Vasil Lipitsky

Považujem sa za dieťa vojny, hoci som sa narodil až po jej skončení. Celé moje detstvo prešlo pod jej znamením. Dospelí si ju pripomínali takmer v každej konverzácii, ich život bol jasne rozdelený na tri časti: „pred vojnou“, „počas vojny“ a „po vojne“. Deti sa hrali iba „vojnové“ hry. Z rádia neustále zneli vojenské piesne.

Často som prosil otca aby mi povedal niečo z jeho vojnových spomienok a nechápal som, prečo sa ten tomu vyhýbal. Postupné som zistil že vojna vôbec nebola taká romantická a heroická, akou ju zobrazovali vtedajšie sovietske média a filmy.

Ešte si pamätám z detstva – invalidov na uliciach. Bolo ich možné vidieť doslova všade. Väčšinou to boli bezdomovci, preto obyčajne nevyzerali dobre: boli špinaví, otrhaní a často opití. Nesprávali sa slušne. Priznávam, že som sa ich bál. Neviem už prečo, najmä tých, ktorí nemali nohy a pohybovali sa na malých drevených vozíčkoch s guľôčkovými ložiskami namiesto kolies (málo kto vtedy mal normálne invalidné vozíky). Až doteraz sa rozpamätám dunivý zvuk, vydávaný ložiskami na nerovnom asfalte.

Ale v ešte horšom stave boli invalidi, strativší aj nohy, aj ruky. Samostatný pohyb na akomkoľvek vozíku pre nich bol len neuskutočniteľný sen. Celkom záviseli od pomoci iných ľudí, sami sa nevedeli ani napiť, ani ísť na záchod.

Myslíte si že spoluobčania mali s nimi súcit? Skôr naopak, okoloidúci v uliciach sa snažili od nich odvrátiť a odísť čo najskôr. Tiež sa im posmievali a nazývali ich „samovarmi“, dokonca aj „slatinskými samovarmi“. Potom ľudia nechceli zdieľať bolesť druhých, každý mal príliš veľa svojho vlastného zármutku.

Toto nie je plodom detskej fantázie. V štatistickej štúdii „Rusko a ZSSR vo vojnách XX storočia. Straty ozbrojených síl“ („Россия и СССР в войнах XX века. Потери вооружённых сил“) uvádza sa, že po vojne 1941.-1945. v ZSSR zostalo viac ako 2.5 mil. invalidov, z nich 460 tis. bez horných alebo (a) dolných končatín (https://web.archive.org/web/20100722001916/http://www.soldat.ru/doc/casualties/book/). Takmer pol milióna nešťastných, postihnutých ľudí bez nôh a (alebo) paží – je to ako celé obyvateľstvo Bratislavy! Na každého z nich by nikomu nestačil súcit… A veď boli ešte oslepení, popálení, pomliaždení a inak urazení vojnou.

Samozrejme, časť zo zmrzačených sa občanov vrátilo domov, k svojim rodinám, a mali ďalej aspoň normálny, nakoľko sa to dalo nazvať, život. Pamätám si suseda, strativšieho na vojne obidve nohy – napriek tomu si predĺžil službu a dosiahol hodnosť plukovníka, vyučoval na vojenskej akadémii. No to nebol typický prípad.

Bežnejšie to bolo inak. Mnohí z invalidov kvôli vojne stratili nielen končatiny, ale aj domovy a rodiny, a jednoducho nemali kam ísť. Často sa stavalo keď rodiny odmietali brať postihnutých príslušníkov do opatery – mali ťažký život aj bez nich. Preto sa invalidi zhromaždili vo veľkých mestách, kde bolo ľahšie sa uživiť. Tu žiadali o almužnu, žobráčili. Niekedy ich na to nútili a používali zločinecké skupiny. Skutočne sa ocitali mimo spoločnosti, ktorá sa vôbec neponáhľala otvoriť pre nich objatia.

