Vasil Lipitsky

Skončil som predchádzajúci text vetou že udalosti v Rusku nie vždy sa dajú rozumne vysvetliť z hľadiska karteziánskeho racionalizmu (https://program2.blog.pravda.sk/2020/01/25/rusko-rychlo-smeruje-k-ustavnej-reforme/). Niektorí čitatelia ma prosili vysvetliť, čo som  mal na mysli.

Ak veľmi stručne – že čas od času nielen Európania aj sami Rusi presne nevedia čo sa stane z toho, čo urobia.

Aby to zdôvodniť, dopredu musím všetkých oboznámiť s tým, čo potrebujem pre toto vysvetlenie. Je to ruská trojka – starý konský trojzáprah, vynaložený na jazdu na veľké vzdialenosti rýchlosťou 45-50 km. za hod. V ruštine je až doteraz symbolom švungu, skoro bleskového pohybu.

Nikolaj Gogoľ (rus. Николай Васильевич Гоголь; nar. Яновский, ukr. Микола Васильович Гоголь; 1809. – 1852), v románe „Mŕtve duše“ («Мертвые души», 1842) porovnal Rusko s chvatnou, neodolateľnou trojkou, strašiacou divokým pohybom iné krajiny a národy: „Čo znamená ten omračujúci let?… Rusko, kde to letíš? Odpovedz! Neodpovedá“ („Русь, куда ж несёшься ты? дай ответ. Не даёт ответа“. – d. 1, 11).

Ruskí komentátori obyčajne koncentrujú pozornosť poetike a symbolizmu tohto obrazu, na náhlosť a mohutnosť zobrazenej autorom jazdy, západný – na jej nebezpečnosť pre iných. Ale… vedie Gogoľovu trojku opitý pohonič, a v koči sedí podvodník, konajúci obrovskú aféru (toto skutočne symbolizuje Rusko?). Záhadné mlčanie môže znamenať že sami nevedia kam lietajú, kam ich osud nasmeruje. Neodpovedá iba preto že nie je žiadna odpoveď…

Ako to je možné? Kedysi veľmi dávno môj ujo navštívil Mongolsko. Prekvapilo ho že hlavné mesto Ulanbátar bolo v tomto čase takmer prázdne. Opýtal sa na to mestského úradníka. Ten povedal: naši ľudia sú ako dieťa – hneď ako príde jar, idú na step, nasadnú na kone a cválajú, cválajú… Pritom v jeho očiach bolo možné vidieť že by aj sam radšej cválal po stepi, keby si to mohol dovoliť.

Môžete sa opýtať: ako je toto spojene s Rusko? Východný Slovania žili mnoho storočí v symbióze s Mongolmi a inými stepnými národmi (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/484451/eurazia.html). To určite nechalo stopy v ich mentalite a genetike.

Známy básnik Alexandr Blok (Алексaндр Алексaндрович Блок, 1880.- 1921.) v svojom poslednom zverejnenom pri živote diele „Skýti“ («Скифы») napísal: „Sme – Skýti! Aziati! Z nás sa na váš svet / Šikmé a žiadostivé zraky mračia!“ („Čo vietor spieva“, 2017.) – (Да, скифы — мы! Да, азиаты — мы,/ С раскосыми и жадными очами!“ – „Знамя труда», 20 февраля 1918).

Skýti (starogrec. Σκύθης, Σκύθαι, sami sa volali Skolotoi) — kočovníci, ktorí v 8. st. BC. e. – 4. st. n. e. bývali severne od Čierneho mora a mali väzby so starovekým Gréckom. Hoci nie je dokázané že Skýti naozaj boli geneticky spojený s východnými Slovanami, romantický pohľad na nich inšpiroval duchovné hľadania ruských intelektuálov.

Mnohí z nich koncom 19. – začiatkom 20. st. ostro cítili príslušnosť k ázijskej kultúre. Priatelia Bloka, známi ruskí básnici a spisovatelia, vydávali jeden čas literárny a filozoficky almanach „Skýti“ (http://encspb.ru/object/2804028132), zoznamujúc čitateľov s ideológiou tzv. Scythianismu, blízkou k Eurasianismu. V Skýtoch videli niečo, spájajúce tradície Ázie s klasickým dedičstvom Grécka.

No… ako epigraf svojej básne si Blok vybral linky Vladimíra Soloviova (Владимир Сергеевич Соловьёв, 1853. – 1900.): „Panmongolism! Ten názov je divoký, / Avšak je sladký pre môj sluch“ („Панмонголизм! Хоть имя дико, / Но мне ласкает слух оно… – «Панмонголизм» 1894, – http://az.lib.ru/s/solowxew_wladimir_sergeewich/text_0060.shtml).

Panmongolism – je to už čistý Asianism. Takto ukázal že korené kultúry a charakteristík ruských ľudí nie sú v romantických a helenizovaných Skýtoch, ale v divokých a krutých dobyvateľoch, ktorí prišli do Ruska v 13. st. a zostali tam až 300 rokov. A ich potomkovia v Mongolsku udržali zvyk bezcieľne cválať cez stepi… Asi nielen tam…

Pohyb bez cieľa… Prečo to znie tak známe? Cítim tu alúziu (od lat. „allusio“ – „náznak“, „analógia“, „neočividné spojenie“) na niečo úplne iné, vôbec nie ázijské. Tak to je tu: „ …Konečný cieľ… pre mňa je nič, hnutie je všetko“ („Das… Endziel… ist mir nichts, die Bewegung alles“)! Je to významná veta Eduarda Bernsteina (1850 – 1932), duchovného otca súčasnej sociálnej demokracie („Die Voraussetzungen des Sozialismus und die Aufgaben der Sozialdemokratie“, 1899.). Toto už nie je len poézia, to je základ jednej z najvplyvnejších politických ideológií našej doby.

Asi sa hýbať bez cieľa nie vždy je zlé a hlúpe. Aspoň je to lepšie ako ísť za nedosiahnuteľným, falošným cieľom (proti čomu aj upozorňoval Bernstein). V Európe takmer každá krajina kedysi hľadala globálnu alebo regionálnu dominanciu. Ale dosiahli prosperitu iba vtedy, keď odmietli ambiciózne plány a rozvíjali sa absolútne bezcieľne.

Tak nech letí ruská trojka kamkoľvek, do neznámej diaľky, všetko nechávajúc za sebou, bez pochopenia smeru, nevediac, čo bude na jeho konci. Môžeme iba dúfať že dôjde do miesta, lepšieho ako je teraz.