Vasil Lipitsky

V ZSSR koloval vtip: Brežnev dorazil do Tbilisi a privítali ho delostreleckým pozdravom 20 sálv. Starý Gruzínec počul streľbu a spýtal sa vnuka: čo sa deje? Odpovedal: „Brežnev prišiel!“ Dedko sa rozhorčil: netrafili naši pri prvom výstrele?

Táto anekdota ma však svoje pozadie. V roku 1969 (ale v Moskve) sa naozaj uskutočnil pokus o atentát na Brežneva. Útočník vypálil 11 nábojov do limuzíny, v ktorej, ako si myslel, ten mal sedieť. No pomýlil sa – sovietsky líder bol v inom aute.

Temný príbeh

Orgány vyhlásili atentátnika za nepríčetného a na 10 rokov ho zavreli do psychiatrickej liečebne. Potom (ešte kým Brežnev žil!) ho nečakane prepustili.

V tomto príbehu je dosť temných miest aj okolo neho veľa konšpiračných teórií. Nie je jasné, ako tento nižší dôstojník vyniesol zo svojej jednotky dve pištole a náboje, a ako s nimi nastúpil do lietadla, v ktorom odletel do Moskvy. A ako tam, oblečený v cudzom policajnom kabáte, ktorý ani nezodpovedal sezónnej uniforme, sa ocitol v prvej línii kordónu, pozostávajúceho z elitných ochrankárov. Preto za tým mnohí vidia sprisahanie (alebo úplné zlyhanie) tajných služieb…

Terorista uviedol ako svoj motív nesúhlas s činmi sovietskeho vedenia, vrátane vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa (stalo sa to len pred šiestimi mesiacmi). Nič nemal osobné proti Brežnevovi, ale bol presvedčený, že zabitím „hlavného komunistu“ zmení život ľudu k lepšiemu.

Dva atentáty

Vo všeobecnosti táto situácia v niečom pripomína notoricky známy pokus o atentát na Roberta Fica: neočakávaný konateľ, úžasná ľahkosť, s akou pristúpil k chránenej osobe, zlyhanie strážcov, nedostatok osobných motívov, výlučné politické odôvodnenie činu. O tejto dramatickej udalosti som už písal a časom sa môj pohľad na vec nezmenil (https://standard.sk/668582/marnost-politickych-atentatov-alebo-nase-majove-idy).

Medzi týmito dvoma prípadmi sú však aj značné rozdiely. Hlavným je, že drvivá väčšina sovietskych občanov sa vtedy k Brežnevovi správala celkom pozitívne. Bol hrdinom mnohých vtipov, však dobromyseľných, bez zloby, tým menej nenávisti. V tých časoch bola akákoľvek masová kampaň alebo propagácia, podnecujúca takéto pocity, nemožná a dokonca nemysliteľná.

V prípade Fica máme do činenia s príkladom práve takejto kampane – s umelým podnecovaním politicky inšpirovanej nenávisti. Hoci už štyrikrát získal vo voľbách relatívnu väčšinu hlasov, porazené menšiny jeho víťazstvo neuznávajú a robia všetko pre to, aby ho odstránili (zvrhli). Nenávisť sa stáva hlavnou zbraňou jeho odporcov, pretože si nevyžaduje hlbokú argumentáciu, ktorá im zjavne chýba.

Prečo nenávidíme?

Veda definuje nenávisť ako intenzívnu negatívnu emóciu, spojenú s nepriateľstvom, znechutením a túžbou ublížiť jej predmetu, a sprevádzanú agresívnymi sklonmi voči nemu (Sternberg, R. J., A Duplex Theory of Hate, 2003).

Nie je to len individuálna črta, ale aj „spoločenský jav, ktorý možno využiť v politických, etnických a ideologických konfliktoch.“ (Delgado, R., & Stefancic, J., Understanding, Hate Speech, 2004). Ale prečo sú niektoré verejné inštitúcie a politické osobnosti schopné v bežných ľuďoch vyvolávať silné osobné pocity?

O to sa postarala evolúcia. V jej procese prežili tí z našich predkov, ktorí rýchlejšie a aktívnejšie reagovali na nebezpečenstvá a hrozby. Tieto vlastnosti preniesli na potomkov. Zvýšené až prehnané vnímanie skutočných a potenciálnych hrozieb je pre nás také dôležité, že mame na to duplicitné systémy – tomu slúžia zároveň tri rôzne časti ľudského mozgu (Zeki, S., & Romaya, J. P., The Neural Basis of Hate, 2008). Výsledok ich spolupráce je mimoriadne silný.