Víťazný štát nemal prostriedky aby im poskytol dôstojnú starostlivosť. Dnes už vieme: aj pre zdravých veteránov návrat k civilnému životu je vážnym psychickým problémom. Ale v týchto časoch nikto ani nepočul o psychológoch. Aj samotná myšlienka starostlivosti o veteránov a vďaku za ich zásluhy prišla oveľa neskôr.

Nedivím sa, že medzi vojnovými invalidmi bolo dosť naštvaných na zdravších krajanov a na celú vlasť, aj na sovietsku moc, ktorú bránili, a ktorá ich potom ponechala na milosrdenstvo osudu. Už nemali čoho a koho sa báť, preto vyjadrovali svoju nespokojnosť hlasno a otvorene. Ale vtedy to nebolo bezpečné pre nikoho. Dosť rýchlo na invalidov začali pozerať ako na bremeno, ako na dráždiaci nepríjemný jav.

Jedného dňa početní invalidi-bezdomovci (ako vtedy tvrdili – nielen bezdomovci) záhadne zmizli s ulíc Moskvy (https://forum-msk.info/threads/vyselenie-invalidov-iz-moskvy-posle-vojny-19411945-goda.3244/). Dobré si pamätám ako sa vtedy rodičia o tom bavili: len šeptom, hovoriac že boli poslaní na Sibír alebo dokonca aj zabití.

Niektorí historici tvrdia že sa to stalo v roku 1948., pred 70-ročím Josifa Stalina, v rámcoch „čistenia“ mesta – postihnutých jednoducho zhromaždili a prepravili niekoho na Sever, niekoho na Východ, kde rýchlo zomreli. Ale iní odborníci o tom pochybujú, naznačujúc absenciu akýchkoľvek dôkazov o tomto konaní. Dáme si pozor: veľa dokumentov z tejto doby je stále nedostupných. A v súčasnom Rusku je dosť ľudí, pozerajúc na podobné výskumy ako na pokus „očierňovať hrdinskú históriu“.

Avšak ešte koncom roku 1947. sovietska vláda zrušila oslavy výročí víťazstva vo vojne (https://lenta.ru/articles/2020/05/08/vd/). Asi riešila, že ťažké spomienky odvádzajú pozornosť ľudí od úlohy zotavenia nadpolovicu zničenej a vyčerpanej krajiny. Zrušili sa aj výhody pre vojnových veteránov. No početní postihnutí zostávali živou pripomienkou na to, na čo mnohí preferovali zabudnúť.

Môžem však svedčiť: keby sa s invalidmi niečo urobilo v roku 1948., nemohol by som sa tu podeliť so svojimi zážitkami z detstva – vtedy som mal menej ako rok a samozrejme si nič nepamätám o tom období. Asi sa to reálne uskutočnilo neskoršie.

Naozaj, v roku 1954. sovietsky minister vnútra predstavil vedeniu KSSZ návrh opatrení na odstránenie žobráctva. Informoval o stovkách tisícov žobrákov, ktorí sú každý rok zatknutí za túto nelegálnu činnosť. 70 % z nich boli invalidi. Aby sa tomu zabránilo, minister ponúkol transformovať niektoré z vtedajších domovov pre ľudí so zdravotným postihnutím na uzavreté inštitúcie, z ktorých už nebude možné odísť (https://alexanderyakovlev.org/almanah/inside/almanah-doc/1007415).

Inak povedané – vytvoriť basy pre invalidov. Takto – doživotným väzením! – sovietske orgány odmenili občanov, ktorí prišli o všetko, najmä o časti vlastného tela, brániac svoju vlasť.

Toto obdobie už presné je v rámcoch mojej osobnej pamäti. Takže, čo najskôr, v tom, čo je spojené s invalidmi, si spomínam na udalosti z roku 1954.

Stalin už nebol, ale represívny systém stále fungoval. A hlavne – nezmenil sa prístup k ľudom. Vodcovia ich nešetrili počas vojenských operácií, tak prečo by ich mali šetriť po vojne, a ešte takých, ktorí už neboli na nič použiteľní.

