

Najznámejšou črtou švajčiarskeho systému sú referendá, ktoré sa zaoberajú dôležitými otázkami života štátu, kantónov a obcí. Každý občan sa počas celého života môže zúčastniť na stovkách takých hlasovaní. Toto sa často volá „priama demokracia“ a je uznávaná ako najbližší prístup k moci ľudu po starovekých Aténach (https://program2.blog.pravda.sk/2020/05/30/nieco-o-demokracii/).

Zdalo by sa, že presne to chcú aj anarchisti. Ale nie úplne. Akákoľvek demokracia je moc väčšiny. Anarchisti nechcú žiadnu moc. Podľa nich jedna časť spoločnosti, aká by nebola veľká, nie je oprávnená uvaľovať svoju vôľu druhej časti. Vždy treba hľadať konsenzus alebo poskytnúť menšine možnosť uskutočniť jej očakávania.

Okrem toho vo Švajčiarskej konfederácii, ako v takmer každej demokracii, sa často stáva, že vyhráva nie väčšina, ale jasná menšina. Tak v poslednom referende, ktorého výsledky už boli zverejnené (09.02.2020.), venovanom trestom za diskrimináciu sexuálnych menšín, sa zúčastnilo 41.69% registrovaných voličov; z nich návrh rozhodnutia podporilo 63.1%, čo je približne iba štvrtina ich celkového počtu. Návrh bol však považovaný ako schválený ľudom (https://www.bk.admin.ch/ch/f/pore/va/20200209/index.html).

Achillova päta demokratických procedúr je v tom, že umožňujú aktívnym menšinám konať v mene ľudu. Toto ničí samotnú podstatu demokracie a mení ju de facto na oligarchiu – moc nemnohých. Preto anarchisti nie sú zástancami demokracie.

Rozdiel medzi teóriou a praxou je dosť častým javom. Teoretický, intelektuálny anarchizmus je humanistická, a preto lákavá koncepcia. Ale pokusy o jej implementáciu často prinášajú neočakávané výsledky. Obyčajní chuligáni a margináli sa niekedy tiež nazývajú anarchisti…

Hlavná prekážka v realizácii anarchistického modelu spoločnosti sú… ľudia. Niekto dokonca povedal, že na to by všetci museli byť svätými. Dosiahnuť konsenzus v každej veci je takmer nereálne, vyhnúť sa konfliktom sa nedarí. Preto tento model zostáva len ideálom, inšpirujúcim k zlepšeniu súčasných politických systémov.

Čo sa týka švajčiarskeho prípadu, ten určite nezodpovedá všetkým anarchistickým kritériám. Nie je dokonalý aj z pohľadu dodržiavania podstatných zásad demokracie. Ale zaslúžil si byť vzorom pre iné štáty, ktorí sú oveľa ďalej od skutočnej moci ľudu, ako táto alpská krajina.