Vasil Lipitsky

Ruský šport je zase ohrozený kvôli dopingovému škandálu. Rusi by už mali byť presvedčení že budú dlho pod prísnym dohľadom medzinárodných športových organizácií, ale zase urobili nejaké manipulácie zo vzorkami krvi a moču športovcov. Teraz sa tvária protichodne: uznávajúc porušenia, tvrdia že sankcie proti nim sú politicky motivované a je to čistá rusofóbia.

Nemám cieľ vyšetrovať podstatu tohto konfliktu a obviňovať kohokoľvek z niečoho. Chcem sa však vrátiť k myšlienke, ktorou som sa už zaoberal skôr (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/469172/preco-bojovat-proti-dopingu.html) – boj proti dopingu je celkom hlúposť, klamstva a pokrytectvo, vyhovujúce iba športovým úradníkom a nikomu viac.

1.Profesionálny šport je show. Existuje len do tej miery, že zaujíma publikum. Ak štadióny zostanú prázdne a ratingy športových programov v televízii klesnú, inzerenti a sponzori rýchlo zmiznú a spolu s nimi skončia samotné súťaže.

V skutočnosti je takýto šport súčasťou showbiznisu. Ak áno, prečo ho musíme hodnotiť podľa iných kritérií?

Ľahkosť pohybu baleríny je dosiahnutá vyčerpávajúcou prácou v tréningu, prekonávaním únavy a bolesti. Ale nepýtame sa jej, aké lieky pred výkonom užila, nevyžadujeme od nej vzorky krvi a moču pre kontrolu po každom vystúpení. Chceme mať iba pôžitok z výsledku.

Aký je zásadný rozdiel medzi balerínou a športovcom? Obaja sú profesionáli, obaja pracujú pre verejnosť. Prečo si ona môže dovoliť vziať liek pred výkonom, a atlét nie? Môžete poukázať na to že balerína s nikým nesúťaží. Ale aj to nie je úplná pravda: v baletných súboroch je vždy tvrdá konkurencia, navyše sa často konajú baletné konkurzy.

Faktom je že medzinárodné športové organizácie nechcú vidieť seba ako druh showbiznisu. Dajú šport hore nad ostatné show, pričom sa zároveň odvolávajú na jeho konkurenčnú prírodu a masívnu účasť ľudí v ňom.

Veľký šport má však málo spoločného s masovými analógmi – telesnou výchovou a aktívnym odpočinkom. Konkurencia je všade tam, kde sú ľudia. Pokiaľ ide o masovú účasť, tak milióny ľudí radi ráno behávajú, bicyklujú cez víkendy, hrajú futbal atď. Ale robia to pre seba, nie pre publikum, míňajú na to peniaze, ale nezarábajú, tešia sa procesu, nie výsledku.

Profesionálny šport nemôže byť hodnotený podľa rovnakých kritérií ako voľný čas, posilňujúci zdravie. Je oveľa bližšie k showbiznisu a vyžaduje podobný prístup.

2. Najčastejším odôvodnením zákazu dopingu je starostlivosť o zdravie športovcov. Je to aj najviac pokrytecké.

Hlavnou hrozbou pre zdravie atlétov nie je doping, ale samotný profesionálny šport. Extrémne zaťaženie, hodiny tréningu, časté zranenia atď. ničia telo. Príklady tzv. športovej dlhovekosti sú veľmi zriedkavé a obyčajná dlhovekosť je ešte zriedkavejšia. Život športovcov po krátkej kariére je zatienený chorobami, ktoré vyplynuli z ich nadľudských úsilí v mladosti.

Hokej, futbal, box a mnoho ďalších športov nie je možných bez vážnych zranení. Ale starostlivosť o zdravie z nejakého dôvodu nie je zahrnutá v takýchto prípadoch. Ak si atlét zlomil na pretekoch pár rebier, je to normálne, to je profesionálne riziko. Ak by si však pred zápasom vzal pilulku, urobia z neho gaunera. Je to dvojitý štandard.

Ak športovec ochorie, ani sa nemôže liečiť ako obyčajný človek. Mal by si skontrolovať, či predpísané lieky nie sú zahrnuté do dlhých zoznamov dopingov. Veľa atlétov bolo diskvalifikovaných a vylúčených z veľkého športu za používanie nazálnych kvapiek, predávaných v lekárňach bez predpisu. Je to diskriminácia.