Po roku 1956., keď KSSZ odsúdila stalinizmus, sa pomaly začala humanizácia sovietskej spoločnosti. Týkalo sa to aj obetí vojny. Konečný obrat nastal len v roku 1965.. Leonid Brežnev (Леонид Ильич Брежнев, 1906.- 1982.), ktorý viedol komunistickú stranu, sám bol účastníkom vojny a víťazného  sprievodu v roku 1945.. Uvidel v jej príbehu veľký inšpirujúci potenciál. Deň víťazstva bol vyhlásený štátnym sviatkom, po dlhej prestávke sa opäť konali oslavy jeho výročí.

Určite to nebol len rozmar Brežneva – zmenila sa aj verejná mienka. Postupne a pomaly účastníci a súčasníci vojny zabúdali na s ňou spojené negatívne emócie a si pripomínali iba svetlé a hrdinské stránky.

Mimochodom: len vtedy môj otec, hoci bol profesionálny historik, prvýkrát súhlasil aspoň niečo povedať a zapísať ohľadom svojich bojových epizód. Začal korešpondovať s bývalými spolubojovníkmi, jazdil na stretnutia veteránov. Je zaujímavé že cez predchádzajúcich 20 rokov mu to vôbec nechýbalo. Asi, aby sme zmenili názor na vlastnú minulosť, potrebujeme určitý čas a historickú vzdialenosť.

Konečne zazneli slová úcty a vďaky veteránom, získavším aj konkrétnu materiálnu podporu. Boli zriadené aj seriózne, hmatateľné výhody v prospech vojnových invalidov. Bohužiaľ, málo kto z nich – takých, ktorí boli ponechaný na uliciach a diskriminovaní – dožili až do tejto chvíle. Zostali dvojnásobnými obeťami – vojny a vlastného štátu. Osud mnohých z nich je stále neznámy, ich príspevok k víťazstvu a ďalšie utrpenie sú podceňované.

„Nikto nie je zabudnutý a nič nie je zabudnuté“ («Никто не забыт и ничто не забыто») – tieto slová z básni sovietskej poetky Oľgy Bertgoľc (Ольга Федоровна Бертгольц, 1910.- 1975.), vytesané na pamiatku zosnulým počas nemeckej blokády Leningradu, sa stali symbolom národnej spomienky na obete vojny.

No poézia vždy obsahuje určité zveličovanie. Naozaj si nepamätáme ani všetko, ani každého. A postupom času si stále menej spomíname.

Paradoxne sa v súčasnom Rusku oslavy výročia víťazstva stávajú čoraz viac veľkolepými každý rok. Štátne orgány to používajú na zjednotenie národa a zvýšenie jeho sebavedomia. Ale treba odlišovať oficiálnu propagandu od reálnych ľudských citov a mentality, v ktorých pamäť o vojne naozaj obsadzuje dôležité miesto.

Príkladom je akcia „Nesmrteľný pluk“ – keď sa ľudia v deň výročia víťazstva zhromažďujú s fotkami rodinných príslušníkov, sa zúčastnivších vo vojne. Bola iniciovaná „zdola“, obyčajnými občanmi, postupne dostala medzinárodnú známosť a  koná sa vo viac ako 80 krajinách. Určite teraz je aj tu politicky podtext, inšpirovaný úradmi a propagandou. Ale základom je stále úprimná úcta ľudí k ich predkom a túžba poctiť si ich pamäť.

Mám prijemný, hrejivý  pocit kvôli tomu, že aj frontová fotka môjho otca už niekoľko rokov v deň víťazstva pozerá zo Slavína na Bratislavu a Dunaj, na oblohe nad ktorými ten kedysi bojoval. Dúfam že medzi miliónmi podobných fotiek sú aj zobrazenia aspoň niektorých invalidov – dvojnásobných obetí neľudovej minulosti.