Vasil Lipitsky

Názov tohto článku som „požičal“ z ruského zdroja (https://echo.msk.ru/blog/kandelaki/2596538-echo/). To, o čom sa tu diskutuje, nie je len slovenský jav. Ale počas nedávnych volieb sa preukázal zvlášť.

Evelin Hallová (Evelyn Beatrice Hall, 1868 – 1956) – anglistka spisovateľka, biografka Voltaira (Voltaire, François-Marie Arouet, 1694 – 1778), preformulovala jeho slová a vytvorila vetu, považovanú za kvintesenciu skutočného demokratického postoja a tolerancie: „Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale budem brániť až do smrti vaše právo to povedať“ („I disapprove of what you say, but I will defend to the death your right to say it», – „The Friends of Voltaire“, 1906).

Bohužiaľ, rešpektovanie cudzích názorov nie je u nás zahrnuté v tradíciách nielen politiky, ale aj obyčajnej komunikácie. A určite málokto bude brániť právo iných ľudí vyhlasovať idei, s ktorými sam nesúhlasí. Avšak je úplne reálne sa k tomu aspoň priblížiť.

Kedysi som mal stáž v britskom parlamente. Divil som sa keď videl, ako nezmieriteľní súperi z rôznych strán, ostro sa hádajúc v zasadacej miestnosti, potom spolu išli do pubu alebo do klubu a tam sa smiali a rozprávali úplne priateľsky. Ich sociálne role sú absolútne rozdelené: politická je len pre zasadnutia a mítingy, za rámcami toho platí ľudská, rodinná, kamarátska úloha. Konkurencia a ideologické nezhody vôbec neznamenajú osobnú nechuť.

Určitý čas ako americký veľvyslanec v Moskve pôsobil Robert Strauss (Robert (Bob) Schwarz Strauss, 1918. – 2014.). Bol osobný priateľ prezidenta Georga Busha (George Herbert Walker Bush, 1924. – 2018.), ale patril do inej politickej strany – demokratickej. Ako predseda jej riadiaceho orgánu (Democratic National Committee), na voľbách tvrdo bojoval proti republikánom, ku ktorým patril Bush. Raz mi povedal: „Keď v mojej prítomnosti chvália Busha, vravím: „Je to môj najlepší priateľ!“. Keď ho kritizujú, hovorím: „Nikdy som za neho nehlasoval!“ Aj prvé, aj druhé je čistá pravda!“.

Tieto príklady uvádzam, aby som ukázal, že politika nemusí nevyhnutne oddeľovať ľudí a vytvárať medzi nimi vzájomnú zlobu. Sama o sebe nevyžaduje nezmieriteľnosť a agresiu. U nás však je to inak. Naša spoločnosť je infikovaná nenávisťou ako vírusom, proti ktorému nemáme lieky.

Venoval som neveľký psychohistorický výskum intolerancii (lat. Intolerans – neznášanlivosť), jej prírode, druhom a vlastnostiam. (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/522092/intolerancia-psychohistoricke-poznamky.html). Nebudem to všetko opakovať, iba sa sústredím na hlavné body.

Intolerancia (neznášanlivosť) v sociume – odmietnutie osobnosťou (alebo skupinou) znášať cudzie vlastnosti a (alebo) názory. Ako attitude (predispozícia, psycho-nervová pripravenosť subjektu k určitému chovaniu), je efektívnym faktorom motivácie a správania.

Intoleranciu často chápu ako chýbajúcu trpezlivosť. Ale v podstate to je primárny stav osobnosti, dostávame ju rovno od prírody. Všetky živé bytosti inštinktívne prejavujú neznášanlivosť voči konkurentom vo vnútri alebo mimo svojho vlastného druhu. V procese evolúcie to asi prinášalo výhody.