Medzi zakázanými liekmi sú mnohé také, ktoré pomáhajú športovcom vyrovnať sa s vysokými záťažami. Oslobodzujú svaly od kyseliny mliečnej, spôsobujúcej silnú bolesť, uvoľňujú ich po tréningu, zlepšujú dodávanie kyslíka do tela. Pod zámienkou starostlivosti o ich zdravie, sú športovci nútení znášať bolesť, prekonávať kyslíkové hladovanie a kŕče vo vyčerpaných svaloch. Je to sadizmus.

Profesionálni športovci majú rovnaké práva ako všetci ostatní ľudia. Obmedzenie ich schopnosti prijímať lekársku starostlivosť a starať sa o svoje vlastné zdravie – je to porušenie ich občianskych práv.

3. Ďalšie vysvetlenie zákazu dopingu je snaha zabezpečiť rovnosť podmienok pre všetkých športovcov.

Relatívna nerovnosť je tu možná len kvôli tomu že, keďže používanie liekov je zakázané, nie všetci ich budú brať. Ak nebude zákaz, aj takáto nerovnosť zmizne.

Treba tiež chápať, že doping je na torte iba čerešňou. Ak nemáte prírodné schopnosti a nie ste dosť trénovaný, môžete jesť a piť doping na raňajky, obed a večeru, ale stále nebudete konkurencieschopní.

Hlavná nerovnosť je však spojená vôbec nie s dopingom. Niektorí športovci majú sponzorov, iní nie. Niektorí môžu spolupracovať s vynikajúcimi trénermi, iní sú nútený obmedziť sa s priemernými. Niektorí používajú moderné tréningové základne, nástroje a techniky, pre iných sú nedostupné. V zásade nie je možné zabezpečiť úplnú rovnosť podmienok. Odkaz na ňu nie je menej pokrytecký ako na zdravie atlétov.

4. Neexistujú žiadne logické alebo právne dôvody na obmedzenie práva športovcov na samostatné rozhodovanie o tom, čo majú použiť v tréningovom procese. Existuje však športová byrokracia, ktorej budúcnosť priamo závisí od rozsahu jej právomocí a vykonávaných funkcií.

Keď som sa prvýkrát zúčastnil vo veľkých medzinárodných pretekoch, bol som prekvapený bezpráviu športovcov a všemocnosťou športových funkcionárov. Aj najnižší z nich s nami zaobchádzali ako s otrokmi, bez známok rešpektu, dokonca bez jednoduchej priazne. Úradníci sa cítili hostiteľmi, a všetci účastníci, dokonca aj slávni šampióni, mohli iba počúvať a poslúchať.

Boj proti dopingu je jedným zo spôsobov, ako presadiť silu športových byrokratov. Na neho sú pridelené miliónové sumy peňazí. Tisíce ľudí na celom svete sú živený tým že kontrolujú športovcov, hľadajú porušenia, premýšľajú nové obmedzenia. Zoznam zakázaných liekov sa neustále rozširuje z nepochopiteľných dôvodoch.

Pripomeňme si nešťastný meľdónium. Po mnoho rokov ho mnohí športovci používali na podporu činnosti srdca. Jedného dňa však bol zrazu zakázaný. Najmä jeho výrobcovia boli prekvapení, a vyhlásili že stimulačný účinok lieku nikdy nebol dokázaný žiadnymi štúdiami. To však nepôsobilo na športových úradníkov. Atléti, ktorí nestihli zastaviť jeho užívanie, boli hrubo potrestaní.

Vzniká pocit, že byrokrati zo športu úmyselne rozširujú svoju oblasť činnosti s cieľom dostať nové rozpočtové prostriedky a právomoci. Dosť často sami športoví úradníci sú podozrivý z korupcie. Ich kolegovia sa snažia urobiť niečo, aby odvrátili pozornosť verejnosti od zneužívania a potvrdili svoju vlastnú užitočnosť. Preto sa množia dopingové škandály, demonštrujúce, že zlo pochádza od športovcov a že funkcionári sú pevne na stráži poriadku a pravidiel (ktoré si sami premysleli).

Nevyhnutnosť medzinárodných športových organizácií vo všeobecnosti nie je zjavná. Šport je záležitosť jednotlivcov alebo tímov. Keď sa úradníci začínajú otáčať okolo nich, nečakajte nič dobré.

