Vasil Lipitsky

V auguste 1999. bol Vladimír Putin menovaný ako dočasne vykonávajúci funkcie predsedy ruskej vlády a de facto sa umiestnil na čele krajiny. Riadi už 20 rokov a nie je jasné kedy sa skonči.

Početní slovenskí, ruskí a iní experti sa už vyjadrili k tomuto jubileu. Nebudem ich opakovať a sústredím sa iba na jednu krátku etapu Putinskej doby – keď (dokým) bol naklonený k európskej integrácii Ruska.

Keď sa „komunistický“ systém rozpadal v 90. r. 20. st., Rusom sa zdalo, že konečne dosiahli otvorený svet a stali sa súčasťou rodiny civilizovaných národov. Eufória však netrvala dlho. Ukázalo sa, že Európania a Severoameričania, ktorí dôrazne podporovali demokratické hnutie v ZSSR, sa neponáhľali otvoriť objatia novému Rusku. Na Západe prevládali obavy, že milióny ruských emigrantov zaplavia rozvinuté krajiny a destabilizujú ekonomickú a politickú situáciu.

Nie je jasné, prečo takéto obavy nevznikli v súvislosti s prisťahovalcami z moslimských krajín predtým, ako im Európa otvorila dvere. V skutočnosti, na rozdiel od súčasnej krízy, emigrácia z Ruska nemohla byť taká masívna: pokrýva takmer výlučne kvalifikovaných odborníkov a zabezpečených ľudí, ktorí vytvárajú pracovné miesta a nepotrebujú peniaze európskych daňových poplatníkov.

Kosovská kríza a bombardovania Juhoslávie ozbrojenými silami NATO (tzv. „Operation Allied Force“) v marci – júni 1999., nielen zrušili režim S. Miloševiča, ale aj silno obmedzili proeurópske nálady v Rusku. Na chvíľu sa však vo verejnom vedomí a v štruktúrach moci ešte zachovala ilúzia európskej budúcnosti.

Možnosť požiadať o vstup do EÚ bola široko diskutovaná, a to aj v Kremli, na konci 90. a začiatkom 2000. Vtedy v obklopení prezidenta Borisa Jeľcina (1931. – 2007.) bolo dosť prozápadne orientovaných vplyvných ľudí (niektorí z nich sa zúčastnili aj vo výberu jeho nástupcu).

Na tomto pozadí prišiel nový, relatívne mladý, progresívny líder, akým vtedy vyzeral Putin. Napriek jeho pôvodu z KGB, dostal podporu aj od demokratickej verejnosti. Jeden z jej vtedajších činiteľov Boris Nemcov (o ňom pozeraj: https://www.noveslovo.sk/c/Boris_Nemcov_ako_zrkadlo_ruskej_demokracie) vyhlásil, že je „najvhodnejší zo všetkých kandidátov“ na prezidenta Ruska (https://echo.msk.ru/programs/beseda/11031/).

Mnohí už zabudli, že jednou z prvých ideí Putina bola úloha… dohnať Portugalsko v HDP na obyvateľa. To zaznamenal v decembri 1999 v programovom článku „Rusko na prelome tisícročí“: „Aby sme dosiahli produkciu HDP na obyvateľa na úrovni moderného Portugalska alebo Španielska – krajín, ktoré nie sú lídrami svetového hospodárstva – bude nám to trvať asi 15 rokov s mierou rastu HDP najmenej 8% ročne“ („Россия на рубеже тысячелетий“ – http://www.ng.ru/politics/1999-12-30/4_millenium.html)

Táto téza spôsobila vlnu výsmechu. „Čo to je za ciel pre veľkú krajinu?“ – pýtali sa nielen nacionalisti. Málo kto pochopil zmysel – Portugalsko bolo vtedy najmenej ekonomicky rozvinutou krajinou v EÚ a jej úroveň bola považovaná za vstupenku do Únie. Putin úplne závažne ponúkol stratégiu európskeho smeru pre Rusko.

Bola v tom aj historická paralela. Španielsko a Portugalsko boli v stredoveku superveľmocami, medzi ktorými pápež Alexandr VI v roku 1494. rozdelil celý svet   (tzv. Tordesillaská zmluva; port. Tratado de Tordesilhas; špan. Tratado de Tordesillas). Rusko bolo tiež podobnou mocnosťou, a tiež už strácalo tuto pozíciu.

Je zaujímavé že až do dnes sa diskutuje otázka, či bol naozaj dosiahnutý ciel „dohnať“ Portugalsko. Existujú rôzne spôsoby počítania HDP. Podľa jedného z nich Rusko už prekročilo portugalskú hladinu, podľa iného – rozdiel ešte stúpol v prospech pyrenejskej krajiny…

Ale v reálnych vzťahoch medzi Ruskom a EÚ až do takýchto výpočtov nikdy neprišlo. Už len teoretická možnosť prihlášky Ruska na pripojenie do Únie tam vyvolala ľahkú paniku: už mali bolesť hlavy kvôli Turecku, ktoré sa prihlásilo v 1987. a oficiálne sa stalo kandidátom na vstup iba v 1999., ale, čím viac času plynie, tým tento vstup je menej pravdepodobný. Úplne odlišné tradície a hodnotové systémy spôsobujú vážne problémy vo vzájomnom porozumení (https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/484451/eurazia.html).

Keď Turecko získalo status kandidátskej krajiny na summite EÚ v Helsinkách v 1999., to určite bolo pre Rusko inšpirujúcim príkladom. Rusi sa pýtali: keď to je možné pre nich, prečo aj mi nemôžeme ísť tou cestou? Ukázalo sa, že je uzavretá.

Rusko-európske vzťahy nikdy neboli jednoduché (pozeraj o tom aj: https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/473355/europa-a-rusko.html). Krátky no úprimný nápad Putina havaroval kvôli zrážke s nielen ekonomickými, ale najviac s politickými prekážkami. Okrem toho, neochota európskych krajín vidieť Rusko v ich klube sa pre neho stala urážkou. Odvtedy venoval čoraz väčšiu pozornosť myšlienke „osobitnej“ historickej cesty a misii Ruska.

Idea európskeho smeru Ruska nakoniec zomrela po udalostiach v Osetsku, Kryme a Donbasu, aj po vzájomných sankciách. Nemyslím si že iba Západ môže za takýto priebeh udalostí. Avšak, keď by nápad Putina pred 20 rokmi dostal aspoň nejakú podporu v Európe, terajší svet by vyzeral inak.

Za 20 rokov sa Putin veľa zmenil. Ako nedávno poznamenal jeden z poradcov vtedajšej Administrácie (štátny orgán, zabezpečujúci činnosť prezidenta a monitorujúci výkon jeho rozhodnutí), známy politológ Gleb Pavlovsky, „…už je iný človek… Nevidím ani jediný prejav osoby, ktorú som poznal…“ (https://echo.msk.ru/programs/personalno/2480853-echo/).

Nebude ľahké vrátiť proeurópske nálady do Kremľa. Jedna vec je jasná: aby sa obnovila spolupráca a zblíženie medzi Európou a Ruskom, je potrebné výrazné preukázať Rusom, že ešte môžu mať európsku budúcnosť.