Vasil Lipitsky

Veľa ľudí počulo ako Grinch ukradol Vianoce (angl. „How the Grinch Stole Christmas“, – americky film Rona Howarda z roku 2000.). Ale skoro nikto nevie ako bol ukradnutý návrh posledného programu Komunistickej strany ZSSR. Čo je tu spoločné? Tak tieto programy boli tiež čiastočne rozprávkami…

V roku 1991. sa KSSZ ocitla v hlbokej kríze. Počet jej členov klesol o 5 miliónov. Takmer každý, kto odchádzal, slávnostne vyhlasoval že tam už nie sú žiadni slušní ľudia. Vtedy bol taký vtip: ak prilákate dvoch spoluobčanov sa pripojiť k strane, môžete sám odísť, ak prilákate troch, ešte aj získate certifikát, že ste nikdy neboli jej členom…

V rámci strany vznikli rôzne ideologické platformy a dokonca aj organizované frakcie (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/468482/perestrojka-uvahy-svedka.html). Dá sa ich podmienečne rozdeliť na reformistov (priaznivcov transformácie KSSZ na sociálnodemokratickú stranu európskeho štýlu) a fundamentalistov (zástancov návratu k základom marxizmu-leninizmu a dokonca aj stalinizmu). Oba trendy boli takmer rovnako zastúpené v ústrednom výbore a neustále bojovali medzi sebou (väčšinou tam boli stále pragmatici, ktorí sa príliš nezaujímali o ideológiu).

V takýchto podmienkach generálny tajomník KSSZ Michail Gorbačov (rus. Михаил Сергееевич Горбачёв) ponúkol vyvinúť nový program strany, ktorý by mal ukončiť vnútorné ideologické rozdiely. Teraz je jasné: bolo naivné očakávať že takýmto štýlom sa dá zlepšiť situácia. KSSZ už dávno lákala ľudí nie ideológiou – oveľa viac svojim spojením so štátnou mocou. Hneď, ako ten vzťah oslabol a potom aj zmizol, stratila svoju atraktivitu. Vtedy to však ešte nie všetci chápali.

Bola zriadená komisia na prípravu projektu programu. Samozrejme, v realite hlavnú úlohu v tej práci (ako vždy) hrali funkcionári straníckeho aparátu – profesionálny speechwritery, ku ktorým som ja vtedy patril.

Raz som prišiel k prvému poradcovi Gorbačova Georgiu Šachnazarovu (rus. Георгий Хосроевич Шахназаров, arm. Գեորգի Խոսրովի Շահնազարով, 1924 – 2001). Nebol to typický stranícky funkcionár – bol to známy právnik, člen akadémie vied, populárny spisovateľ sci-fi a dramatik (otec slávneho kinorežiséra Karena Šachnazarova, laureáta početných medzinárodných ocenení). Okrem všetkého iného, stále inšpiroval reformistické nálady svojho šéfa.

Ten deň vyzeral Šachnazarov smutne. Keď som sa ho opýtal, čo sa stalo, prvý raz som počul ako sa stážuje na Gorbačova. Povedal mi, aký ten je nerozhodný a spomalený. Že brzdi schválenie návrhu nového progresívneho programu, obávajúc sa reakcie fundamentalistov.

Potom sa na mňa pozorne pozrel a zamyslene povedal: „Ak by teraz nejaký nezávislý denník zverejnil projekt, už by nebolo kam ustúpiť…“

Treba pamätať že návrhy dokumentov Ústredného výboru sa vtedy považovali za tajné a ich neoprávnené odhalenie bolo trestným činom. Preto taká ponuka mňa dosť prekvapila a odpovedal som na ňu veľmi opatrne a nekonkrétne…

Keď som sa vrátil domov, hneď mi zavolal známy novinár: „Počul som že máte nový program… môžete ma oboznámiť?“

Vnútorne som povedal niekoľko škaredých slov na adresu Šachnazarova – nenechal nič náhode, prinútil ma urobiť ťažkú voľbu. Pár sekúnd som si predstavoval, ako ma zasiahnu blesky a hromy, ak (alebo skôr „kedy“) sa to stane verejné. Konečne som si ťažko povzdychol a vytlačil zo seba: „Dobré, príďte sem“.

Ako účastník práce na programe som mal kópiu textu. Ale bolo tam veľa poznámok, pomocou ktorých by sa dalo jednoducho zistiť pôvod exempláru. Preto som nedovolil odfotiť text. Chudák novinár ho musel čítať nahlas na svoj diktafón. Myslím si že to bol unikátny prípad, keď niekto prečítal nahlas a nepretržite celý viacstránkoví dokument KSSZ.

Už na druhý deň bol návrh programu zverejnený v novinách – pritom nie v straníckych, ale v opozičných. Gorbačov bol veľmi nahnevaný (aspoň to demonštroval). Na tlačovke doslova zaútočil na reprezentanta týchto novín: „Ukradli ste program!“. Ten bol zmätený, pretože sa v tom vôbec nezúčastnil. Avšak žiadne vyšetrovanie „úniku informácií“ sa zjavne nekonalo.

Až po mnohých rokoch som sa odvážil povedať Gorbačovovi, ako sa to skutočne stalo. No ten sa iba zasmial. Len vtedy mňa napadlo že asi od začiatku bol v obraze, že Šachnazarov nešiel proti vôli šéfa, a, opačne, spĺňal jeho úlohu. Nepocítil som sa urazený pretože toto mi vtedy nepovedali – dobre som chápal že hoci zverejnenie návrhu vyhovovalo Gorbačovovi, musel ho vybaviť tak, aby nevzniklo žiadne podozrenie z jeho účasti.

V júli 1991. UV KSSZ schválil projekt nového programu. Pragmatická väčšina podporila Gorbačova a prekonala fundamentalistický odpor. Na konci tohto roku sa musel uskutočniť 29. kongres KSSZ, ktorý by asi tiež potvrdil jej sociálnodemokratickú transformáciu – ako sa to stalo s komunistickými stranami niektorých krajín strednej Európy.

V Rusku sa toto nepodarilo. V auguste KSSZ prestala existovať. Vlak histórie preletel okolo tejto stanice bez zastavenia a sa zrazil oveľa ďalej. Boje, manévre a intrigy okolo programu sa ukázali ako nadbytočné.

Keď si spomínam na udalosti tej doby, neľutujem že som sa zúčastnil na pokusoch o reformu komunistickej strany. Vtedy sa zdávalo že to je najrozumnejší spôsob vývoja krajiny. Ale história má svoju vlastnú logiku, jej smer zaceľujú nielen vodcovia alebo politici, ale predovšetkým miliardy skutkov miliónov obyčajných ľudí (https://program2.blog.pravda.sk/2019/11/16/historia-co-to-znamena/). Vtedy sme nesprávne pochopili jej trend.

Nakoniec, keď Grinch ukradol Vianoce, napriek tomu príbeh sa potom aj tak vrátil do normálu…