Preto negatívne informácie, najmä prebúdzajúci sa hnev alebo strach, vyvolávajú silnejšiu emocionálnu odozvu ako neutrálny alebo pozitívny obsah. Vedci túto vlastnosť nazývajú „negatívna zaujatosť“ („negativity bias“). Inými slovami, aby upútali pozornosť všetkých, musíme kričať „požiar!“, a nie „aký pekný deň!“

Zápalná zmes

Asi každý pozná názov primitívnej, ale účinnej zbrane: koktail Molotova. Pravda, Stalinov minister zahraničia nemal nič spoločné s jej vytvorením. Posmešný názov vymysleli Fíni počas Zimnej vojny so ZSSR (1939-1940). Dodnes sa tak nazývajú fľaše, naplnené zápalnou zmesou, vznecujúcou sa od malej iskry.

Nenávisť je tiež koktail, zložený zo strachu a hnevu. Keď sa cítime v ohrození, desí nás to. Potom prichádza hnev na tých, ktorí vytvorili túto hrozbu a nás vystrašili. Takže najjednoduchší a najspoľahlivejší spôsob, ako motivovať ľudí, aby niekoho nenávideli, je presvedčiť ich, že je pre nich nebezpečný.

Teraz skutočne vidíme, že odporcovia existujúcej vlády neustále tvrdia, že jej kroky nás v niečom ohrozujú: právny štát, slobodu, demokraciu, kultúru, blahobyt, jednotu EÚ atď. Aj keď na to chýbajú dôkazy, občania, ktorí nie sú veľmi náchylný k analytickému mysleniu, ochotne uveria často opakovaným klišé a hnevajú sa na vládu, údajne útočiacu na základy a hodnoty ich spoločenského života. Kokteil je hotový, stačí ho už len zapáliť a hodiť na cieľ.

Zapaľovač

Na zapálenie koktailu Molotova je potrebný nejaký knôt (sú známe prípady, kedy sa používali aj prskavky). Koktail nenávisti si vyžaduje zložitejšie metódy. Jeho zapaľovačom sú predovšetkým médiá – tie, ktoré šíria nespoľahlivé informácie a neobjektívne hodnotenia.

Keďže pôsobenie médií je stále obmedzené zákonmi, je potrebný ďalší krok – pouličné protesty. Tam sa v heslách a prejavoch rečníkov stretávame s agresívnejším jazykom a priamymi osobnými útokmi a urážkami.

Lídrami v prejavoch nenávisti sa v dnešnej dobe však stali sociálne siete. Výskum ukázal, že ich používatelia, šíriaci agresívny kontent, dostávajú viac „lajkov“, zdieľaní a komentárov, čo posilňuje ich postavenie v komunite. V tomto prípade sa aktivuje systém odmeňovania mozgu, ktorý uvoľňuje „hormón šťastia“ dopamín. To zvyšuje túžbu opakovať správanie (https://arxiv.org/abs/2210.13770?utm_source).

Algoritmy sociálnych siete sú nakonfigurované na maximálne zapojenie. Väčšiu pozornosť tam dostávajú publikácie, ktoré vyvolávajú silné emócie – hnev, strach, nenávisť. To vytvára medzi účastníkmi komunikácii chybný pocit normálnosti a rozšírenosti agresívnych nálad. Keď sa do konverzácie zapojí masové publikum, naštartuje sa sociálne posilnenie a otravujúci obsah sa šíri ešte rýchlejšie.

Ak nenávistný obsah pochádza z vplyvného zdroja (mienkotvorný líder), používatelia sietí ho s menšou pravdepodobnosťou kritizujú a s väčšou pravdepodobnosťou ho budú šíriť, dôverujúc jeho autorite.

Ako vidíme, online-nenávisť je „vírusová“ vďaka svojmu emocionálnemu náboju (negatívna zaujatosť), neurofyziologickým reakciám a algoritmom sociálnych sietí. To vysvetľuje prečo sa to môže stať dominantným rozprávaním v diskusiách.

Oheň

Na zapálenie knôtu potrebujete oheň. V spoločenských procesoch ten vychádza z ľudí, ktorí sú jeho zdrojom ale, žiaľ, aj palivom.

V časoch Brežneva neexistovali sociálne siete a komunistická strana úplne kontrolovala médiá. Našiel sa však človek, ktorý prišiel na to, že ho treba zabiť. Nikdy neuverím, že si to premyslel úplne sám a nikdy to s nikým nerozoberal. Čo najskôr, aj tu fungovali vyššie uvedené mechanizmy, len v malom rozsahu jeho referenčnej skupiny.

Ľudia sú rôzni. Niektorí zakričia na mítingoch alebo napíšu hrozivý príspevok na Facebook a pôjdu spať. Iní berú všetko osobne a doslova. Počúvajú a čítajú refrén, že Brežneva či Trumpa alebo Fica treba zastaviť – a vezmú to ako výzvu, pocítia, že to musia urobiť za každú cenu.

Preto, keď vidím súčasnú intenzitu nenávisti v určitých médiách a sociálnych sieťach, keď sa v uliciach opäť protestuje a napätie v spoločnosti citeľne stúpa, nemôžem sa zbaviť myšlienky, že niekto – pod vplyvom strachu a hnevu – už chystá zbrane.

Naozaj by ma zaujímalo: rozumejú tomu tí, ktorí organizujú túto politickú kampaň?