5. Táto téma má ďalší aspekt – politický. Športová byrokracia využíva dopingové škandály nielen proti atlétom-„páchateľom“ osobne, ale aj aby potrestať ich pôvodné štáty, športové federácie a tímy (čo vlastne ide proti právnickým normám, uznávajúcim kolektívnu zodpovednosť iba v presne určených prípadoch). Je to spojené s nepochopiteľným statusom hlavnej športovej organizácie – Medzinárodného olympijského výboru – MOV (International Olympic Committee – IOC).

MOV je podľa jeho charty mimovládna nekomerčná organizácia („The IOC is an international non-governmental not-for-profit organisation…“ – „Olympic Charter“, in force as from 26 june 2019, 15.1). Zaregistrovaný je len v Švajčiarsku.

MOV bol založený v roku 1894 úzkou skupinou fyzických osôb. Pierre de Coubertin (Pierre de Frédy, baron de Coubertin, 1863 – 1937) pozval na prvý kongres olympijského hnutia svojich osobných známych a priateľov z rôznych krajín, aby sa na ňom zúčastnili. Tak z Ruska pozval generála Alekseja Butovskeho (Алексей Бутовский,1838—1917), s ktorým tesné predtým sa zoznámil v Paríži. Ten ani neprišiel, ale aj tak bol zvolený za člena výboru. Čech Jiří Stanislav Guth-Jarkovský, (Jiří Guth, Jiří Karel, 1861 – 1943) tiež bol Coubertinov priateľ – a toho stačilo aby sa stal členom MOV na sledujúcich takmer 50 rokov. Samozrejme nemali žiadne mandáty na zastupovanie svojich krajín.

Od toho času až do dnes nových členov MOV volia …len sami jeho členy. To sa vola „kooptovanie“ (od lat. cooptatio — doplnkové voľby) a sa počíta ako procedúra, obmedzujúca demokraciu. Nie je pochopiteľne, koho reprezentujú takto vybrané ľudia, časť ktorých vôbec nie je spojená zo športom.

Inak povedané, počasie v svetovom športe robia neoprávnené osoby nejasného pôvodu, sami sa vyhlásivšie jeho náčelníkmi. Určia pravidla, riešia osudy atlétov, ich federácií a celých veľmocí, ktoré musia ich uznávať a poslúchať, aby nebyť vylúčene z olympijského hnutia. Na pozadí toho, ako štáty obyčajné chránia svoju suverenitu, toto vyzerá úplné komické. V histórii ľudstva asi nenájdete nič podobne.

6. MOV, nie je jasné na základe čoho, považuje ako svojich rovnocenných partnerov vlády krajín, ktorých športovci sa pripojili k olympijskému hnutiu. Títo úradníci sa rozprávajú s kráľmi a prezidentami a tvária sa strašne dôležito ako druhá (dobre ak nie prvá) OSN.

Takéto správanie je možné z troch dôvodov. Prvý – náš (divákov, fanúšikov) obrovský záujem o športové udalosti, z ktorých najväčšie sú Olympijské hry. Náš dopyt dovoľuje športovým úradníkom aby sa cítili dôležitými osobami. Ale mi sme ich nikdy nevolili a nedávali im právo niečo riešiť v našom mene.

Druhý – Olympijské hry sú komerčne výhodné podujatie. Priťahujú investorov a turistov, zvyšujú medzinárodnú prestíž krajiny, ktorá dostala právo na ich výkon. A to právo poskytuje iba MOV. Preto aj králi, aj prezidenti nešetria úsilie aby presvedčili úradníkov že ich štát je najlepšie miesto pre nasledujúce hry. Ako už vieme, robia to aj nelegitímnymi spôsobmi.

Tretí – Iba MOV rozhoduje kto sa môže zúčastniť na hrách. Pritom, keď tam niekoho nepusti, tak to ani nemusí zdôvodniť. Môžu urobiť výnimku pre jednotlivého športovca a dovoliť mu používať zakázané pre všetkých lieky, a môže to odmietnuť. Je to páka pre krajiny: keď chcú aby ich reprezentanti boli na hrách a dobre sa tam ukázali, musia poslúchať MOV vo všetkom. Ale je to zjavne možnosť pre MOV ovplyvňovať výsledky hier a čiastočne aj vnútornú politiku každej krajiny.

