Vasil Lipitsky

Vlády rôznych krajín hlásia už v máji zmiernenie alebo zrušenie obmedzení, stanovených následkom pandémie. Základom takýchto rozhodnutí je relatívne zníženie počtu infikovaných a mŕtvych. Občania, vydýchnuc si, sa začínajú pripravovať na návrat k normálu.

Spýtajme sa sami seba: čo sa vlastne zmenilo?

Niekde na svete bola infekcia zničená? Nie, aj v Číne, ktorá hrdo vyhlásila víťazstvo nad epidémiou, ta naozaj trvá, iba Harbin nahradil Wu-chan.

Vírus zmutoval a už nie je taký nebezpečný? Znovu nie, iba sa zhoršil, teraz postihuje aj deti.

Vedci vymysleli liek proti nákazy? Tiež nie, čím ďalej, tým menej rozumejú, ako proti nej bojovať.

Konečne máme vakcínu, schopnú nás zachrániť? Zase nie, len počúvame sľuby že ju dostaneme za 2 roky.

Už sú presné testy, dovoľujúce separovať nakazených a zdravých? Ďalšie nie, primárna spoľahlivosť testovania je stále iba 30 percent.

Možno si všetci uvedomili, že už sa nedá žiť bez slobody? Určite nie! Skoro všade obyvateľstvo spoľahlivo prežíva obmedzenia, obavy za život sú zjavne silnejšie, ako láska k slobode (https://program2.blog.pravda.sk/2020/04/25/sloboda-alebo-smrt/).

Tak prečo úrady napadlo nás uvoľňovať od opatrení? Je to jednoduché: už čoskoro nebudeme mať, čo jesť. Na to by sa orgány ešte vedeli vykašlať, ale nebudeme mať aj ako platiť dane! Tu už je oveľa serióznejšie riziko, ako nejaká nákaza. Úradníci nikdy to nepovolia! Musíme rýchlo ísť do práce a zarábať peniaze, aby sa naplnil štátny rozpočet, z ktorého sa títo živia.

Pred tým štátne orgány a príbuzne média eskalovali atmosféru strachu, do slova terorizovali ľudí hrozbou infekcie, domnele nevyhnutnej v prípade, ak porušia izolačný režim a iné obmedzenia. Teraz pomalú začínajú správať upokojujúce, ani netrvajúc na tom, čo ešte včera vyhlasovali za najdôležitejšie zásahy. Tak, na Veľkú noc sme ani nemali právo sa pohnúť, ale už 1. mája môžeme robiť čokoľvek… V podstate je to uznanie svojho fiaska.

Asi sa naučíme žiť (a zomierať) spolu s vírusom, nedávajúc na neho pozor, ako aj na iné choroby. Avšak, nevyhnutne vzniká otázka: tak načo boli urobené tieto opatrenia? Načo ľudia prišli o svoje podnikanie, mzdy a pracovné miesta, keď vírus voči tomu nikam nezmizol a bude nás aj ďalej sprevádzať? Načo vyvolali celosvetovú ekonomickú krízu?

Teraz orgány preferujú aby sa o tom hovorilo neutrálne: že kríza vznikla kvôli pandémii. Prepáčte, COVID sám o sebe môže spôsobiť iba pneumóniu. Všetko ostatné robia ľudia. V celom svete politici (čiastočné aj odborníci) podľahli čínskej propagande a panikárskym náladám a uskutočnili takmer štandardné zákroky. Dnes uvideli, kam nás priviedli týmto smerom, a sú nútený sa otočiť.

Po ľudsky je to pochopiteľné. Všetci boli vystrašený, verejnosť žiadala aby orgány urobili aspoň niečo, obrovská krajina ponúkla už osvedčený akčný model a sa chválila jeho efektivitou… Asi si nikto nemyslel na vedľajšie účinky. Ale tieto sa rýchlo prejavili…

Slabým bodom akejkoľvek byrokracie je to, že nie je schopná uznať vlastné chyby a zodpovednosť za nich. Radšej vyhlási že zvíťazila, a to vďaka nej bude možnosť zrušiť zbytočné obmedzenia. Asi dúfa, že ľudia budú z toho takí šťastní, že sa zabudnú opýtať, prečo to bolo vôbec zavedené.

Úrady nám samozrejme povedia, že to ich aktivity zachránili veľa životov. Skutočne je veľmi ťažké toto spočítať. A keď vziať do úvahy aj obete, vznikšie kvôli samým opatreniam, môže sa ukázať dosť nepríjemná bilancia. Koľko ľudí zomrelo alebo si zhoršilo zdravie v následku zrušení naplánovaných operácií, neprístupnosti lekárov, nemožnosti dostať medicínsku pomoc doma pri chronických ochoreniach?

A koľko ľudí dostalo stres (aj infarkty!) kvôli bankrotom svojich podnikov alebo strate pracovného miesta? Taká štatistika asi neexistuje. Ale podozrievam že konečný počet by nebol v prospech autorov izolácií, obmedzení a karantén.

Ak sme naďalej odsúdení koexistovať so smrtiacim vírusom, to znamená že štátne orgány zaviedli neefektívne opatrenia, ktoré nielen nesplnili svoj účel, ale plus k tomu ešte aj zničili ekonomiku a ohrozili stav obyvateľov. Preto by sa mali skončiť predstavovať ako záchrancovia a uznať svoju zodpovednosť za urobené chyby.

Teraz v európskych a severoamerických krajinách sa konajú rozsiahle programy, zamerané na podporu ľudí, ovplyvnených pandémiou. Na tento účel sú určené ochromujúce obrovské sumy. Pritom, že jediným zdrojom týchto tzv. „štátnych“ prostriedkov sú dane občanov a firiem, môžeme jasne vidieť, aké nadbytočné peniaze z náš vyťahujú úrady. Teraz aspoň niečo z toho nám nútení vrátiť. Vidím to ako nepriame priznanie viny a ospravedlnenie orgánov pred obyvateľstvom.

Takéto programy zahŕňajú nielen kompenzácie úbytkov podnikateľom a strativším zamestnanie občanom. Podporujú aj kúpnu silu obyvateľov. Hovoríme o tzv. „priamych platbách“ všetkým občanom, ako to už sa deje v USA a niektorých ďalších krajinách. To dáva možnosť ľudom udržiavať obvyklú úroveň spotreby, a tým stimulovať výrobu.

Na Slovensku až doteraz sa nič podobne nestalo. Úrady sľúbili kompenzácie zamestnávateľom, nie zamestnancom. Banky len odložili platby hypoték a iných pôžičiek. Termín na vracanie dlhov príde presne vtedy, keď ľuďom dôjdu úspory. To orgány nariadili opatrenia, ale ich vedľajšie účinky počítajú za naše osobné ťažkosti.

Neviem presne, aké sú reálne finančne schopnosti Slovenského štátu, no určite niečo dostane aj z európskych stoviek miliárd. Nebolo by špatné povedať verejnosti, ako orgány prispejú k riešeniu našich problémov, ktoré pred tým sami zariadili.