Nedávno ruský prezident Vladimír Putin v tradičnom novoročnom pozdrave zdôraznil najmä to, že v roku 2025 nás čaká jubileum – 80 rokov od konca Veľkej vlasteneckej vojny sovietskeho ľudu (inými slovami – 2. svetovej vojny). Je jasné, že tento dátum bude široko oslavovaný v Rusku, kde sa praktizuje skutočný kult Veľkého Víťazstva (presne tak, s veľkými písmenami!), čo je jeden zo základov štátnej ideológie.
Víťazstvo a… víťazstvo
Putin zároveň vôbec nespomenul „špeciálnu operáciu“ na Ukrajine, na ktorú sa zamerali jeho dva predchádzajúce analogické prejavy. Niektorí analytici tu však videli niečo viac, ako len spomienka na blížiaci sa dátum. Pamätali si sovietske časy, keď bolo zvykom dokončovať veľký projekty pred sviatkami. V médiách sa objavili odvážne domnienky, že Kremeľ chce ukončiť vojnu na Ukrajine ešte pred dňom výročia tohto Veľkého Víťazstva, ktorý Rusi oslávia 9. mája.
Ale iní komentátori tvrdia, že v takých predpokladoch nie je všetko v poriadku. Víťazstvo vo svetovej vojne alebo úspech (ak bude) v regionálnom konflikte, ktorý sa sami Rusi nikdy oficiálne ani neuznali za vojnu – rozdiel vo význame a rozsahu udalostí je príliš veľký na to, aby ich čo i len dať do jedného radu. Ich porovnanie je historické veľmi nekorektné a pre Rusov to vyzerá takmer rúhačsky.
Nech je to tak či onak, dôležitejšia je iná otázka: je možné počas zostávajúcich 4 mesiacov dospieť k výsledku bitky na Ukrajine, ktorý by Kremeľ mohol prezentovať verejnosti ako víťazstvo? Záujem o to sa teraz citeľne stúpol aj preto, že sa blíži inaugurácia Donalda Trumpa, ktorý, ako každý vie, sľúbil okamžité zastavenie vojny do 24 hodín. Ale dnes Trump sa už vzdialil od svojho predvolebného sľubu a hovorí o 100 dňoch, alebo ešte menej určite – o jari. A to je už blízko toho istého 9. mája.
Pragmatizovanie cieľov
Je príznačné, že ruská reakcia na Trumpove vyhlásenia stále bola síce skeptická, ale nie odmietavá. Môže to byť spôsobené len tým, že diely sú tzv. Trumpova plánu sú zatiaľ známy len vo forme fám a únikov informácií. Optimisti sa však domnievajú, že Kremeľ sa zámerne neponáhľa s odmietnutím Trumpovho sprostredkovania, dúfajúc v jeho pragmatizmus a vplyv vo svete.
Pozorovatelia zaznamenali aj zmeny v rétorike Kremľa ohľadom konečných cieľov operácie na Ukrajine. Ideologické a politické požiadavky „denacifikácie“ a „demilitarizácie“, ktoré v podstate vyžiadali výmenu politického režimu, sú nahradené praktickejšími územnými požiadavkami, naozaj schopnými byť predmetom rozhovorov.
Ďalšou dôležitou novinkou je uznanie de facto ukrajinskej štátnosti, ktorej samotná existencia bola spochybňovaná v počiatočnom štádiu konfliktu. Veď keď nie je štát, nie je s kým rokovať. Zdá sa, že Rusko sa pripravuje na mierové rozhovory na základe skutočnosti, že nezávislá Ukrajina bude existovať naďalej.
Vývoj udalostí na fronte vedie k myšlienke, že ruská armáda je zameraná na dosiahnutie západných hraníc tých regiónov, ktoré sa už oficiálne stali súčasťou Ruskej federácie. Samozrejme, to ešte neznamená, že v žiadnom prípade nepôjde ďalej na západ a juhozápad, ale môže to aj naznačovať, že Kremeľ by súhlasil s určitým minimom, vrátane spoľahlivého pozemného spojenia medzi pevninským Ruskom a Krymom. To je, mimochodom, celkom v súlade s tým, čo je teraz známe o Trumpovom pláne.