Takúto možnosť sa snažia teraz uplatniť pre Rusko. Vyzerá to však divne, ale vidím v tom perspektívu na opravenie situácie.

7. Zdá sa že kvôli dopingovým problémom na Olympijských hrách ruskí atléti zase nebudú mať právo použiť svoju vlajku a hymnu. Takto to už bolo v Kórei. Čo z toho sa stalo? Silní zvíťazili aj bez nich, slabí by aj s nimi prehrali. Vzniká otázka: aká je úloha národných symbolov na závodoch? Pretekajú športovci, nie štáty.

Atléti nie vždy dostávajú štátnu podporu, teraz ich sponzorujú aj súkromné firmy, výrobcovia športovej produkcie a nielen. Nie všetci sú v takej miere vďačný svojej krajine, ako to musia ukazovať pod národnou vlajkou. Narastá počet atlétov, súťažiacich nie pre ich domovské štáty. Už je normálne „kúpiť“ talentovaného športovca, aby vyhrával medzinárodné preteky: napríklad, skoro každý „národný“ európsky tím má „vlastných“ Etiópčanov alebo Keňanov, schopných zvíťaziť v behu. Myslíte že sú takí patrioti novej vlasti, že nezvládnu súťažiť bez jej vlajky a hymny?

Na medzinárodných závodoch je primeraná vlajka krajiny, v ktorej sa vykonáva. Na Olympijských hrách môže byť prítomná aj vlajka Grécka, kde sa narodili. To je všetko, čo vyžaduje samotný šport.

Všetko, čo je najviac, vyžadujú iba …politici. Myslia si že úspechy atlétov symbolizujú silu a vplyv štátu, ich vlastné úspechy, správnosť politiky, ktorú uskutočňujú. Vôbec to tak nie je . Keď sa v Etiópii rodia najlepší vytrvalci, to sa deje nie kvôli jej štátnej moci. A sama tá krajina je stále medzi chudobnými, a jej atléti sa trénujú predovšetkým aby zaujali zahraničných trénerov a emigrovali.

Ruský tím v Kórei dostal názov „Olympijskí atléti z Ruska“. Bolo to premyslené ako trest, ale je to úplne geniálny vynález. Olympijskí atléti z Ruska, olympijskí atléti zo Slovenska, z Ameriky atď. – to je presne to čo treba aby sa ukázal pôvod športovca alebo tímu a neprilepiť k ich úspechom štát, ktorý sa v tom vôbec nezúčastnil. Tu vidím precedens, dávajúci nádej na očistenie športu od politiky.

Áno, čistý šport – je to šport mimo politiky. Práve politizácia, a nie doping, je hlavným ohrozením medzinárodného športu. Odporúčam prerobiť povestnú WADA v svetovú Agentúru pre depolitizáciu (WADP).

8. Ešte nedávno sa olympijské hnutie snažilo obmedziť prenikanie profesionálnych atlétov do svojich radov. Krajiny boli nútené vymýšľať legendy pre športovcov, ktoré sa menili na študentov, vojenský personál atď. Ale nakoniec všetko rozhodli diváci, ktorí nemali záujem pozerať sa na amatérske súťaže. Finančný faktor sa zase ukázal ako hlavný.

Príde čas, keď atléti, vylúčení z veľkého športu za používanie dopingu, sa zjednotia v boji za svoje záujmy. Začnú organizovať svoje súťaže bez kontroly dopingu. Je možné, že im v tom pomôžu farmaceutické firmy a dokonca aj vlády krajín, najmä tí, ktorí sú urážaní bojovníkmi proti dopingu.

Existujú dôvody na to že na takýchto súťažiach budú výsledky vyššie a rekordov viac. Takže budú pre publikum zaujímavejšie, budú lákať divákov na štadiónoch a pri televíznych obrazovkách. A postupne oficiálne športové štruktúry ich budú musieť uznať, alebo zmiznúť.

Nevyhnutne prídeme na to že treba úplne prerobiť MOV, aby bol otvoreným, demokratickým a transparentným, aby priamo reprezentoval účastníkov olympijského hnutia, aby konal v záujme divákov a atlétov, aby zbavil šport od politických vplyvov a od všemocnosti úradníkov.