Opačný jav, tolerancia, je produktom socializácie. V procese sociálnej adaptácie osobnosť získava zručnosť znášať objekty svojej intolerancie, keď to je pre ňu rentabilné (napr. tzv. „tovarový vzťah“ – pozeraj o tom: Vladimír a Božena Seilerový. „Tolerancia a intolerancia v biosocialnej determinácii“, 2004.).

Začiatkom 30. rokov 20. st. americký sociológ Richard LaPier (Richard Tracy LaPiere, 1899. – 1986.) skúmal rasovú a nacionálnu intoleranciu v USA. Podarilo sa mu dokázať že attitudy vo väčšine prípadov sa priamo nerealizujú v správaní. V tomto prípade hotelieri, ktorí podľa ich postojov neznášali Číňanov a dopredu odmietali ich objednávky na umiestnenie vo svojich zariadeniach, boli ochotný ich ubytovať a privítať, keď osobne prišli do hotela (Richard T. LaPiere. „Attitudes vs. Actions“. „Social Forces“, 13(2), 1934).

Obchodné záujmy alebo dokonca zvyk slušnej reakcie pri priamom kontakte sú účinnejšie ako abstraktná intolerancia – bol to dôležitý objav, vysvetľujúci že postoje a hodnoty majú svoju hierarchiu. Praktické záujmy sú v priorite. To je základ života spoločnosti, kde úplne rôzni ľudia sú schopní spolupráce a koexistencie, založenej na zhodujúcich záujmoch.

A tak, tolerancia je civilizačný fenomén, ktorí je v podstate len umenie alebo zvyk sa udržať od prejavov neznášanlivosti. Spoločnosť má obyčajné záujem rozširovať takýto zvyk aby zabezpečila stabilitu a pokoj.

Príklady, uvedené na začiatku tohto článku, sa týkajú rozvinutých demokracií, existujúcich už stovky rokov. Mali čas aby pochopili že neznášanlivosť v spoločnosti nie je rentabilná, že jej prejavy sú deštruktívne. Potrebujeme na to čas aj my.

Teraz je ťažké uveriť že sa niečo môže zmeniť aj tu. Minulé voľby sa vyznačovali úplnou vzájomnou neznášanlivosťou. Takmer všetci ich účastníci používali jednu technológiu – vzbudzovali hnev voličov na svojich súperov, šírili vírus nenávisti. A naopak, tých pár strán a politikov, ktorí sa zdržali účasti hádzaní bahna na svojich konkurentov, nepritiahli sympatie elektoratu. Trpezlivosť sa ukázala nevýhodnou, intolerancia potvrdila svoju efektivitu a zvíťazila.

Ale pozor. Hlasovať prišli 65,81 % všetkých zaregistrovaných voličov. Strany, dostavivšie sa do parlamentu, podporili 71.52 % z nich. To znamená že len 47.07 % dospelých Slovákov si vybrali toto zloženie parlamentu, ktorý kvôli tomu nevyjadruje záujmy väčšiny obyvateľstva. Je to smutné, no sme na to už zvyknutí. Reprezentatívna demokracia sa definuje ako moc väčšiny, ale v živote je skoro vždy moc menšiny.

V kontexte diskutovaného problému je dôležitejšie že majorita spoluobčanov asi nie je infikovaná vírusom nenávisti. Už veľká časť verejnosti reaguje úplne podľa Shakespeara (William Shakespeare, 1564.-1616.): „Nech mor porazí oba vaše rody!“ („A Plague on Both Your Houses!“ – „Romeo and Juliet“, Act 3., Scene 1.), vyjadrujúc mrzutosť z nezmyselných svárov. To vedie k nádeji že si časom vybudujeme imunitu proti tejto nebezpečnej chorobe a staneme sa tolerantnejšími.

Keď si budeme istý že intolerancia nám nevyhovuje, že vždy bude odcudzená verejnosťou a nám blízkymi ľuďmi, že dostaneme z toho len problémy – myslím si že sa s ňou stretneme oveľa menej.