Ak áno, budúca hranica (alebo demarkačná línia) medzi Ruskom a Ukrajinou bude prebiehať najmä pozdĺž Dnepra, a západná časť Ukrajiny zostane samostatnou. Navyše s najväčšou pravdepodobnosťou bude pod vplyvom Západu a vstúpi do EÚ. Jej spojenie s NATO je podľa ruských predstáv vylúčené.
Ale takáto konfigurácia je veľmi odlišná od očakávaní, rozšírených v Rusku na začiatku „špeciálnej operácie“. Dokážu to Rusi uznať ako víťazstvo? Mnohí experti sú isti, že tamojšie radikáli nevyhnutne budú sklamaní, ale stačí pár mesiacov účinnej propagandy, aby väčšina obyvateľstva uverila, že to je presne to, čo bolo plánované od samého začiatku.
Prekážky na ceste k mieru
Opatrný optimizmus, s ktorým sa teraz čoraz častejšie hovorí o konci vojny, sa dá, žiaľ, ľahko zničiť. Existuje oveľa viac dôvodov, ktoré by mohli brániť začiatku a hlavne úspechu rokovaní, než toho, čo núti bojujúce strany ich uskutočňovať. Napríklad rýchly postup ruských vojsk hlboko na Ukrajinu by mohol v Kremli prebudiť nové chúťky. Rovnako aj úspechy Ukrajincov v obrane alebo pri protiofenzíve ich urobia menej ústretovými. Kameňom úrazu sa môže stať vlastníctvo Nikolaeva a Odesy, a teda aj zachovanie prístupu Ukrajiny k Čiernemu moru. Nehovoríme o medzinárodných faktoroch, ktoré zahŕňajú záujmy desiatok krajín.
Kremeľ vidí vážnu prekážku v nedostatku dôveryhodných vyjednávacích partnerov na Ukrajine. Prezidentovi Vladimírovi Zelenskému vypršalo funkčné obdobie a Putin opakovane vyhášal, že nepovažuje ho za legitímneho. Ruskí politici sa obávajú, že Ústavný súd Ukrajiny pod tlakom síl, nespokojných s podmienkami mieru a stratou území, by mohol vyhlásiť za nezákonný podpis Zelenského na mierových dohodách. Právomoci zanikli aj tamojšiemu parlamentu, takže akékoľvek jeho rozhodnutie tiež môže byť spochybnené. To vyvoláva v Rusku podozrenia, že rokovania sa môžu ukázať ako podvod, ktorého cieľom je oddialiť čas priznania bolestivých strát.
Analytici však si myslia, že je možné aj iné riešenie: Rusi uzatvoria dohodu nie so štátnymi činiteľmi, ale rovno s ukrajinským vojenským velením, ktoré nariadi zastavenie paľby, stiahne jednotky na určené pozície a zaručí, že znovu nezačnú nepriateľské akcie. V praxi to by bola len dočasná dohoda o prímerí. Ako vieme z histórie, po 2 svetovej vojne ZSSR podpísal plnohodnotnú mierovú zmluvu s Nemeckom až 10 rokov po jej skončení, a podobná zmluva s Japonskom neexistuje až dodnes. Nie je však jasné, nakoľko sú ukrajinskí generáli na takéto rozhodnutia pripravení, aj keď sú návrhy, že budú veľmi citliví na želania Washingtonu.
V Rusku ako aj na Ukrajine (ako vlastne aj za ich hranicami) sú sily, ktorým vyhovuje pokračovanie vojny. Ich politická budúcnosť v mierových podmienkach vyzerá veľmi neisto. Nedajú sa vylúčiť ani provokácie a dokonca aj zámerná sabotáž mierových riešení. Preto je ťažké uveriť nejakým termínom, ktoré sa dnes politici odborníci či novinári snažia stanoviť či uhádnuť. Cesta k mieru je kľukatá a plná prekážok, ktoré strany konfliktu ešte ani nezačali prekonávať.
Celá debata | RSS tejto debaty