Vasil Lipitsky

„Zmeny, čakáme zmeny!“ („Перемен, мы ждем перемен!“, češ. „Chci změny!“, – https://www.youtube.com/watch?v=9msmCgJdr24). V roku 1986. sa tak vyjadril sovietsky básnik, filmový herec, spevák, gitarista a skladateľ Viktor Coj (Виктор Робертович Цой, 1962.-1990.). Táto jeho skladba sa stala neoficiálnou hymnou Gorbačevevoj „Prestavby“ („Перестройка“) a ďalších udalostí roku 1991. v ZSSR.

Coj bol neuveriteľne populárny v Rusku, pritom že bol napoly Kórejčan. Po jeho smrti, fanúšikovia vytvorili na jeho počesť v pešej zóne v centre Moskvy pamiatkový múr, ktorý až do dnes je do slova kultovým miestom (https://cs.wikipedia.org/wiki/Viktor_Coj#/media/Soubor:Tsoi_Wall_02.JPG). Podobné múry sú aj v Kyjeve, Minsku a niektorých iných mestách.

Prečo som si ho zapamätal? Teraz, k 30. výročiu smrti Coja, jeho fanúšikovia organizujú početné podujatia. Ale hlavné je to, že jeho slávna „Chci změny!“ zase zaznela na námestiach – tentoraz v protestujúcom Minsku.

Coj mal naozaj reputáciu disidenta (https://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/507085-viktor-coj-bol-aj-nas-disident/), pritom že ju sám odmietal. V jednom rozhovore uviedol, že jeho piesne boli často nesprávne interpretované a že sa obvykle vyhýbal politickým zámerom. Povedal, že aj „Chci změny!“, využívaná demokratickým hnutím, s týmto naozaj nemá nič spoločné.

Každý v piesňach počuje to, čo chce počuť. Tak sa to stalo aj v Poľsku, kde dosť lyrická pesnička Agnieszki Osieckej (Agnieszka Osiecka, 1936.-1997.) a Seweryna Krajewskeho (Seweryn Krajewski) „Nie spoczniemy“ (1970.) neočakávane pre jej autorov dostala sociálny a protestný význam, až bola považovaná za manifest mládeže (https://www.youtube.com/watch?v=wvWG6BjBGkY). Poznáme ju aj pod názvom „To se zvládne“ v interpretácii Heleny Vondráčkovej, hoci už naozaj bez žiadnej politiky (https://www.youtube.com/watch?v=itjc705BbkQ).

V niektorých historických okamihoch sa túžba po zmenách stáva neznesiteľnou a cítime ju všade. Ľudia začínajú veriť, že nemôžu žiť ďalej tak, ako predtým. Práve v takých chvíľach dochádza k veľkým sociálnym otrasom a revolúciám.

No keď (ak) dôjde k zmenám, tí, ktorí ich úprimne požadovali, obyčajne uvidia, že sa život vôbec nezlepšil. To je ešte dobré, aby sa nezhoršil. Otrasy sú nákladné pre spoločnosť. Vrátane skutočnosti, že po sebe zanechávajú pocit sklamania a nenaplnené očakávania.

Spomínam si, ako som pri nejakom skorom výročí udalostí z augusta 1991. povedal, že asi by som sa správal inak, keby som vedel, kam to viedlo. Moji súdruhovia vtedy boli šokovaní, nechceli uveriť, že tak myslím. Ťažkosti, spôsobené rozpadom predchádzajúceho sociálneho systému, sa však ukázali také veľké, že som bol nútený premýšľať o zodpovednosti tých, ktorí to iniciovali, najmä o vlastnej.

Bol som poslancom od regiónu, kde takmer všetky podniky pracovali pre obranu. Keď armáda veľanásobne skrátila svoje potreby, tisícky ľudí stratili zamestnanie. Najkvalifikovanejší inžinieri, konštruktéri, technológovia, skúsení pracovníci (v podobných odvetviach ani neboli iní) nútene obchodovali na trhu, aby sa uživili. Ale to práve oni tesne predtým žiadali demokratické zmeny!

Jedným z neočakávaných dôsledkov tohto ťažkého obdobia v Rusku sa stala masívna alergia na samotný koncept demokracie. Odtiaľ je vo verejnej mienke silne spojený s chaosom a chudobou. Takto vznikli nostalgia na minulosť, mýtus o „stratenom raji“ a ďalšie predpoklady na návrat autoritárstva.

Dnes si zmeny žiadajú naše bieloruské sestry a bratia. Prajem im aby sa vyhýbali tomu, čo prežilo Rusko. Avšak to nebude jednoduché. Podniky tam zostali v podstate „socialistické“ a nie sú prispôsobené konkurencii na voľnom trhu.

Ešte jedna spomienka. Začiatkom 90. rokov do Ruska stále prichádzali predstavitelia maďarského „Ikarusu“. Vtedajší priemyselný gigant ročne fabrikoval až 12 tis. autobusov, väčšina z ktorých jazdila po ruských cestách. Mnoho z nich už potrebovalo opravu alebo výmenu.

Výrobca sa snažil urobiť všetko, aby udržal pracovné miesta, preto ponúkal veľmi lukratívne podmienky nákupu vozidiel a náhradných dielov. No nová ruská „demokratická“ vláda dostala výhodnejšiu ofertu od „Mercedesu“ a odmietla pokračovanie spolupráce s „Ikarusom“. Obrovský podnik skrachoval. Až v posledných rokoch sa začal pomaly zotavovať.

Bieloruská výroba nákladných áut, traktorov, vojenského vybavenia, hnojív atď. sa tiež môže ocitať v podobnej situácii, keby stratila ruský trh – na Západe jej produkciu nikto nečaká.

Ruskí platcovia daní utrácajú na podporu Bieloruska 8-9 miliárd USD ročne (https://www.rbc.ru/economics/02/04/2017/58e026879a79471d6c8aef30). Keď sa tam naozaj začnú zmeny, budú nevyhnutné rozsiahle štrukturálne a iné reformy, schopné dočasne vyvolať nezamestnanosť, znížiť už aj tak nevysokú životnú úroveň obyvateľstva. Na udržanie sociálnej stability budú potrebné doplnkové veľké investície. Budú ochotné krajiny EU prevziať toto bremeno, ak sa Bielorusko presunie do ich zóny vplyvu?

Analytici konštatujú, že dosť vlažný postoj Západu k situácii v tej krajine je spojený s obavami, že keď „demokratické“ sily tam reálne zvíťazia, a Rusko nepodporí novú vládu, EU bude postavený pred fakt, že musí živiť ešte 9,5 mil. ľudí. Takáto perspektíva ochladí aj samého horúceho nadšenca celosvetovej demokracie.

Bratislavský hrad aj Prezidentský palác teraz svietia na bielo-červeno. Veľmi dúfam že náklady Slovenska na bieloruské udalosti sa obmedzia týmto gestom.

Teoreticky, predtým ako požiadať o zmeny, lepšie je poriadne zvážiť, či si ich môžete dovoliť. Bohužiaľ, v zlomových momentoch histórie sa nikto nestará o racionálne zdôvodnenie a správanie. Ale za to nemôže spevák, vytvorivší svoju slávnu pieseň viac ako pred 30. rokmi a vôbec nie na ten účel, na ktorý sa teraz používa.